Bratislava 1. septembra (TASR) - Vladimír Krčméry, Milan Kňažko a Ján Budaj sú laureátmi štátnej ceny Jozefa Miloslava Hurbana. In memoriam boli ocenení blahoslavený Pavol Peter Gojdič a rabín Abraham Romi Cohn. Štátnu cenu im odovzdal v utorok na Bratislavskom hrade predseda Národnej rady (NR) SR Boris Kollár (Sme rodina).

"Cenu odovzdávame ľuďom, ktorí vo svojom živote urobili mnoho pre krajinu a občanov. Svojimi skutkami nejedného z nás pozitívne inšpirovali v hodnotovom zmýšľaní, k prístupu k spoločenským témam či participácii na verejnom dianí. Všetci piati laureáti pomáhali slovenskému národu a ich skutky, obetavosť, prístup či nezlomnosť si zaslúžia poďakovanie, ale hlavne aj ocenenie," povedal predseda parlamentu.

Vďaku si podľa Kollára zaslúži súčasný minister životného prostredia Ján Budaj (OĽANO), ktorý počas normalizácie spoluzakladal Dočasnú spoločnosť intenzívneho prežívania, v rámci ktorej tvorili v uliciach Bratislavy zhromaždenia, hudobné akcie či neoficiálne výstavy. V 80. rokoch minulého storočia pôsobil Budaj ako ekologický a občiansky aktivista. "Bol zostavovateľom samizdatovej publikácie Bratislava nahlas. Počas Nežnej revolúcie moderoval mítingy spoluzaložil hnutie Verejnosť proti násiliu a patril do jeho užšieho vedenia," spresnil šéf parlamentu.

Herec Milan Kňažko sa podľa Kollára pred i po revolúcii neprestajne angažoval vo veciach verejných. Spoluzaložil hnutie Verejnosť proti násiliu a využil svoj čas na to, aby Slovensku pomáhal. "Pracoval na formovaní krajiny. Bol poradcom československého prezidenta Václava Havla. Bol poslancom i ministrom zahraničných veci, ministrom kultúry i podpredsedom vlády. Budaj i Kňažko sú za ich predrevolučné i porevolučné úsilie ocenení prvýkrát," poznamenal Kollár.

Lekár Vladimír Krčméry ako člen krízového štábu poskytol podľa predsedu NR SR neúnavnú pomoc Slovensku pri boji s novým koronavírusom, a to v čase, keď nikto nevedel, s čím máme dočinenia. "Za jeho rozvahu patrí vďaka a jeho zásluhy siahajú aj ďalej. Je lekárom odborníkom na tropickú medicínu, infektológiu, onkológiu. Je vysokoškolským pedagógom, zakladateľom zdravotníckych či sociálnych zariadení a zakladá lekárske misie v rozvojových krajinách," skonštatoval Kollár.

Gréckokatolícky biskup a mučeník Pavol Peter Gojdič bol podľa šéfa parlamentu nespravodlivo väznený, mučený a obvinený z vlastizrady. "Na následky mučenia skonal 17. júla 1960 vo väzení v Leopoldove. Podľa jeho slov chcel byť otcom sirôt, pomocníkom chudobných a tešiteľom zarmútených. Počas jeho života založil sirotinec, gréckokatolícke gymnázium v Prešove 1936," priblížil predseda parlamentu. Podotkol, že Gojdič podporoval učiteľskú akadémiu, seminár a staral sa o vydávanie duchovnej literatúry.

Vďaku si podľa Kollára zaslúži aj rabín Abraham Romi Cohn, ktorý počas druhej svetovej vojny zachránil 56 židovských rodín. "Ako 15-ročný sa stal partizánom a židovským rodinám pomohol tak, že zháňal pre nich kresťanské doklady. Patril k obdivovateľom bratislavského rabína Chatama Sofera a bojoval, aby zdevastované miesto jeho posledného odpočinku dostalo nový šat," priblížil Kollár. Poznamenal, že Cohn zomrel v marci tohto roka na ochorenie COVID-19, ktoré spôsobuje nový koronavírus.

Kňažko na margo ocenenia uviedol, že Jozef Miloslav Hurban bol nespochybniteľne jednou z najvýraznejších osobností v slovenskej histórii. "Tam niet o čom pochybovať. Nie som typ, ktorý sa ženie za vyznamenaniami, ale prišlo to a, samozrejme, to prijímam," skonštatoval.



