Bratislava 2. februára (Teraz.sk/TASR) - Predseda Národnej rady SR Andrej Danko prijal v piatok 1. februára kandidatúru 15 z 18 uchádzačov o Prezidentský palác. Nového prezidenta si Slováci budú v marci vyberať z 13 mužov a dvoch žien.

Prvé kolo prezidentských volieb bude 16. marca. V prípade, že žiaden kandidát nezíska v prvom kole nadpolovičnú väčšinu všetkých právoplatných voličov, dvaja najúspešnejší kandidáti postúpia do druhého kola, ktoré sa uskutoční 30. marca. Nový prezident má nastúpiť do funkcie 15. júna.

V abecednom poradí kandidujú Béla Bugár, Zuzana Čaputová, Martin Daňo, Štefan Harabin, Eduard Chmelár, Marian Kotleba, Milan Krajniak, József Menyhárt, František Mikloško, Robert Mistrík, Maroš Šefčovič, Róbert Švec, Bohumila Tauchmannová, Juraj Zábojník a Ivan Zuzula.

Béla Bugár

Foto: TASR - Martin Baumann

Béla Bugár ohlásil, že sa bude vo voľbách v roku 2019 uchádzať o funkciu prezidenta Slovenskej republiky (SR), na sneme strany Most-Híd 9. júna 2018.

Podpredseda Národnej rady (NR) SR a šéf strany Most-Híd Béla Bugár odovzdal 14. januára v parlamente petíciu s podpismi potrebnými na jeho prezidentskú kandidatúru. "Vyzbierali sme 34.656 podpisov," informoval Bugár, ktorý chce byť prezidentom všetkých ľudí a nerozdeľovať spoločnosť. Potvrdil, že už má zriadený transparentný účet.

Béla Bugár sa narodil 7. júla 1958 v Bratislave. Štúdium na Slovenskej vysokej škole technickej (SVŠT, dnes STU - Slovenská technická univerzita) v Bratislave ukončil v roku 1982. Do roku 1990 pracoval ako strojný inžinier v Závodoch ťažkého strojárstva (ZŤS) v Bratislave.

Hneď po Novembri '89 vstúpil do politiky a už začiatkom roka 1990 spoluzakladal Maďarské kresťanskodemokratické hnutie (MKDH). V roku 1991 sa stal jeho druhým predsedom (prvým bol Kálmán Janics).

V rokoch 1990-1992 bol Béla Bugár poslancom Federálneho zhromaždenia (FZ) ČSFR, od roku 1992 až doteraz pôsobí ako poslanec slovenského parlamentu. MKDH viedol až do roku 1998, keď sa spojilo s ďalšími maďarskými politickými subjektmi - s hnutím Spolužitie a s Maďarskou občianskou stranou (MOS). Spoločný subjekt mal názov Strana maďarskej koalície (SMK). Jeho vznik bol reakciou na zmenu volebného zákona, ktorú iniciovala Mečiarova vláda a ktorá koalíciám sprísnila podmienky na vstup do parlamentu.

Béla Bugár bol predsedom SMK od 21. mája 1998 do 31. marca 2007. Počas dvoch volebných období v rokoch 1998-2006 vykonával funkciu podpredsedu NR SR. Od 7. februára 2006 do predčasných parlamentných volieb v júni 2006 bol poverený vedením parlamentu, pretože Kresťanskodemokratické hnutie (KDH) vystúpilo z vládnej koalície a dovtedajší predseda parlamentu Pavol Hrušovský (KDH) na tento post rezignoval.

Po parlamentných voľbách v roku 2006 bol Béla Bugár členom parlamentného klubu poslancov za SMK a členom Výboru NR SR pre obranu a bezpečnosť. Klub SMK opustil 22. apríla 2009 a do konca volebného obdobia bol nezávislým poslancom NR SR.

Od roku 2009 začali odídenci z SMK formovať novú politickú stranu s názvom Most-Híd. Ustanovujúci snem strany sa uskutočnil 11. júla 2009 a delegáti si za predsedu strany zvolili Bélu Bugára. Tento post zastáva dodnes.

V parlamentných voľbách v roku 2010 strana Most-Híd získala 8,12 percenta platných hlasov voličov a stala sa vládnou stranou. Bugár pôsobil od 8. júla 2010 do 4. apríla 2012 na poste podpredsedu NR SR.

V predčasných voľbách v marci 2012 získal Most-Híd 6,89 percenta hlasov a strana pôsobila počas volebného obdobia v opozícii.

V parlamentných voľbách, ktoré sa konali 5. marca 2016, získala strana Most-Híd 6,50 percenta hlasov a stala sa súčasťou vládnej koalície spolu so Smerom-SD, Slovenskou národnou stranou a stranou #Sieť. Béla Bugár opäť zastáva post podpredsedu NR SR.

Zuzana Čaputová

Foto: TASR - Martin Baumann

Právnička a občianska aktivistka Zuzana Čaputová kandiduje na post prezidentky Slovenskej republiky ako kandidátka mimoparlamentnej strany Progresívne Slovensko, v ktorej zastáva post podpredsedníčky. Jej meno sa spája s úspešným bojom proti pezinskej skládke, ktorému sa aktívne venovala 14 rokov.

Zuzana Čaputová, rodená Strapáková, sa narodila 21. júna 1973 v Bratislave. Vyštudovala Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, ktorú ukončila v roku 1996.

Počas štúdia i po jeho skončení pracovala na Mestskom úrade v Pezinku, najskôr ako asistentka na právnom oddelení a neskôr ako zástupkyňa prednostu mestského úradu. V rokoch 1998 až 1999 absolvovala vzdelávací cyklus Všeobecný manažment - Manažment zmeny a v roku 1999 tréning ARK s.r.o. - Mediácia, akreditovaný Ministerstvom školstva SR. Je členkou celosvetovej siete environmentálnych právnikov ELAW.

"Pôvodne som chcela študovať psychológiu. Považujem za zmysluplné robiť prácu, ktorá je službou niečomu dôležitému. Environmentálne otázky majú blízko k najdôležitejším hodnotám, a to sú život a zdravie. Ako právnička som sa teda začala venovať aj týmto kauzám," povedala v rozhovore pre miestny časopis Pezinčan.

Od roku 1998 začala pôsobiť v treťom sektore. Pracovala ako projektová manažérka v občianskom združení EQ Klub na projekte rozvoja miestnych komunít.

Od roku 2001 začala spolupracovať so združením Via Iuris, od roku 2010 ako advokátka. Via Iuris je občianske združenie, ktoré pomáha ľuďom obhajovať svoje práva a zúčastňovať sa na rozhodovaní o veciach verejných. V rámci tejto spolupráce sa Zuzana Čaputová venovala téme "Verejná kontrola verejnej moci", téme "Zodpovednosť verejných činiteľov", a tiež účasti verejnosti na rozhodovaní o veľkých investičných zámeroch.

