Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Knižne debutoval publikáciou Antidialógy (1968), v ktorej formou rozhovorov so slovenskými spisovateľmi priblížil tvorbu štyridsiatich slovenských autorov.
Autor TASR
Bratislava 26. decembra (TASR) – Vo veku 85 rokov zomrel v piatok 25. decembra spisovateľ a literárny vedec Július Vanovič. TASR to potvrdila Miroslava Vallová, riaditeľka Literárneho informačného centra. TASR v tejto súvislosti prináša profil prozaika, esejistu, publicistu a literárneho vedca Júliusa Vanoviča.
Július Vanovič sa narodil 11. apríla 1935 v Dražkovciach neďaleko Martina. Začal študovať na gymnáziu v Martine, jeho otec však bol v roku 1949 obvinený a uväznený v zinscenovanom politickom procese s partizánskym veliteľom Viliamom Žingorom. V dôsledku toho Vanoviča v roku 1952 vylúčili zo 6. ročníka gymnázia a musel sa zamestnať v tlačiarni Neografia v Martine. Pracoval tu ako pomocný robotník a pomocný korektor. Rok bol tiež knihovníkom-skladníkom v Matici slovenskej. Pritom externe pokračoval v štúdiu a v roku 1955 na Gymnáziu v Martine zmaturoval.
Na odporúčanie Matice slovenskej ho prijali na štúdium knihovedy na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave, no opäť ho po prvom semestri vylúčili z politických dôvodov. Znovu pracoval ako knihovník-bibliograf v Matici slovenskej, potom ako sa presťahoval do Bratislavy, pôsobil v tejto profesii aj v Slovenskej pedagogickej knižnici v Bratislave. V roku 1963 sa stal redaktorom Slovenských pohľadov, v rokoch 1967 - 1968 bol redaktorom Mladej tvorby. V tomto období, ktoré bolo poznamenané politickým odmäkom, externe vyštudoval slovenčinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.
Počas 60. rokov 20. storočia začal publikovať v literárnych časopisoch články a štúdie. Knižne debutoval publikáciou Antidialógy (1968), v ktorej formou rozhovorov so slovenskými spisovateľmi priblížil tvorbu štyridsiatich slovenských autorov. Ďalšie rukopisy Júliusa Vanoviča už v čase normalizácie nemohli vyjsť. Rovnako zasiahla normalizácia aj jeho profesionálnu dráhu. V roku 1972 musel odísť z Ústavu slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied (SAV) v Bratislave, kde ako odborný pracovník pôsobil od roku 1969. Prijali ho za korektora do vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pôsobil do roku 1990, keď sa vrátil ako vedecký pracovník na svoje pôvodné pôsobisko v SAV. V roku 1991 obnovil v Tranosciu vydávanie časopisu Tvorba a stal sa jeho šéfredaktorom.
Až do roku 1990 tiež čakala na vydanie druhá Vanovičova kniha, esejistická práca Kniha o starom Martine. Zachytil v nej históriu mesta a okolia od prvého osídlenia až po vznik Matice slovenskej v roku 1863. Pôsobenie Matice slovenskej bolo témou Druhej knihy o starom Martine (1993). Kniha Nad textom a časom (1993) predstavuje súbor Vanovičových literárnych štúdií, esejí, recenzií a úvah. Dielo Cesta samotárova (1994) je monografickou esejou o živote a tvorbe popredného slovenského dramatického autora Júliusa Barča-Ivana. Návrat pred odchodom (1995) je výberom troch zbierok próz Júliusa Vanoviča, ktoré nemohli vyjsť za totalitného režimu.
Tretia kniha o starom Martine vyšla v roku 1999, cyklus uzatvorila publikácia Epilóg starého Martina alebo "Pamäti z mladších rokov života" (2005). Ďalšími dielami Júliusa Vanoviča sú zborník esejí Znamenia domova (1998), či monografia Osobnosť Václava Černého (1999). Vanovič spolu s Vladimírom Petríkom pripravil zborník o Emilovi Boleslavovi Lukáčovi Čo zostalo z básnika? Život a dielo známeho slovenského prozaika je predmetom monografie Prozaik proti totalite. Prípad Alfonz Bednár (2003). V roku 2008 vyšiel Júliusovi Vanovičovi román Kronika nepriznaného času (2008). Spomienky vyrozprávané esejisticko-rozprávačským štýlom zverejnil vo svojom diele Zápisky z mŕtveho času / Antimemoáre z roku 2014.
