Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
V tom čase vládla novovzniknutej republike v srdci Európy takzvaná červeno-zelená koalícia, presnejšie kabinet socialistických strán a agrárnikov.
Autor TASR
Bratislava 22. februára (TASR) – Prvé voľby do Národného zhromaždenia Československej republiky (ČSR) po vzniku ČSR 28. októbra 1918 sa konali v apríli 1920. Voľby do poslaneckej snemovne boli v nedeľu 18. apríla 1920 a voľby do senátu o týždeň neskôr. Pred sto rokmi tak mohli prvý raz uplatniť svoje volebné právo aj obyvatelia Slovenska. "Podľa ústavy z roku 1920 bolo volebné právo všeobecné, teda mali ho všetky dospelé osoby, muži i ženy. Vek dospelosti bol 21 rokov, rovnako ako v rakúskej časti Habsburskej monarchie," povedal pre TASR historik Dušan Kováč, expert na dejiny Slovenska a strednej Európy v 19. a v prvej polovici 20. storočia.
V tom čase vládla novovzniknutej republike v srdci Európy takzvaná červeno-zelená koalícia, presnejšie kabinet socialistických strán a agrárnikov, ktorý vznikol na základe obecných volieb z roku 1919. Jeho predsedom bol Vlastimil Tusar.
Československo už krátko po svojom vzniku prechádzalo veľmi rýchlou územnou aj ústavnou stabilizáciou. Voľbám predchádzalo prijatie prvej československej ústavy (Ústavní listina Československé republiky), ktorú schválilo Národné zhromaždenie 29. februára 1920 a do platnosti vstúpila 6. marca 1920.
"Volilo sa už na základe ústavy z roku 1920. Predchádzajúce parlamenty boli viac-menej menované. Revolučné Národné zhromaždenie, ktoré sa utvorilo hneď po vzniku štátu, bolo zostavené podľa výsledkov volieb v rakúskej časti monarchie, kde už platilo všeobecné volebné právo pre mužov a slovenských poslancov priamo menovali. V roku 1919 boli v ČSR obecné voľby, ktoré potom určili kľúč, podľa ktorého sa ustanovilo nové Národné zhromaždenie," ozrejmil Kováč.
Významným posunom volieb v apríli 1920 bola zásadná zmena volebného systému, ktorý bol pomerný, teda kandidátky zostavovali politické strany a počet poslancov sa odvíjal od počtu, respektíve percentuálneho pomeru získaných hlasov.
Oproti tomu v Rakúsko-Uhorsku bol volebný systém väčšinový. "Každý volebný obvod mal iba jedného kandidáta, ktorý v danom obvode získal väčšinu hlasov. Treba povedať, že tento systém bol demokratickejší ako pomerný," doplnil Kováč.
Na druhej strane všeobecné volebné právo platilo od roku 1907 iba pre mužov a len v rakúskej časti monarchie. V Uhorsku (a teda aj na Slovensku) teda všeobecné volebné právo nebolo. Právo voliť bolo striktne obmedzené a podľa prepočtov volilo iba asi päť percent všetkého obyvateľstva. Občania na Slovensku, teda aj príslušníci národnostných menšín, volili svoj zastupiteľský orgán v rámci ČSR po prvýkrát.
Podľa Dušana Kováča voľby naznačili, ktoré politické strany budú v takzvanej prvej republike dominantné. Do Národného zhromaždenia občania zvolili celkom 423 poslancov a senátorov. Ústavou bolo predpísaných 450, keďže Podkarpatská Rus vtedy ešte nevolila a v parlamente boli rezervované miesta pre dodatočnú kooptáciu legionárov.
"Vo voľbách bola najúspešnejšia sociálna demokracia, ktorá získala až 25,7% hlasov. Socialisti ešte boli formálne jednotní, komunistická strana sa od strany socialistickej odštiepila až v roku 1921. Bol to dôkaz ľavicového zmýšľania obyvateľstva krátko po vojne. Po rozpade vznikom KSČ strácali socialisti postupne pozície v prospech takzvaných agrárnikov, čo bola Republikánská strana československého venkova," priblížil Dušan Kováč.
Socialisti, agrárnici, lidovci (Československá strana lidová v roku 1920 kandidovala ešte spolu so Slovenskou ľudovou stranou) a národní demokrati tvorili jadro politického bloku, ktorý bol počas prvej republiky najvplyvnejší. Významný počet hlasov získali aj nemecké a maďarské menšinové strany. Vo voľbách roku 1920 predložilo svoje kandidátky 22 politických strán a poslancov do parlamentu sa podarilo presadiť až 16 z nich.
Po voľbách z apríla 1920 sa tak obnovila červeno-zelená koalícia, v ktorej dominovali sociálni demokrati a agrárnici. Premiérom sa opäť stal sociálny demokrat Vlastimil Tusar. Viac-menej išlo o menšinovú vládu a z dôvodu ďalšieho radikalizovania a posilňovania boľševického krídla v sociálnej demokracii vydržala iba do septembra.