Počas svojej praxe, resp. už od obdobia, keď končila vysokú školu, sa angažovala aj v kauze pezinskej skládky, ktorá sa začala koncom 90. rokov 20. storočia. Informácia o zámere vybudovať novú skládku vedľa starej, a v blízkosti centra Pezinka, sa objavila v roku 1999. Len v prvej etape mala mať skládka plochu jedenásť a pol futbalových ihrísk a hĺbku, ktorá sa rovnala štvorposchodovému domu. Najintenzívnejšie obdobie prišlo od roku 2007 počas integrovaného povoľovania skládky a v roku 2008, keď sa konalo najviac verejných protestov.

V roku 2013 Najvyšší súd zrušil povolenie na skládku. "Celá naša komunita sa chcela ubrániť ďalšej obrovskej záťaži, ktorú sa nám mocenský valec usiloval nezákonne do mesta pretlačiť. Spojili sme sa a po 14 rokoch sme to vyhrali," uviedla Čaputová.

V roku 2016 jej udelili prestížnu Goldmanovej environmentálnej ceny, ktorá sa nazýva aj Nobelovou cenou za ekológiu. Angažovala sa tiež v zbere podpisov pod petíciu požadujúcu zrušenie Mečiarových amnestií. V septembri 2017 oznámila odchod z tímu Via Iuris a pokračovanie v advokátskej praxi, v rámci ktorej sa aj naďalej venuje environmentálnym témam. Je spoluautorkou viacerých publikácii a členkou celosvetovej siete environmentálnych právnikov ELAW.

Zuzana Čaputová odovzdala 24. januára 2019 hárky s viac ako 18.400 podpismi potrebnými na svoju prezidentskú kandidatúru. "Aj doposiaľ som sa snažila pomáhať ľuďom, ktorí čelili neprávosti a krivde. Myslím si, že v súčasnosti je potrebné, aby na tomto poste bol prezident alebo prezidentka, ktorý sa zastane ľudí a postaví sa za spravodlivosť," uviedla pri tejto príležitosti.

Martin Daňo

Foto: Wikipedia Martin Daňo

Kandidatúru na post slovenskej hlavy štátu ohlásil Martin Daňo 16. februára 2018. Oficiálnym prezidentským kandidátom sa stal 24. januára tohto roku, keď predsedovi parlamentu predložil 16 poslaneckých podpisov. Daňa podpisom podporili Boris Kollár, Peter Pčolinský, Petra Krištúfková, Zuzana Šebová, Ľudovít Goga, Peter Štarchoň (všetci Sme rodina), Dušan Čaplovič, Ján Podmanický, Maroš Kondrót (všetci Smer-SD), Peter Pamula (SNS), Eduard Adamčík (Most-Híd), Peter Marček, Alena Bašistová, Martina Šimkovičová, Rastislav Holúbek a Juraj Kolesár (všetci nezaradení).

Martin Daňo sa narodil 4. novembra 1976 v Humennom. Vzdelanie nadobudol na obchodnej akadémii v rodnom meste. Po ukončení štúdia sa pohyboval v priestoroch realitnej agentúry, reklamnej tvorby, výroby rôzneho softvéru či počítačov, vydavateľstva či v oblasti poradenstva priemyselných práv a ochranných známok. Navrhol desiatky firemných logotypov a firemných profilov.

Založil občianske združenie Daňová reforma a spoločenský rozvoj, od roku 2015 premenované na Globálnu investigatívnu spravodajskú sieť (GINN). Je to združenie na ochranu verejného záujmu a investigatívnych novinárov. Predmetom Daňovho záujmu je aj tvorba videí, ktoré zverejňuje na portáli YouTube v rámci portálu GINN. V nich sa pohybuje v oblasti verejnej a štátnej správy, komunikuje s políciou, politikmi, sudcami, ale aj s občanmi.

Špecializuje sa na vývoj a výskum v oblasti informačných technológií a tvorby softvéru. Je autorom mnohých zlepšovateľských postupov v oblasti spracovania dát a internetových systémov.

V rokoch 1999 až 2002 pôsobil v Bratislave, kde sa venoval obchodom v oblasti nehnuteľností a internetu. Od roku 2003 má pobyt vo francúzskej metropole Paríži, ale naďalej pôsobí na Slovensku.

Je držiteľom ocenenia WebAward v oblasti spracovania dát a internetových procesov.

Martin Daňo počas konania sa prezidentských volieb v roku 2014 na svojom videu dokázal, že každý oprávnený volič môže hlasovať až trikrát (prvýkrát v mieste svojho trvalého bydliska na občiansky preukaz, druhý a tretí raz na dva rôzne cestové pasy).

Vo voľbách do Európskeho parlamentu (EP) v roku 2014 bol Martin Daňo nezávislým kandidátom strany Právo a spravodlivosť (PaS), mandát však nezískal.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ÚS SR) 19. februára 2015 rozhodol, že zrušením registrácie kandidáta Martina Daňa na post poslanca a primátora mesta Humenné v októbri 2014 došlo k porušeniu jeho práv. ÚS SR zrušil uznesenie Okresného súdu (OS) v Humennom a Daňovi priznal finančné zadosťučinenie. Voľby sa však v meste neopakovali.

Štefan Harabin

Foto: TASR - Jaroslav Novák

JUDr. Štefan Harabin sa narodil 4. mája 1957 v Ľubici. V rokoch 1976-1980 študoval právo na Právnickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. V roku 1981 dosiahol titul doktora právnych vied.
V rokoch 1980-1982 bol súdnym čakateľom na Krajskom súde Košice. Od roku 1983 začal pôsobiť ako sudca na Okresnom súde v Poprade, kde zotrval do roku 1989. Od roku 1990 pôsobil ako sudca na Krajskom súde Košice. V období 1991 až 1992 pracoval na Ministerstve spravodlivosti SR na odbore justičnej správy ako vedúci trestného oddelenia.

Od roku 1993 sa stal sudcom Najvyššieho súdu SR (NS SR). V roku 1996 začal pôsobiť vo funkcii predsedu trestného senátu a predsedu trestného kolégia. Národná rada SR zvolila 11. februára 1998 Štefana Harabina za predsedu NS SR, jeho dovtedajší predseda Milan Karabin sa vzdal funkcie pre zdravotné problémy.

Opätovne bol Štefan Harabin do tejto funkcie zvolený 20. decembra 2002, tentoraz už Súdnou radou SR. Harabinov protikandidát Sergej Kohut však napadol voľbu na Ústavnom súde SR, ktorý mu dal za pravdu. Od 12. februára 2003, keď Harabinovi vypršalo funkčné obdobie, viedol NS Juraj Majchrák. Za jeho nového predsedu bol 7. októbra 2003 vymenovaný Milan Karabin.