Július Vanovič získal Cenu Literárneho fondu za rok 1999 za Tretiu knihu o starom Martine, prémiu Literárneho fondu za román Kronika nepriznaného času (2008) a Cenu Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska za rok 2012 za knihu Listy zo starého dvora.
Július Vanovič sa narodil 11. apríla 1935 v Dražkovciach neďaleko Martina. Začal študovať na gymnáziu v Martine, jeho otec však bol v roku 1949 obvinený a uväznený v zinscenovanom politickom procese s partizánskym veliteľom Viliamom Žingorom. V dôsledku toho Vanoviča v roku 1952 vylúčili zo 6. ročníka gymnázia a musel sa zamestnať v tlačiarni Neografia v Martine. Pracoval tu ako pomocný robotník a pomocný korektor. Rok bol tiež knihovníkom-skladníkom v Matici slovenskej. Pritom externe pokračoval v štúdiu a v roku 1955 na Gymnáziu v Martine zmaturoval.
Na odporúčanie Matice slovenskej ho prijali na štúdium knihovedy na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave, no opäť ho po prvom semestri vylúčili z politických dôvodov. Znovu pracoval ako knihovník-bibliograf v Matici slovenskej, potom ako sa presťahoval do Bratislavy, pôsobil v tejto profesii aj v Slovenskej pedagogickej knižnici v Bratislave. V roku 1963 sa stal redaktorom Slovenských pohľadov, v rokoch 1967 - 1968 bol redaktorom Mladej tvorby. V tomto období, ktoré bolo poznamenané politickým odmäkom, externe vyštudoval slovenčinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.
Počas 60. rokov 20. storočia začal publikovať v literárnych časopisoch články a štúdie. Knižne debutoval publikáciou Antidialógy (1968), v ktorej formou rozhovorov so slovenskými spisovateľmi priblížil tvorbu štyridsiatich slovenských autorov. Ďalšie rukopisy Júliusa Vanoviča už v čase normalizácie nemohli vyjsť. Rovnako zasiahla normalizácia aj jeho profesionálnu dráhu. V roku 1972 musel odísť z Ústavu slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied (SAV) v Bratislave, kde ako odborný pracovník pôsobil od roku 1969. Prijali ho za korektora do vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pôsobil do roku 1990, keď sa vrátil ako vedecký pracovník na svoje pôvodné pôsobisko v SAV. V roku 1991 obnovil v Tranosciu vydávanie časopisu Tvorba a stal sa jeho šéfredaktorom.
Až do roku 1990 tiež čakala na vydanie druhá Vanovičova kniha, esejistická práca Kniha o starom Martine. Zachytil v nej históriu mesta a okolia od prvého osídlenia až po vznik Matice slovenskej v roku 1863. Pôsobenie Matice slovenskej bolo témou Druhej knihy o starom Martine (1993). Kniha Nad textom a časom (1993) predstavuje súbor Vanovičových literárnych štúdií, esejí, recenzií a úvah. Dielo Cesta samotárova (1994) je monografickou esejou o živote a tvorbe popredného slovenského dramatického autora Júliusa Barča-Ivana. Návrat pred odchodom (1995) je výberom troch zbierok próz Júliusa Vanoviča, ktoré nemohli vyjsť za totalitného režimu.
Tretia kniha o starom Martine vyšla v roku 1999, cyklus uzatvorila publikácia Epilóg starého Martina alebo "Pamäti z mladších rokov života" (2005). Ďalšími dielami Júliusa Vanoviča sú zborník esejí Znamenia domova (1998), či monografia Osobnosť Václava Černého (1999). Vanovič spolu s Vladimírom Petríkom pripravil zborník o Emilovi Boleslavovi Lukáčovi Čo zostalo z básnika? Život a dielo známeho slovenského prozaika je predmetom monografie Prozaik proti totalite. Prípad Alfonz Bednár (2003). V roku 2008 vyšiel Júliusovi Vanovičovi román Kronika nepriznaného času (2008). Spomienky vyrozprávané esejisticko-rozprávačským štýlom zverejnil vo svojom diele Zápisky z mŕtveho času / Antimemoáre z roku 2014.
Július Vanovič získal Cenu Literárneho fondu za rok 1999 za Tretiu knihu o starom Martine, prémiu Literárneho fondu za román Kronika nepriznaného času (2008) a Cenu Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska za rok 2012 za knihu Listy zo starého dvora.