Prvý československý, skutočne demokratický parlament potom v máji opäť zvolil za prezidenta republiky T. G. Masaryka, hoci to nebolo nutné. Ústava totiž nič také nevyžadovala, ale Masaryk si to želal, pretože predchádzajúce revolučné Národné zhromaždenie nepovažoval za úplne demokratické a legitímne.
Zdroje: www.moderni-dejiny.cz
V tom čase vládla novovzniknutej republike v srdci Európy takzvaná červeno-zelená koalícia, presnejšie kabinet socialistických strán a agrárnikov, ktorý vznikol na základe obecných volieb z roku 1919. Jeho predsedom bol Vlastimil Tusar.
Československo už krátko po svojom vzniku prechádzalo veľmi rýchlou územnou aj ústavnou stabilizáciou. Voľbám predchádzalo prijatie prvej československej ústavy (Ústavní listina Československé republiky), ktorú schválilo Národné zhromaždenie 29. februára 1920 a do platnosti vstúpila 6. marca 1920.
"Volilo sa už na základe ústavy z roku 1920. Predchádzajúce parlamenty boli viac-menej menované. Revolučné Národné zhromaždenie, ktoré sa utvorilo hneď po vzniku štátu, bolo zostavené podľa výsledkov volieb v rakúskej časti monarchie, kde už platilo všeobecné volebné právo pre mužov a slovenských poslancov priamo menovali. V roku 1919 boli v ČSR obecné voľby, ktoré potom určili kľúč, podľa ktorého sa ustanovilo nové Národné zhromaždenie," ozrejmil Kováč.
Významným posunom volieb v apríli 1920 bola zásadná zmena volebného systému, ktorý bol pomerný, teda kandidátky zostavovali politické strany a počet poslancov sa odvíjal od počtu, respektíve percentuálneho pomeru získaných hlasov.
Oproti tomu v Rakúsko-Uhorsku bol volebný systém väčšinový. "Každý volebný obvod mal iba jedného kandidáta, ktorý v danom obvode získal väčšinu hlasov. Treba povedať, že tento systém bol demokratickejší ako pomerný," doplnil Kováč.
Na druhej strane všeobecné volebné právo platilo od roku 1907 iba pre mužov a len v rakúskej časti monarchie. V Uhorsku (a teda aj na Slovensku) teda všeobecné volebné právo nebolo. Právo voliť bolo striktne obmedzené a podľa prepočtov volilo iba asi päť percent všetkého obyvateľstva. Občania na Slovensku, teda aj príslušníci národnostných menšín, volili svoj zastupiteľský orgán v rámci ČSR po prvýkrát.
Podľa Dušana Kováča voľby naznačili, ktoré politické strany budú v takzvanej prvej republike dominantné. Do Národného zhromaždenia občania zvolili celkom 423 poslancov a senátorov. Ústavou bolo predpísaných 450, keďže Podkarpatská Rus vtedy ešte nevolila a v parlamente boli rezervované miesta pre dodatočnú kooptáciu legionárov.
"Vo voľbách bola najúspešnejšia sociálna demokracia, ktorá získala až 25,7% hlasov. Socialisti ešte boli formálne jednotní, komunistická strana sa od strany socialistickej odštiepila až v roku 1921. Bol to dôkaz ľavicového zmýšľania obyvateľstva krátko po vojne. Po rozpade vznikom KSČ strácali socialisti postupne pozície v prospech takzvaných agrárnikov, čo bola Republikánská strana československého venkova," priblížil Dušan Kováč.
Socialisti, agrárnici, lidovci (Československá strana lidová v roku 1920 kandidovala ešte spolu so Slovenskou ľudovou stranou) a národní demokrati tvorili jadro politického bloku, ktorý bol počas prvej republiky najvplyvnejší. Významný počet hlasov získali aj nemecké a maďarské menšinové strany. Vo voľbách roku 1920 predložilo svoje kandidátky 22 politických strán a poslancov do parlamentu sa podarilo presadiť až 16 z nich.
Po voľbách z apríla 1920 sa tak obnovila červeno-zelená koalícia, v ktorej dominovali sociálni demokrati a agrárnici. Premiérom sa opäť stal sociálny demokrat Vlastimil Tusar. Viac-menej išlo o menšinovú vládu a z dôvodu ďalšieho radikalizovania a posilňovania boľševického krídla v sociálnej demokracii vydržala iba do septembra.
Prvý československý, skutočne demokratický parlament potom v máji opäť zvolil za prezidenta republiky T. G. Masaryka, hoci to nebolo nutné. Ústava totiž nič také nevyžadovala, ale Masaryk si to želal, pretože predchádzajúce revolučné Národné zhromaždenie nepovažoval za úplne demokratické a legitímne.
Zdroje: www.moderni-dejiny.cz