Štefan Harabin vykonával funkciu predsedu trestného senátu NS. V roku 2006 bol vymenovaný za ministra spravodlivosti v prvej vláde Roberta Fica ako nominant Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS).

Štefan Harabin bol 22. júna 2009 opäť zvolený na post predsedu Najvyššieho súdu SR. Rozhodla o tom Súdna rada SR v tajnej voľbe, v ktorej za Harabina hlasovalo 15 jej členov, dvaja sa zdržali hlasovania a nikto nebol proti. "Takúto dôveru som nemohol odmietnuť," povedal Harabin.

Na zasadnutí Súdnej rady SR v Sobranciach 19. mája 2014 sa Štefan Harabin opätovne uchádzal o svoje znovuzvolenie. Súdna rada však nezvolila nového predsedu NS ani v opakovanej voľbe. Harabinovi sa skončilo funkčné obdobie 22. júna 2014, jeho nástupkyňou sa stala Daniela Švecová.

Funkciu predsedu trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu vykonával Štefan Harabin do 14. septembra 2015, keď ho odvolali členovia kolégia na mimoriadnom zasadnutí. V súčasnosti je sudcom Najvyššieho súdu.

Skutočnosť, že by sa Harabin mohol zapojiť do zápasu o funkciu prezidenta SR, oznámili 15. marca 2018 predstavitelia petičnej iniciatívy s názvom "Harabin na Hrad", ktorí začali zbierať podpisy na podporu jeho kandidatúry. Ako informoval 15. novembra 2018 predstaviteľ petičnej iniciatívy, bývalý predseda Matice Slovenskej Marián Tkáč, iniciatíva vyzbierala dostatok podpisov.

Štefan Harabin odovzdal 18. januára hárky s 31.993 podpismi potrebnými na jeho prezidentskú kandidatúru. V prezidentskej kampani podľa vlastných vyjadrení nemieni použiť ani jeden bilbord. "To bude najlacnejšia kampaň, aká kedy bola na Slovensku," uviedol s tým, že chce do nej investovať čo najmenej prostredníctvom transparentného účtu. Zaručil sa, že ho "oligarchovia financovať nebudú". Do volieb ide "s víziou zachrániť štát, zachrániť kresťanskú slovenskú rodinu a zaviesť poriadok v štáte".

Eduard Chmelár

Foto: TASR/Marko Erd

Politický analytik a pedagóg Eduard Chmelár odovzdal 28. januára hárky so 17.953 podpismi potrebnými na svoju prezidentskú kandidatúru. Chmelár vyhlásil, že chce byť prezidentom bežných ľudí. Podpisy na svoju kandidatúru začal zbierať 23. apríla 2018. Úvahy o kandidatúre na post prezidenta SR prezentoval prostredníctvom sociálnej siete 15. februára 2018.

Eduard Chmelár sa narodil 21. augusta 1971 v Modre. Detstvo prežil v Pezinku, kde žil do roku 1996. Študoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave a interkultúrne vzťahy na University of Warwick v Spojenom kráľovstve.

Počas Nežnej revolúcie v roku 1989 bol predstaviteľom hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN) v Pezinku. Pracoval ako novinár, dostal niekoľko cien za žurnalistickú tvorbu, založil a viedol spoločensko-politický týždenník Slovo. Viedol celý rad občianskych kampaní, väčšinou mierových, ako napríklad úspešnú kampaň v roku 2001 za zrušenie základnej vojenskej služby alebo 15. februára 2003 pochod proti vojne v Iraku, na ktorom sa zúčastnilo vyše 2000 ľudí. Je koordinátorom Iniciatívy za Občiansku ústavu.

Doc. Mgr. Eduard Chmelár, PhD. bol vedúcim Ústavu politických vied Fakulty masmédií Paneurópskej vysokej školy v Bratislave a prednášal na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa (UKF) v Nitre. V rokoch 2012-2016 bol rektorom Akadémie médií, vysokej školy mediálnej a marketingovej komunikácie v Bratislave.

V roku 1998 kandidoval v parlamentných voľbách za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) na kandidátke Strany demokratickej ľavice (SDĽ). V roku 2009 bol nezávislým kandidátom do Európskeho parlamentu (EP) na listine Strany zelených (SZ). V roku 2011 sa angažoval ako líder Iniciatívy za občiansku ústavu, následne sa prezentoval ako jeden z lídrov kandidátskej listiny hnutia 99 percent do volieb do NR SR v roku 2012. Pre nezhody s vedúcimi predstaviteľmi hnutia svoju kandidatúru stiahol.

V roku 2015 sa pokúšal o registráciu hnutia SEN s ambíciami zúčastniť sa parlamentných volieb. Žiadosť o registráciu bola zamietnutá Ministerstvom vnútra SR z dôvodu nedostatočného počtu platných podpisov, potrebných pre registráciu politickej strany, resp. hnutia.

Vo svojom vedeckom záujme sa sústreďuje na dejiny, médiá a globalizáciu. Pracoval ako novinár a aktivista v mierovom, sociálnom i ekologickom hnutí. Napísal tri knihy a niekoľko odborných štúdií a článkov. Jednou z nich je publicisticko-filozofická kniha s názvom Rozprava o zjednotení ľudstva, ktorú pokrstil v decembri 2001. Monografia Uhorská tlačová politika: (so zreteľom na slovenské novinárstvo) vyšla v roku 1998 a Svet nie je na predaj je z roku 2003. Je autorom námetu a scenára cyklu historických dokumentov Magická osmička (STV, 2008) a autorom námetu oceneného filmu Slovenské národné povstanie 1944 (STV, 2009).

V októbri roku 2008 získal jednu z troch finálových nominácií na Cenu Európskeho parlamentu za žurnalistiku, čo sa doteraz nepodarilo žiadnemu slovenskému novinárovi.

"Spoločnosť môže zjednotiť len veľká myšlienka, veľký plán. Slovensko trpí tým, že prestalo diskutovať o najzávažnejších otázkach, ktoré trápia nielen túto spoločnosť, ale aj Európu a svet," uviedol Chmelár pri odovzdávaní hárkov v NR SR.

Má tri deti a žije v Galante.

Marian Kotleba

Foto: TASR Jakub Kotian

Líder ĽSNS a poslanec Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) Marian Kotleba odovzdal v stredu 30. januára podpisy na svoju prezidentskú kandidatúru.

"Chceme do zápasu o funkciu prezidenta SR zapojiť skutočnú obranu tradičných hodnôt. Ideme zabojovať o post prezidenta SR, pretože si myslíme, že Slovensko si konečne zaslúži slovenského prezidenta," povedal Kotleba v parlamente.