Krčméry to nevníma ako ocenenie pre neho, ale pre všetkých verejných zdravotníkov, ktorí musia čeliť pandémii nového koronavírusu svojimi konzíliami. "Pre tých, ktorí v úvodzovkách ohluchli pri telefónoch počas vyhľadávania prípadov. Pre všetkých laborantov, ktorí takmer stratili zrak, keď robili 350.000 vyšetrení. Pre sestry a lekárov, ktorí šesť mesiacov pracujú v skafandroch. Pre pracovníkov domovov sociálnych služieb, ktorí museli so svojimi klientmi zostať niekedy viac týždňov. Pre všetkých, ktorí nám pomohli vyhrať boj s prvou vlnou. Hoci sa s epidémiou nedá vyhrať, v druhej vlne sa dá vybojovať aspoň remíza," povedal.



Pri tejto príležitosti TASR prináša profily ocenených.

prof. MUDr. Vladimír Krčméry, DrSc.

Foto: TASR - Pavel Neubauer

Vladimír Krčméry sa narodil 23. júla 1960 v Bratislave v rodine vedca a lekárky. V roku 1985 absolvoval štúdium medicíny na Univerzite Komenského (UK) v Bratislave. O päť rokov neskôr získal na UK akademický titul PhD. a v roku 1992 sa habilitoval na docenta v odbore vnútorné choroby. Vedeckú hodnosť DrSc. dosiahol na Lekárskej fakulte (LF) UK v roku 1993. Na Masarykovej univerzite v Brne v roku 1997 obhájil profesúru.

V roku 1985 začal pracovať ako odborný asistent na Ústave medicíny LF UK v Bratislave a na Klinike infekčných chorôb v parazitologickom laboratóriu. Zároveň pôsobil ako všeobecný lekár na Klinike infekčných chorôb vo Fakultnej nemocnici UK v Bratislave (1986 - 1988). V rokoch 1993 - 1996 pracoval na oddelení chemoterapie na onkologickom ústave LF UK a v roku 1996 bol primárom oddelenia klinickej farmakológie v Onkologickom ústave sv. Alžbety v Bratislave.

Ako pedagóg pôsobil v rokoch 1998 - 2001 na Univerzite v Scrantone v USA.

V Trnave pomáhal s obnovou Trnavskej univerzity. V roku 2002 založil Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety (VŠZaSP) v Bratislave, ktorá má viaceré detašované pracoviská v Európe a Afrike. Do roku 2013 bol rektorom a štatutárnym zástupcom školy, na ktorej založil aj Tropický tím.

Autor viacerých odborných publikácií bol na Slovensku ambasádorom protitetanového projektu UNICEF či predsedal antibiotickej komisii.

Je laureátom ocenenia Honour of Ekotopfilm, Vedec roka (2008), držiteľom Zlatej medaily ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny alebo tiež Krištáľového krídla za rok 2011 za filantropiu.

Počas tohtoročnej jari bol pre mnohých Slovákov symbolom úspešného prevedenia krajiny cez pandémiu ochorenia COVID-19. Patril k významným členom permanentného krízového štábu.

Milan Kňažko

Foto: FOTO TASR - Pavel Neubauer

Milan Kňažko sa narodil 28. augusta 1945 v Horných Plachtinciach. Po skončení štúdia priemyselnej školy stavebnej sa v roku 1963 uchádzal o štúdium na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Na prvýkrát ho neprijali, tak sa zamestnal ako kulisár v Slovenskom národnom divadle (SND). O rok neskôr už začal študovať na Divadelnej fakulte VŠMU, ktorú absolvoval v roku 1968.

V rokoch 1968 – 1970 študoval aj na Medzinárodnej divadelnej akadémii vo francúzskom meste Nancy. Po návrate pôsobil v bratislavskom Divadle na korze, ktoré v roku 1971 z politických dôvodov zrušili. V roku 1985 dostal angažmán v SND, kde hral do roku 1990.

Účinkoval v televíznych seriáloch, ako napríklad Parížski mohykáni (1971) či Straty a nálezy (1974). Výrazné postavy stvárnil vo filmoch ako Nevesta hôľ (1971), Deň, ktorý neumrie (1974), Zánik samoty Berhof (1983), Dobří holubi se vracejí (1988), Lidice (2011), Jan Hus (2011) alebo Rašín (2015).

V júni roku 1989 podpísal vyhlásenie Několik vět. V októbri toho istého roku ako jediný umelec v bývalej Československej socialistickej republike (ČSSR) vrátil titul zaslúžilý umelec pre nesúhlas s politikou vtedajšieho režimu.

Po 17. novembri 1989 sa stal jednou z vedúcich osobností Nežnej revolúcie. Spolu s Jánom Budajom boli hlavnými moderátormi masových demonštrácií na Námestí SNP v Bratislave. Tribún Nežnej revolúcie patril k spoluzakladateľom Verejnosti proti násiliu (VPN).

