Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Štedrá večera mala v rôznych regiónoch rôznu podobu. Napriek svojmu názvu pritom pozostávala z pôstnych jedál a mäso sa mohlo jesť až po polnočnej omši.
Autor TASR
Veľký Folkmar 23. decembra (TASR) – Štedrý deň mal v živote ľudí vždy výnimočný charakter a bol spojený s osobitnými zvykmi a pravidlami, obzvlášť na dedine. "V ten deň sa už veľa nerobilo, niečo sa dopieklo, dovarilo, ale statok sa musel poriadne nakŕmiť, lebo sa hovorilo, že počas štedrej noci sa statok medzi sebou rozpráva, ako sa oň gazda celý rok staral," spomína si na svoje detstvo 73-ročný Ján Petrik z obce Veľký Folkmar v okrese Gelnica.
Gazdiná sa tak starala o kuchyňu a pripravovala večeru a gazda sa musel dobre postarať o zvieratá – ovečky, kravičky či svinky.
Štedrá večera mala v rôznych regiónoch rôznu podobu. Napriek svojmu názvu pritom pozostávala z pôstnych jedál a mäso sa mohlo jesť až po polnočnej omši.
"Keď som bol malé dieťa, kapustnica nebola, polievka bola zo sušených sliviek, ktoré mama zaparila prevarenou horúcou vodou. Druhé jedlo bola lokša, ktorá pozostávala z upečeného pôstneho koláča, ten sa nakrájal na malé kocky, dal sa do veľkej misy a zalial sa prevarenou vodou s cukrom. Navrch sa to posypalo veľa makom a polialo zohriatym medom," priblížil Petrik pre TASR.
Samozrejme, pri vianočnej večeri nechýbali oplátky s medom a koláče. Cudzokrajné ovocie však vtedy dostupné nebolo. "Na čo si spomínam, bol svätojánsky chlieb, dnes už to u nás veľmi ľudia nepoznajú. Vyzeralo to ako široké fazule a bolo to veľmi sladké. Tiež sme ako deti lúpali arašidy, volali sme ich haraburky," dodal Veľkofolkmarčan.
Štedrá večera sa začínala o 18.00 h, keď sa zvonilo na Anjel Pána. V Petrikovej rodine najmladší člen rodiny zobral vedierko a išiel k potoku. Keď zaznel zvon, nabral z neho vodu a utekal naspäť.
"Keď prišiel domov, musel zavinšovať a tú vodu položil pod stôl. Zo všetkého jedla na Štedrý večer sa potom dalo do toho žochtára s vodou. Na druhý deň sa to muselo rozdať pre všetok dobytok," priblížil vianočné zvyky dodnes aktívny člen folklórneho súboru Folkmarčanka.
Po večeri chodili po domoch spievať s koledami domáci vinšovníci, čo sa vo Veľkom Folkmari dodržiava aj v súčasnosti.
"Do polnočnej omše mama vyprážala rezne a otec varil - u nás sa to volalo kočenina - studedinu. A keď sme prišli z polnočnej, my deti sme sa pustili do tých rezňov. Boli sme hladní, darmo sa to volalo štedrá večera, vlastne to bola pôstna večera, a až vtedy sme sa najedli," zaspomínal si s úsmevom Petrik. Po polnočnej omši sa väčšinou išlo len spať a na druhý deň sa zase išlo do kostola, keďže bol Prvý sviatok vianočný.
Gazdiná sa tak starala o kuchyňu a pripravovala večeru a gazda sa musel dobre postarať o zvieratá – ovečky, kravičky či svinky.
Štedrá večera mala v rôznych regiónoch rôznu podobu. Napriek svojmu názvu pritom pozostávala z pôstnych jedál a mäso sa mohlo jesť až po polnočnej omši.
"Keď som bol malé dieťa, kapustnica nebola, polievka bola zo sušených sliviek, ktoré mama zaparila prevarenou horúcou vodou. Druhé jedlo bola lokša, ktorá pozostávala z upečeného pôstneho koláča, ten sa nakrájal na malé kocky, dal sa do veľkej misy a zalial sa prevarenou vodou s cukrom. Navrch sa to posypalo veľa makom a polialo zohriatym medom," priblížil Petrik pre TASR.
Samozrejme, pri vianočnej večeri nechýbali oplátky s medom a koláče. Cudzokrajné ovocie však vtedy dostupné nebolo. "Na čo si spomínam, bol svätojánsky chlieb, dnes už to u nás veľmi ľudia nepoznajú. Vyzeralo to ako široké fazule a bolo to veľmi sladké. Tiež sme ako deti lúpali arašidy, volali sme ich haraburky," dodal Veľkofolkmarčan.
Štedrá večera sa začínala o 18.00 h, keď sa zvonilo na Anjel Pána. V Petrikovej rodine najmladší člen rodiny zobral vedierko a išiel k potoku. Keď zaznel zvon, nabral z neho vodu a utekal naspäť.
"Keď prišiel domov, musel zavinšovať a tú vodu položil pod stôl. Zo všetkého jedla na Štedrý večer sa potom dalo do toho žochtára s vodou. Na druhý deň sa to muselo rozdať pre všetok dobytok," priblížil vianočné zvyky dodnes aktívny člen folklórneho súboru Folkmarčanka.
Po večeri chodili po domoch spievať s koledami domáci vinšovníci, čo sa vo Veľkom Folkmari dodržiava aj v súčasnosti.
"Do polnočnej omše mama vyprážala rezne a otec varil - u nás sa to volalo kočenina - studedinu. A keď sme prišli z polnočnej, my deti sme sa pustili do tých rezňov. Boli sme hladní, darmo sa to volalo štedrá večera, vlastne to bola pôstna večera, a až vtedy sme sa najedli," zaspomínal si s úsmevom Petrik. Po polnočnej omši sa väčšinou išlo len spať a na druhý deň sa zase išlo do kostola, keďže bol Prvý sviatok vianočný.