Marian Kotleba sa narodil 7. apríla 1977 v Banskej Bystrici. Absolvoval štúdium na Fakulte prírodných vied Univerzity Mateja Bela (UMB) v Banskej Bystrici. Potom pracoval ako pedagóg. V roku 2013 ukončil štúdium ekonomiky verejných služieb na Ekonomickej fakulte UMB v rodnom meste.

Politickú kariéru začal v roku 2003, keď sa stal vodcom politického hnutia Slovenská pospolitosť, ktoré bolo v roku 2006 rozpustené Najvyšším súdom SR pre jeho extrémistické politické tendencie a pre rozpor s Ústavou SR.

Vo voľbách do vyšších územných celkov (VÚC) v roku 2013 postúpil Marian Kotleba do 2. kola volieb predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja (BBSK) so ziskom 21,30 % platných hlasov. V 2. kole bol zvolený za predsedu BBSK so ziskom 71.397 (55,53 %) platných hlasov.

V parlamentných voľbách v roku 2016 kandidoval na čele kandidátky strany Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko (Kotleba - ĽSNS). V súčasnosti je poslancom NR SR a členom Osobitného kontrolného výboru NR SR na kontrolu činnosti SIS a Výboru NR SR pre obranu a bezpečnosť.

Marian Kotleba bol 4. novembra 2017 vo voľbách do VÚC neúspešným kandidátom na predsedu (BBSK).
Svoju kandidatúru v nadchádzajúcich prezidentských voľbách ohlásil predseda ĽSNS a poslanec Národnej rady SR Marian Kotleba 31. mája 2018. Na post prezidenta SR kandiduje za politickú stranu Kotleba - ĽSNS.

Kotleba garantuje, že z volebného boja neodstúpi v prospech iného kandidáta. "S dôverou ľudí, ktorí sa mi podpísali pod petíciu, nemienim hazardovať," doplnil s tým, že jeho prezidentská kampaň nebude patriť k najmasívnejším.

Milan Krajniak

Foto: TASR Jakub Kotian

Milan Krajniak kandiduje za hnutie Sme rodina, ktoré zastupuje v NR SR ako poslanec. Svoju kandidatúru ohlásil na tlačovej konferencii 31. mája 2018 spoločne s predsedom hnutia Sme rodina Borisom Kollárom. Už 11. augusta 2018 avizoval, že vyzbieral 15.000 potrebných podpisov.

Milan Krajniak sa narodil 30. januára 1973 v Bojniciach. Vyrastal v Prievidzi na sídlisku Sever. Jeho otec pracoval ako technik v elektrárni v Novákoch a mama učila na gymnáziu v Prievidzi matematiku a výpočtovú techniku.

Vyštudoval politológiu na Univerzite Cyrila a Metoda v Trnave. Od roku 1994 začal podnikať v oblasti marketingu a public relations. V rokoch 1995 až 1997 vykonával funkciu predsedu Občiansko-demokratickej mládeže. V rokoch 1997 – 1998 absolvoval základnú vojenskú službu u 5. pluku špeciálneho určenia – výsadkového pluku Jozefa Gabčíka v Žiline.

Pôsobil v Kresťanskodemokratickom hnutí (KDH) ako riaditeľ oddelenia pre médiá, respektíve riaditeľ tlačového odboru. Podieľal sa na tvorbe ekonomických programov KDH. V rokoch 2003 až 2006 pôsobil ako člen prezídia Fondu národného majetku. V rokoch 2010 až 2012 bol poradcom ministra vnútra Daniela Lipšica, okrem iného sa venoval boju proti rómskej kriminalite. O uvoľnenie z funkcie požiadal 13. januára 2012 v súvislosti s kauzou Gorila. "V spise je spomínaný len okrajovo, žiadne provízie nebral, o to viac si cením jeho prístup," vyjadril sa o ňom Lipšic.

Kauze Gorila, ale aj iným aktuálnym otázkam sa venoval na svojom blogu. Je autorom publikácií Úspešní politici slovenských dejín (2012), Doktrína štátu (2012), Slovenská identita (2015) a Banda zlodejov (2015).
S Lipšicom spoluzakladal hnutie NOVA, ktoré však opustil 26. júna 2014. V rokoch 2015 až 2017 bol vydavateľom internetového denníka Konzervatívny výber.

Od roku 2016 je poslancom Národnej rady (NR) Slovenskej republiky za hnutie Sme rodina, ktorého je podpredsedom. Je predsedom Výboru NR SR pre preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu a členom výboru pre obranu a bezpečnosť.

Oženil sa 21. novembra 1998. S manželkou Andreou má dcéru Zuzanu a spoločne žijú v bratislavskom Starom Meste.

V stredu 30. januára Milan Krajniak odovzdal v budove NR SR petičné hárky s 25.135 podpismi potrebnými na svoju prezidentskú kandidatúru. "Som presvedčený, že prezident tu nemá byť len na ozdobu," povedal pri tejto príležitosti s tým, že chce naplniť dôveru ľudí, ktorí mu dali svoj podpis. Myslí si, že prezident by mal pomáhať konkrétnymi činmi.

József Menyhárt

Foto: TASR/Marko Erd

Strana maďarskej komunity - Magyar Közösség Pártja (SMK-MKP) vyslala do prezidentských volieb ako kandidáta svojho predsedu strany Józsefa Menyhárta. Jeho kandidatúru odsúhlasil slávnostný kongres v Dunajskej Strede, ktorý sa konal 29. septembra 2018 pri príležitosti 20. výročia vzniku SMK. Ako uviedol József Menyhárt, SMK chce týmto krokom ukázať, že má na to postaviť vlastného delegáta maďarskej národnosti, ktorý bude zastupovať jej záujmy. Na sneme získal ako kandidát dôveru všetkých delegátov.

József Menyhárt sa narodil v roku 1976 v Dunajskej Strede, vyrastal v neďalekej obci Vrakúň. Z tejto obce pochádza aj jeho manželka a tu vychovávajú svoje dve dcéry.

Do školy začal chodiť v rodnej obci, maturoval na dunajskostredskom gymnáziu. Počas stredoškolských rokov prišiel do styku so skautským hnutím, ktoré od základov formovalo jeho zmýšľanie. V roku 1999 získal diplom na Univerzite Komenského v pedagogickom odbore maďarčina - nemčina. Následne bol doktorandom na Univerzite Eötvösa Loránda v Budapešti.

V rokoch 1999 a 2001 vyučoval na Súkromnom Gymnáziu v Galante, do roku 2004 pracoval ako organizátor v jazykovednom inštitúte Gramma, ktorý sa zaoberal otázkami používania jazyka. Od roku 2004 je pedagógom na Univerzite Filozofa Konštantína v Nitre.