Po páde komunistického režimu pôsobil ako poradca prezidenta Václava Havla a tiež ako poslanec Federálneho zhromaždenia. V rokoch 1990 – 1991 bol ministrom bez kresla a neskôr ministrom medzinárodných vzťahov.

Stál pri zrode Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS), z ktorého neskôr vystúpil. Spoluzakladal Alianciu demokratov Slovenska (ADS) a v roku 1994 Demokratickú úniu (DÚ). Tá ako súčasť Slovenskej demokratickej koalície (SDK) prispela vo voľbách v roku 1998 k Mečiarovej porážke.

Vo vláde Mikuláša Dzurindu zastával post ministra kultúry (1998 - 2002). Bol tiež spoluzakladateľom Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie (SDKÚ) v roku 2000.

Na poste generálneho riaditeľa televízie Joj pôsobil v rokoch 2003 - 2007.

V marci 2014 sa neúspešne uchádzal o funkciu prezidenta SR.

Za svoje pôsobenie v politickom i umeleckom živote získal ocenenia Komandér Rádu umenia a literatúry (Francúzsko, 1992), Dôstojník Rádu čestnej légie (Francúzsko, 2003), Hercova misia (Slovensko, 2010) a v roku 2016 Cenu Thálie v Českej republike.


Ján Budaj

Foto: TASR - Pavel Neubauer

Ján Budaj sa narodil 10. februára 1952 v Bratislave. Po maturite v roku 1971 sa pokúsil nelegálne prekročiť hranice. Útek za železnú oponu sa nepodaril a Budaja odsúdili na polročné väzenie. V období normalizácie patril k aktívnym odporcom komunistického režimu. Za disidentskú činnosť bol prenasledovaný Štátnou bezpečnosťou (ŠtB).

V druhej polovici 70. rokov 20. storočia sa zúčastňoval na neoficiálnych umeleckých aktivitách, v roku 1980 založil prvý občiansky orientovaný samizdat na Slovensku Kontakt. Spolupracoval s tajnou cirkvou, Chartou 77 a Výborom na obranu nespravodlivo stíhaných. Sústredil okolo seba kolektív autorov, ktorí vytvorili legendárny samizdat Bratislava/nahlas (1987).

Po 17. novembri 1989 sa stal jednou z vedúcich osobností Nežnej revolúcie. Spolu s hercom Milanom Kňažkom boli hlavnými moderátormi masových demonštrácií na Námestí SNP v Bratislave.

Stál pri začiatkoch Verejnosti proti násiliu (VPN). Vo februári 1990 sa stal predsedom Koordinačného centra VPN a v marci toho istého roka aj podpredsedom Slovenskej národnej rady (SNR).

Hnutie VPN viedol do prvých slobodných volieb v júni 1990 ako predseda a líder kandidátky. V posledný deň volieb z kandidátky odstúpil, pretože na verejnosť prenikla informácia, že sa jeho meno nachádza v zozname spolupracovníkov ŠtB. V roku 2007 sa v archívoch Ústavu pamäti národa (ÚPN) však našla oficiálna správa ŠtB, v ktorej sa konštatuje, že s ŠtB nespolupracoval.

V roku 1993 spoluzakladal Alianciu demokratov Slovenska (ADS). Z nej po fúziách s ďalšími stranami vznikla Demokratická únia (DÚ) a tá sa pred voľbami 1998 stala súčasťou Slovenskej demokratickej koalície (SDK). Po voľbách bol do roku 2002 poslancom Národnej rady (NR) SR za SDK.

Pôsobil tiež ako poslanec Mestského zastupiteľstva v Bratislave a v rokoch 2013 - 2014 aj ako námestník primátora Bratislavy.

Ako predseda strany Zmena zdola, Demokratická únia Slovenska kandidoval v roku 2016 zo symbolického 89. miesta do NR SR za hnutie OĽANO Igora Matoviča a stal sa poslancom.

V parlamentných voľbách 29. februára 2020 kandidoval za zoskupenie strán OĽANO, NOVA, Kresťanská únia (KÚ), Zmena zdola zo 147. miesta kandidátky. Stal sa poslancom NR SR.

V súčasnosti Ján Budaj zastáva post ministra životného prostredia vo vláde premiéra Igora Matoviča.


Pavol Peter Gojdič – ocenený in memoriam

Foto: TASR - Pavel Neubauer

Pavol Peter Gojdič sa narodil 17. júla 1888 v obci Ruské Pekľany neďaleko Prešova v rodine gréckokatolíckeho kňaza Štefana Gojdiča. Po ukončení gymnázia v Prešove v roku 1907 nastúpil na štúdium teológie najskôr v Prešove a po roku v Budapešti. Za kňaza bol vysvätený 27. augusta 1911 v katedrále svätého Jána Krstiteľa v Prešove. Pôsobil v Cigeľke a Prešove.

