Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Cieľom Akcie K bolo obsadiť kláštory, vysťahovať rehoľníkov a zmocniť sa majetku katolíckej cirkvi.
Autor TASR
Podolínec 15. apríla (TASR) - Na 70. výročie Barbarskej noci sa v bývalom internačnom kláštore v Podolínci uskutočnila v utorok (14. 4.) krátka pietna modlitbová a spomienková slávnosť. Informoval o tom Radoslav Babjarčík z neziskovej organizácie Zamoyski inštitút s tým, že spomienky sa zúčastnili redemptoristi, primátor Podolínca, kňazi, zástupcovia farníkov z Podolínca, Vyšných, Nižných Ružbách, Lackovej a rodinní príslušníci člena Konfederácie politických väzňov Slovenska.
Podľa Babjarčíka vedenie Ústredného výboru Komunistickej strany Československa nariadilo násilnú likvidáciu mužských reholí. Cieľom Akcie K bolo obsadiť kláštory, vysťahovať rehoľníkov a zmocniť sa majetku katolíckej cirkvi. Začiatok akcie bol určený na štvrtok 13. apríla 1950 o polnoci. Príslušníci národnej bezpečnosti polície, ľudových milícii, ŠtB a niekde aj príslušníci armády vnikli do mužských kláštorov v celom Československu. Na Slovensku internovali 881 rehoľníkov z 11 reholí.
„Internačný kláštor v Podolínci sa po 'barbarskej noci' stal miestom, kde panoval najprísnejší režim. Na oknách pribudli železné mreže, komunistická moc nechala celý areál ohradiť ostnatým drôtom a priestor strážili ozbrojení vojaci a ľudoví milicionári. Tento stav trval do 11. decembra 1951, keď bol celý internačný kláštor zrušený a prestal plniť svoje úlohy,“ približuje Babjarčík. Ďalej dodáva, že od roku 1962 budova kláštora slúžila pre štátne školy. Najprv to bola základná škola, potom učilište a neskôr osobitná internátna škola. Po udalostiach v novembri 1989 sa redemptoristi do zdevastovaného kláštora opäť vrátili. V súčasnosti v priestoroch budovy pôsobia školské zariadenia – stredná odborná škola, špeciálna základná škola a detský domov. V kláštore je od roku 1993 aj noviciát. Pôsobí tu aj laické misijné spoločenstvo Rieka Života, ktoré spolupracuje s redemptoristami.
Babjarčík dopĺňa, že na obranu kláštorov boli aktivizovaní veriaci z okolitých obcí zvonením zvonov na poplach. V Podolínci po vzburách nastala tvrdá odplata režimu. Obec Vyšné Ružbachy a jej obyvateľov postihol zasa tvrdý zásah Štátnej bezpečnosti a ozbrojených zložiek. Dedina bola obkolesená vojskom a obyvatelia museli ostať vo svojich príbytkoch. Všetkých, ktorí sa zúčastňovali vzbury v Podolínci, násilím odviezli do Prešova, kde ich podľa výpovede svedkov vypočúvali veľmi neľudským spôsobom. „Môjho muža bili dovtedy obuškami po chodidlách, až kým mu nezačala zliezať tá tvrdá koža z chodidiel. Na fúriku v noci som ho vozila k židovskému lekárovi, ktorý mu tie rany liečil,“ spomína pamätníčka Janka Marfiaková z Vyšných Ružbách. Dohromady bolo zatknutých a odvezených 45 obyvateľov z okolitých obcí.
Podľa Babjarčíka vedenie Ústredného výboru Komunistickej strany Československa nariadilo násilnú likvidáciu mužských reholí. Cieľom Akcie K bolo obsadiť kláštory, vysťahovať rehoľníkov a zmocniť sa majetku katolíckej cirkvi. Začiatok akcie bol určený na štvrtok 13. apríla 1950 o polnoci. Príslušníci národnej bezpečnosti polície, ľudových milícii, ŠtB a niekde aj príslušníci armády vnikli do mužských kláštorov v celom Československu. Na Slovensku internovali 881 rehoľníkov z 11 reholí.
„Internačný kláštor v Podolínci sa po 'barbarskej noci' stal miestom, kde panoval najprísnejší režim. Na oknách pribudli železné mreže, komunistická moc nechala celý areál ohradiť ostnatým drôtom a priestor strážili ozbrojení vojaci a ľudoví milicionári. Tento stav trval do 11. decembra 1951, keď bol celý internačný kláštor zrušený a prestal plniť svoje úlohy,“ približuje Babjarčík. Ďalej dodáva, že od roku 1962 budova kláštora slúžila pre štátne školy. Najprv to bola základná škola, potom učilište a neskôr osobitná internátna škola. Po udalostiach v novembri 1989 sa redemptoristi do zdevastovaného kláštora opäť vrátili. V súčasnosti v priestoroch budovy pôsobia školské zariadenia – stredná odborná škola, špeciálna základná škola a detský domov. V kláštore je od roku 1993 aj noviciát. Pôsobí tu aj laické misijné spoločenstvo Rieka Života, ktoré spolupracuje s redemptoristami.
Babjarčík dopĺňa, že na obranu kláštorov boli aktivizovaní veriaci z okolitých obcí zvonením zvonov na poplach. V Podolínci po vzburách nastala tvrdá odplata režimu. Obec Vyšné Ružbachy a jej obyvateľov postihol zasa tvrdý zásah Štátnej bezpečnosti a ozbrojených zložiek. Dedina bola obkolesená vojskom a obyvatelia museli ostať vo svojich príbytkoch. Všetkých, ktorí sa zúčastňovali vzbury v Podolínci, násilím odviezli do Prešova, kde ich podľa výpovede svedkov vypočúvali veľmi neľudským spôsobom. „Môjho muža bili dovtedy obuškami po chodidlách, až kým mu nezačala zliezať tá tvrdá koža z chodidiel. Na fúriku v noci som ho vozila k židovskému lekárovi, ktorý mu tie rany liečil,“ spomína pamätníčka Janka Marfiaková z Vyšných Ružbách. Dohromady bolo zatknutých a odvezených 45 obyvateľov z okolitých obcí.