Už na základnej škole začal hrať na husliach a na gitare, neskôr sa venoval aj spievaniu. V roku 2000 spolu s ďalšími hudobníkmi založili formáciu Kicsi Hang, ktorá v roku 2013 vyhrala cenu Harmónia.

Politicky sa začal angažovať ako 26-ročný v samospráve obce Vrakúň. V rokoch 2010 až 2014 bol zástupcom starostu. V roku 2013 bol zvolený za poslanca Trnavského samosprávneho kraja, neskôr bol predsedom Dunajskostredského okresného predsedníctva SMK.

V roku 2016 bol zvolený za predsedu Strany maďarskej komunity (predtým Strana maďarskej koalície). Osud maďarskej komunity na Slovensku je jeho "srdcovou záležitosťou". Jeho hlavným cieľom je čestne obstáť v zastupovaní záujmov tejto menšiny v otázkach školstva, kultúry a hospodárstva, obstáť v boji za zachovanie a prosperitu maďarskej národnosti na Slovensku.

Hárky s 26.800 podpismi na podporu svojej prezidentskej kandidatúry odovzdal predseda SMK József Menyhárt v pondelok 28. januára. Pri tejto príležitosti v budove parlamentu uviedol, že chce byť hlasom Maďarov žijúcich na Slovensku a presadzovať chce témy, ktoré ich trápia. "Toľko hlasov, čo sme teraz vyzbierali, to je už vážna agenda. Ako ostatní obyvatelia Slovenska sme rovnocenní. Pred piatimi rokmi stál v prezidentských voľbách Gyula Bárdos, teraz tam budem maďarským hlasom ja," vyhlásil Menyhárt.

František Mikloško

Foto: TASR Dano Veselský

V prípade zvolenia za prezidenta SR chce byť kandidát František Mikloško predstaviteľom západného sveta a jeho hodnôt. Za kľúčovú pokladá osobnú autoritu, ktorú si prezident buduje svojím celoživotným príbehom a spôsobom výkonu prezidentskej funkcie. Ako veriaci kresťan sa chce riadiť zásadami kresťanstva. Svoju silu vníma v tom, že vychádza s ľuďmi z kresťanského aj sekulárneho prostredia. František Mikloško 25. januára odovzdal hárky s 19.104 podpismi potrebnými na svoju kandidatúru.

František Mikloško sa narodil 2. júna 1947 v Nitre, kde v roku 1966 zmaturoval na Strednej priemyselnej škole stavebnej.

V roku 1971 absolvoval odbor matematika na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 1971–1983 pracoval v Ústave technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied (SAV) v Bratislave.

V období do Nežnej revolúcie v roku 1989 bol disidentom. Angažoval v tzv. tajnej cirkvi, pracoval medzi vysokoškolskou mládežou, podieľal sa na tvorbe samizdatov, bol jedným zo zvolávateľov Sviečkovej manifestácie 25. marca 1988 v hlavnom meste Slovenska. V rokoch 1983–1989 striedavo pracoval ako robotník, striedavo nepracoval, uviedol kandidát na úrad prezidenta pre TASR.

V novembri 1989 sa stal členom Koordinačného výboru Verejnosti proti násiliu (VPN). Za toto hnutie kandidoval v roku 1990 vo voľbách do Slovenskej národnej rady (SNR). V rokoch 1990-1992 zastával funkciu predsedu SNR. V roku 1992 vstúpil do radov Kresťanskodemokratického hnutia. V rokoch 1992-2008 bol poslancom Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) za KDH, v ďalšom období 2008-2010 za Konzervatívnych demokratov Slovenska.

V roku 2001 spolu s Gabrielou Smolíkovou a Petrom Smolíkom dostal Cenu Dominika Tatarku za dielo Zločiny komunizmu na Slovensku 1948-1989, I., II. V roku 2005 si prevzal stredoeurópsku Cenu sv. Vojtecha. V roku 2012 mu arménske Národné zhromaždenie udelilo štátne vyznamenanie Medaila cti. V novembri 2018 mu Trnavská univerzita udelila titul doctor honoris causa.

Od marca 2017 je členom Redakčnej rady Encyclopaedia Beliana.

Doteraz mu vyšli knihy Nebudete ich môcť rozvrátiť (Z osudov katolíckej cirkvi na Slovensku v rokoch 1943–1989), Čas stretnutí (Reflexie o ponovembrovej dobe), Desať spravodlivých (Ľudia, knihy, dokumenty 1985–2010), Znamenia čias (Slovenské súradnice 1982–2012). Ján Štrasser pripravil s F. Mikloškom knihu rozhovorov s názvom Ján Štrasser: František Mikloško (Rozhovory o dobe a ľuďoch).

Od roku 2010 je na dôchodku. Venuje sa publicistike, vystupuje na podujatiach v zahraničí (napríklad v Berlíne, Mníchove, Lipsku, vo Viedni), navštevuje školy, kde sa zúčastňuje na diskusiách so študentmi (napríklad gymnáziá v Žiline, Malackách, Trnave a viacerých bratislavských školách).

Je ženatý s Janou Mikloškovou (rod. Sasínovou), žije v Bratislave.

František Mikloško sa pokúsil o Prezidentský palác zabojovať dvakrát. V roku 2004 skončil so ziskom 6,5 percenta na piatom mieste, v roku 2009 dostal 5,4 percenta hlasov, čo mu stačilo na tretie miesto.

Robert Mistrík

Foto: TASR Dušan Hein

Vedec a podnikateľ Robert Mistrík, spoluzakladateľ a bývalý člen strany Sloboda a Solidarita (SaS), oficiálne oznámil 15. mája 2018, že sa chce uchádzať o prezidentský post. Petíciu s podpismi potrebnými na svoju prezidentskú kandidatúru odovzdal v Národnej rade (NR) Slovenskej republiky 11. januára 2019. Kandiduje ako občiansky kandidát s podporou dvoch strán SaS a Spolu - občianska demokracia.

Robert Mistrík sa narodil 13. augusta 1966 v Banskej Bystrici, ale detstvo prežil aj na Donovaloch v osade Mistríky, z ktorej pochádzajú viacerí jeho príbuzní. Záujem o prírodné vedy sa u budúceho vedca - chemika prejavil už na základnej škole. Ako ôsmak sa zúčastnil na chemickej olympiáde a vyhral krajské kolo, čo ho presvedčilo zostať chémii verný aj počas ďalšieho štúdia. Po maturite na Gymnáziu Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici začal študovať na Chemicko-technologickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave odbor analytická chémia. Fakultu ukončil v roku 1991 a následne odišiel na Viedenskú univerzitu, kde v roku 1994 získal akademický titul Dr. (PhD.). Vo vedeckej práci pokračoval v Spojených štátoch amerických (USA) na National Institute of Standards and Technology (NIST), kde strávil takmer tri roky.