Dňa 20. júla 1922 vstúpil do Rádu sv. Bazila Veľkého na Černečej hore pri Mukačeve a prijal rehoľné meno Pavol.

Za biskupa bol vysvätený v chráme sv. Klimenta v Ríme 25. marca 1927 a už o štyri dni - 29. marca ho spolu s otcom biskupom Nyáradim prijal na osobnej audiencii Svätý Otec Pius XI.

Výrazné boli jeho aktivity v oblasti školstva, čo dokumentovalo založenie Gréckokatolíckeho gymnázia v Prešove v roku 1936. Podporoval tiež učiteľskú akadémiu, seminár a internáty.

V roku 1939 vymenovali Gojdiča aj za apoštolského administrátora mukačevskej apoštolskej administratúry na Slovensku a neskôr, 8. augusta 1940, bol v Prešove intronizovaný za sídelného prešovského biskupa.

Počas druhej svetovej vojny vystúpil proti deportáciám Židov. V júni 1942 napísal pápežovi Piovi XII. list - obžalobu Tisa, ktorý bol podľa neho ako hlava štátu zodpovedný za transporty Židov.

Po druhej svetovej vojne bol 15. januára 1946 potvrdený ako hlava gréckokatolíkov v celom Československu. V rámci prenasledovania cirkví počas komunistického režimu však bola gréckokatolícka cirkev zlikvidovaná a zakázaná. Biskup Peter Pavel Gojdič bol zatknutý.

V dňoch 11. až 15. januára 1951 ho vo vykonštruovanom procese s tzv. vlastizradnými biskupmi (spolu s Jánom Vojtaššákom a Michalom Buzalkom) odsúdili na doživotné väzenie, zaplatenie pokuty dvestotisíc korún a odňatie všetkých občianskych práv.

Po amnestii v roku 1953 mu trest zmiernili na 25 rokov. Dostával ponuky, aby zaprel vernosť cirkvi a pápežovi, čo však odmietol.

Veľkou túžbou biskupa Gojdiča bolo, aby zomrel zaopatrený sviatosťami a v deň svojich narodenín. Obe túžby sa mu splnili. Zomrel 17. júla 1960 vo veku 72 rokov, vo väzenskej nemocnici v Leopoldove.

Pápež Ján Pavol II. vyhlásil Pavla Petra Gojdiča 4. novembra 2001 na námestí sv. Petra vo Vatikáne za blahoslaveného. V roku 2007 získal čestný titul Spravodlivý medzi národmi.


rabín Romi Cohn – ocenený in memoriam

Foto: TASR - Pavel Neubauer

Romi Cohn, vlastným menom Avrohom Hakohen Cohn, sa narodil v Bratislave 10. marca 1929 vo váženej židovskej rodine.

Počas druhej svetovej vojny, keď sa v marci 1942 začali deportácie židov, poslali rodičia vtedy 13-ročného chlapca tajne cez hranice do Maďarska.

Keď sa aj v Maďarsku po nemeckej okupácii začali transporty, rovnako tajne sa vrátil v roku 1944 s falošnými dokumentmi na Slovensko. Pridal sa k partizánskemu odboju - stal sa jedným z najmladších členov partizánskeho oddielu. Napriek riziku pomáhal ohrozeným židovským rodinám. Vybavil falošné papiere pre 56 židovských rodín. Jeho matka a štyria súrodenci boli zavraždení počas holokaustu.

V roku 1950 emigroval do Spojených štátov. Najskôr sa usadil na Staten Island (New York), kde pôsobil ako významný rabín.

V januári 2020 predniesol v americkom kongrese modlitbu pri príležitosti Medzinárodného dňa pamiatky obetí holokaustu a oslobodenia koncentračného tábora Auschwitz.

Okrem mnohých žiakov zanechal po sebe aj nadáciu, ktorá finančne podporuje pri vzdelávaní chudobných mladých ľudí.

Romi Cohn zachraňoval významné pamätníky na celom svete. Výrazne sa zaslúžil aj o to, že areál Pamätníka Chatama Sofera v Bratislave bol v rokoch 2000 až 2002 celý obnovený a náhrobné kamene zrekonštruované. Objekt Memoriálu bol 8. júla 2002 za jeho osobnej účasti slávnostne otvorený.

Rabín Romi Cohn zomrel 24. marca 2020 v New Yorku vo veku 91 rokov na komplikácie spojené s novým koronavírusom.