Po návrate na Slovensko založil Ing. Robert Mistrík, PhD., v roku 1998 spoločnosť HighChem, ktorá sa venuje výskumu v oblastiach hmotnostnej spektrometrie, biochémie, farmácie, potravinárstva či kriminalistiky. Spoločnosť vyvinula napríklad aj unikátnu databázu s názvom mzCloud, ktorá umožňuje identifikáciu ľudských metabolitov, liečiv, dopingových látok a environmentálnych kontaminantov. Medzi jej používateľov patria firmy ako Apple, Nike, Coca-Cola a stovky ďalších.

K úspechom Roberta Mistríka ako vedca možno zaradiť získanie patentu, ktorý je základom pre hľadanie nových diagnostických markerov zákerných chorôb. V roku 2009 sa stal laureátom vedeckej ceny Hlava roka za najvýznamnejšiu inováciu. Za člena riaditeľov svetovej Metabolomickej spoločnosti bol zvolený v roku 2012 a opätovne zvolený v roku 2014. V roku 2016 publikoval spolu s lídrami v oblasti metabolomiky článok v časopise Nature Biotechnology, ktorý sa považuje za jeden z najvýznamnejších vedeckých časopisov na svete.

Výraznou mierou sa podieľal aj na očistení mena slovenského atléta - chodca, olympijského víťaza Mateja Tótha, ktorého v roku 2017 obvinili z dopingu. Robert Mistrík bol členom tímu, ktorému sa na základe expertných posudkov podarilo vyvrátiť všetky podozrenia z toho, že by Matej Tóth užíval nedovolené prostriedky. Analýzy expertného tímu uznala aj Medzinárodná atletická federácia (IAAF) a obvinenie zrušila.

Okrem vedeckej práce sa Robert Mistrík angažoval aj v politickej oblasti. V roku 2009 spoluzakladal SaS, ktorej členom bol do roku 2012. Patril aj k popredným kritikom spôsobu prerozdeľovania eurofondov na vedu a výskum v čase, keď bol ministrom školstva Peter Plavčan (nominant SNS).

Robert Mistrík, ktorému prezident Andrej Kiska v roku 2018 udelil štátne vyznamenanie Pribinov kríž 1. triedy, je ženatý a s manželkou Zuzanou vychováva dvoch synov – dvojčatá. "Začína sa zápas o charakter štátu, aby tu vládlo právo a spravodlivosť a aby sme sa mali všetci lepšie," povedal novinárom pri odovzdávaní petičných hárkov v parlamente.

Maroš Šefčovič

Foto: TASR Jakub Kotian

Podpredseda Európskej komisie (EK) pre Energetickú úniu Maroš Šefčovič oznámil 18. januára 2019, že sa bude uchádzať o funkciu prezidenta SR. Už 14. januára mu vyjadrilo podporu predsedníctvo strany Smer-SD. "Otázka dnes nestojí tak, či potrebujeme koaličného alebo opozičného prezidenta. Nepotrebujeme trvalý politický konflikt. Je to neproduktívne a oslabuje nás to. Slovensko potrebuje prezidenta všetkých občanov, ktorý bude vláde nastavovať rovné zrkadlo," uviedol Šefčovič pri tejto príležitosti.

Maroš Šefčovič sa narodil 24. júla 1966 v Bratislave. Absolvoval štúdium na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave. V rokoch 1985-1990 sa vzdelával na Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov. V Paríži si v roku 1990 vzdelanie doplnil kurzom Francúzština - jazyk diplomacie a medzinárodného práva (Université de Perpignan) a o rok neskôr v Spojených štátoch amerických Kurzom pre diplomatov (Hoover Institution, Stanford University). V špecializovanom kurze v Zimbabwe sa zdokonaľoval vo francúzskom jazyku a v Izraeli si osvojil základy hebrejského jazyka, manažmentu a prezentácie.

Právnická fakulta Univerzity Komenského (UK) v Bratislave mu v roku 1994 nostrifikovala diplom a priznala titul doktor práv (JUDr.). Takisto na Právnickej fakulte UK v Bratislave absolvoval v rokoch 1996-2000 postgraduálne doktorandské štúdium medzinárodného a európskeho práva zavŕšené priznaním hodnosti PhD.

Profesionálnu kariéru začínal Maroš Šefčovič na Ministerstve zahraničných vecí Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (MZV ČSFR) v Prahe v roku 1990 ako poradca 1. námestníka ministra. Potom bol tretím tajomníkom a konzulom na československom veľvyslanectve v Harare (Zimbabwe) a zástupcom veľvyslanca a druhým tajomníkom na veľvyslanectve v kanadskej Ottawe.

V roku 1993 sa stal pracovníkom Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky (MZV SR). Pracoval na odbore krajín Európskej únie (EÚ) a Severoatlantickej aliancie (North Atlantic Treaty Organization - NATO) najprv ako referent, neskôr zástupca riaditeľa odboru, bol zástupcom riaditeľa a riaditeľom Kancelárie ministra MZV SR.

V roku 1998 pôsobil Šefčovič ako zástupca veľvyslanca a radca v Misii SR pri Európskych spoločenstvách v Bruseli a od roku 1999 bol mimoriadnym a splnomocneným veľvyslancom SR v Izraeli. Po návrate na Slovensko v roku 2002 zastával na MZV SR funkciu generálneho riaditeľa sekcie bilaterálnej spolupráce a bol generálnym riaditeľom sekcie pre európske záležitosti.

Od roku 2004 do októbra 2009 bol vedúcim Stáleho zastúpenia SR pri EÚ v Bruseli. Od 1. októbra 2009 prevzal Maroš Šefčovič funkciu člena Európskej komisie (eurokomisára) pre vzdelávanie, odbornú prípravu, kultúru a viacjazyčnosť v Európskej komisii (EK), ktorú viedol José Manuel Barroso. Post, ktorý patril Slovensku, predtým zastával Ján Figeľ, ktorý sa vrátil do domácej politiky.

Od 8. februára 2010 sa stal Šefčovič eurokomisárom pre medziinštitucionálne vzťahy a administratívu, a tiež podpredsedom Európskej komisie.

V novej EK pod vedením Jeana-Clauda Junckera ostal Maroš Šefčovič podpredsedom a prevzal agendu energetickej únie.

Maroš Šefčovič je autorom knihy s názvom S dvojkrížom uprostred hviezd (2014), ktorú napísal pri príležitosti 10. výročia vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie.

Vo štvrtok 31. januára Šefčovič odovzdal v parlamentnej podateľni 47 podpisov poslancov za Smer-SD. Minimálny počet podpisov od členov zákonodarného zboru potrebných na kandidatúru je 15. Pri tejto príležitosti zdôraznil, že chce byť prezidentom s ľudskou tvárou. "Podpora rodiny, vytvorenie pohodlia pre neúplné rodiny, sú jedným z podstatných prostriedkov na to, ako zabrániť strate identity Európy," uviedol.

Róbert Švec

Foto: TASR Henrich Mišovič

Róbert Švec ide do prezidentských volieb ako občiansky kandidát s podporou Slovenského hnutia obrody, ktorého je predsedom. Róbert Švec sa narodil 21. augusta 1976 v Nitre. Vzdelával sa na Trnavskej univerzite na Katedre politológie. V súčasnosti zastáva funkciu predsedu národne orientovaného občianskeho združenia  s názvom Slovenské Hnutie Obrody (SHO). Vyštudovaný politológ patrí medzi prvých signatárov hnutia, ktoré sa netají sympatiami k Slovenskému štátu.

SHO je orientované euroskepticky a požaduje odchod Slovenska z euroatlantických štruktúr. Predstavitelia hnutia pravidelne vystupujú na demonštráciách proti NATO. Švec je zároveň rivalom a kritikom predsedu ĽSNS Mariana Kotlebu.

Robert Švec oznámil svoju kandidatúru v prezidentských voľbách  27. mája 2018 tlačovou správou, ktorú poslal médiám. "Rozhodol som sa vypočuť výzvu členov občianskeho združenia Slovenské Hnutie Obrody a veľkého množstva zodpovedných občanov našej vlasti a budem kandidovať na prezidenta Slovenskej republiky. Na prezidenta nášho štátu budem kandidovať ako občiansky kandidát s podporou Slovenského Hnutia Obrody," informoval.

Ako tiež uviedol pri tejto príležitosti, Slovensko potrebuje reštart a obrodu, v ústavných funkciách vlastencov. Podľa Šveca netreba viac Európy. "Slovensko nepotrebuje viac fiktívnej európskej cesty. Slovensko potrebuje viac Slovenska, naša vlasť potrebuje slovenskú cestu," doplnil.

So svojím SHO by chcel preraziť aj vo voľbách do Národnej rady. Hárky s 18.261 podpismi odovzdal Róbert Švec v parlamente 28. januára. "Chcel by som vrátiť Slovákom nádej a vieru v to, že máme na omnoho viac, ako momentálne zažívame v Slovenskej republike," uviedol.

Bohumila Tauchmannová

Foto: TASR - Pavel Neubauer

Bohumila Tauchmannová, rodená Záborská, sa narodila 19. septembra 1958 v Martine. Absolvovala Gymnázium V. Paulínyho Tótha v Martine a štúdium na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave.

Do podnikania sa pustila po Nežnej revolúcii. Venuje sa vzdelávaniu odbornej verejnosti formou konferencií zameraných na rôzne oblasti hospodárstva aj vzdelávaniu občianskej verejnosti prostredníctvom národných projektov, ako sú Kvalita z našich regiónov, Odpad je surovina a ďalšie.

Zámerom projektu Kvalita z našich regiónov bolo povzbudiť nákupný patriotizmus. Projekt Odpad je surovina mal za cieľ dosiahnuť zmenu myslenia ľudí pri vytváraní správnych návykov a zaobchádzania s obalmi, nepotrebným použitým tovarom či odpadkami.

Cieľom ďalšieho komunikačného a vzdelávacieho projektu Remeslo má zlaté dno bolo prinavrátiť dôveru rodičov a detí k odbornému školstvu ako perspektívnemu vzdelávaniu. Podľa Bohumily Tauchmannovej je potrebné opäť vrátiť spoločenské uznanie všetkým povolaniam, ktoré sú potrebné na fungovanie krajiny.

Je dlhoročnou občianskou aktivistkou a zakladajúcou členkou Vidieckej platformy. Pracuje aj vo viacerých organizáciách združujúcich zamestnávateľov v obchode a potravinárskom priemysle. Je členkou predstavenstva Zväzu obchodu Slovenskej republiky.

Bola ocenená za národné vzdelávacie projekty Kvalita z našich regiónov a dvakrát za projekt Pýtajme si slovenské v rokoch 2013 a 2017. Nominovaná bola aj na ocenenie Krištáľové krídlo v kategórii Hospodárstvo, ktoré sa udeľuje osobnostiam Slovenska v jedenástich kategóriách.

Bohumila Tauchmannová pôsobí vo funkcii riaditeľky spoločnosti Incoma Slovakia.

Pre kandidatúru na prezidentku SR sa Bohumila Tauchmannová rozhodla preto, že chce prispieť k zmene v spoločnosti. Ako uviedla na tlačovej konferencii 19. júna 2018, uchádzať sa o post hlavy štátu sa rozhodla už pred rokom a pol, podpisy začala zbierať 19. septembra 2017. "Treba postupne budovať a vracať dôveru ľudí v štát a inštitúcie a pomôcť zlepšiť hospodársku situáciu," povedala s tým, že veci sa dajú podľa nej meniť aj z pozície prezidenta.

Petíciu so 16.000 podpismi potrebnými na prezidentskú kandidatúru odovzdala v Národnej rade SR dňa 22. januára 2019. Kandiduje ako občianska kandidátka.

Juraj Zábojník

Foto: Archív J. Zábojníka

Bývalý šéf slovenských policajných ochrankárov a bezpečnostný analytik Juraj Zábojník kandiduje na post hlavy štátu ako nezávislý pod heslom "Pre bezpečné a spravodlivé Slovensko".

Juraj Zábojník sa narodil 15. júla 1962 v Bojniciach. Detstvo prežil vo Veľkej Lehôtke v okrese Prievidza. Ako chlapec spieval a tancoval v rôznych folklórnych súboroch, z ktorých najznámejší bol Vtáčnik v Prievidzi. Učil sa hrať na niekoľko hudobných nástrojoch, venoval sa výtvarnému umeniu a hlásil sa na Strednú umelecko-priemyselnú školu v Bratislave. Napriek úspešným skúškam ho neprijali pre veľký počet uchádzačov.

V roku 1981 nastúpil na vojenskú náhradnú službu vo Frýdku-Místku a pokračoval v štúdiu na Strednej odbornej škole Ministerstva vnútra SR v Pezinku. Po absolvovaní maturitných skúšok a ukončení odborného bezpečnostného vzdelania pracoval ako referent na Správe ochrany ústavných činiteľov SR (dnešný Úrad ochrany ústavných činiteľov a diplomatických misií). V roku 1989 nastúpil ako špecialista na úseku bezpečnostnej politiky-osobnej ochrany u predsedu prvej porevolučnej vlády národného porozumenia Milana Čiča. V priebehu ďalších rokov prešiel mnohými riadiacimi pozíciami, svoju kariéru ukončil v pozícií riaditeľa úradu.

Absolvoval niekoľko zahraničných stáží a pracovných misií. Stal sa spoluzakladateľom Svetovej organizácie špeciálnych služieb ochrany ústavných činiteľov. Riadil viaceré bezpečnostné akcie pri stretnutiach najvyšších predstaviteľov, sprevádzal pápeža Jána Pavla II. počas jeho cesty na Slovensku.

Študoval na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave, Ekonomickej univerzite v Bratislave a Trnavskej univerzite v Trnave, po ukončení štúdia pôsobil ako lektor a pedagóg. Stal sa bezpečnostným expertom pre Ministerstvo zahraničných vecí SR, Národnú banku Slovenska a niektoré slovenské strategické podniky.

Bezpečnostnej politike sa venuje viac než 37 rokov, z toho 17 rokov aktívne a 20 rokov ako bezpečnostný analytik v mediálnej sfére, je držiteľom certifikátov previerok Národného bezpečnostného úradu, NATO či Európskej únie.

Takmer desať rokov pracoval v dcérskej pobočke nadnárodnej zahraničnej spoločnosti so sídlom v Salzburgu. Od roku 1987 je ženatý, má dve dcéry.

Zábojník ohlásil kandidatúru medzi prvými 19. februára 2018, hárky s 28.505 podpismi odovzdal do parlamentu 15. januára 2019.

"Prezidentovi chcem dať trošku iný rozmer, chcem, aby ho ľudia vnímali ako silnú osobnosť a autoritu. Beriem túto pozíciu s veľkým rešpektom," vyhlásil Zábojník pri odovzdávaní podpisov.

Ivan Zuzula

Foto: Facebook/Ivan Zuzula

V posledný možný deň, 31. januára 2019, sa do boja o Prezidentský palác prihlásil ďalší kandidát, meteorológ, klimatológ, environmentálny vedec, vysokoškolský pedagóg a politik Ivan Zuzula. Kandiduje ako občiansky kandidát s podporou Slovenskej konzervatívnej strany. "Odovzdali sme 16.542 podpisov od občanov," povedal Zuzula, ktorý chce svojou kandidatúrou dať priestor pre konzervatívnu časť spoločnosti. "Zámerom mojej kampane bude prezentovať konzervatívne, tradičné hodnoty politiky," vyhlásil.

Ivan Zuzula sa narodil 21. októbra 1954. Vyštudoval fyziku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského so špecializáciou na meteorológiu a klimatológiu. Pokračoval v štúdiu a v rámci dizertácie sa venoval matematickému modelovaniu znečistenia ovzdušia. Promoval v roku 1979.

Dlhodobo sa venuje fotografovaniu. Je ženatý, s manželkou má dve deti, žije v Bratislave.

Začínal ako výskumný pracovník v Jaslovských Bohuniciach pri meteorologickom zabezpečovaní jadrovej energetiky. Po Novembri 89 sa stal poradcom predsedu vlády pre oblasť životného prostredia. Venoval sa budovaniu, prevádzke a environmentálnym otázkam týkajúcich sa Vodného diela Gabčíkovo.

Po parlamentných voľbách v roku 1992, keď zvíťazilo HZDS a predsedom vlády sa stal Vladimír Mečiar, vrátil sa Ivan Zuzula do Slovenského hydrometeorologického ústavu. Postupne sa vypracoval na pozíciu štatutárneho námestníka riaditeľa so zodpovednosťou za úsek ochrany prírodného prostredia. Po ôsmich rokoch prešiel do Výskumného ústavu závlahového hospodárstva. V roku 2001 vyhral konkurz na pozíciu riaditeľa zriadeného Recyklačného fondu.

V roku 2006 prešiel Ivan Zuzula do súkromného sektora a začal pôsobiť v spoločnosti zameranej na poradenstvo a projekčnú činnosť v environmentálnej oblasti, najmä v nakladaní s odpadmi. V súčasnosti pôsobí ako pedagóg na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika a na Stredoeurópskej vysokej škole v Skalici. Prednáša viacero environmentálne zameraných predmetov, napríklad Základy environmentalistiky odpadov, Právne, ekonomické a sociálne aspekty odpadového hospodárstva, Technológiu nakladania s odpadom a Environmentálne aspekty odpadového hospodárstva.

Ivan Zuzula sa stal v roku 2017 členom politickej strany Sieť, ktorá potom zmenila svoj názov na súčasný – Slovenská konzervatívna strana. Na sneme 8. septembra 2017 zvolili Zuzulu za nového predsedu strany. Okrem politiky sa Ivan Zuzula venuje blogovaniu na ekologické, environmentálne a politické témy.

"Chcem byť prezidentom pre prosperujúce Slovensko a slúžiť ľuďom tohto štátu sedem dní v týždni," povedal s tým, že prosperovať by mali pracovití ľudia a nie zlodeji. Dôležitou témou je podľa neho aj hrozba klimatickej zmeny.

Prehľad výsledkov prezidentských volieb v histórii samostatnej Slovenskej republiky od roku 1993

Prezident SR MICHAL KOVÁČ

- volený poslancami Národnej rady (NR) Slovenskej republiky
Inaugurovaný bol 2. marca 1993 a funkčné obdobie ukončil 2. marca 1998 odovzdaním právomocí vláde SR.

Foto: TASR Vladimír Benko

26. januára 1993 - Konalo sa 1. skrutínium voľby prezidenta v NR SR. Na post hlavy štátu kandidovali Roman Kováč (69 hlasov), Jozef Prokeš (27 hlasov), Milan Ftáčnik (30 hlasov) a Anton Neuwirth (27 hlasov).

27. januára 1993 - Uskutočnilo sa 2. skrutínium voľby prezidenta. Poslanci si vyberali z dvoch kandidátov, ktorí získali v prvom kole najväčší počet hlasov, nezískali však ústavnú väčšinu 90 hlasov (3/5 hlasov 150 poslancov NR SR). Kandidátmi boli Roman Kováč - v 2. kole dostal 78 hlasov - a Milan Ftáčnik (31 hlasov).

Keďže ani jeden z kandidátov nezískal od poslancov NR SR potrebný počet hlasov, HZDS navrhlo do ďalšieho kola volieb Michala Kováča, ktorého podporila aj SNS a SDĽ.

15. februára 1993 - V druhom kole prezidentských volieb zvolili poslanci Národnej rady SR Michala Kováča za hlavu štátu. Za jeho zvolenie zo 148 hlasovalo 106 poslancov, 20 sa zdržali, 19 bolo proti, jeden hlas bol neplatný a dvaja poslanci nehlasovali. Svoje celé funkčné volebné obdobie ukončil 2. marca 1998.

29. januára - 9. júla 1998 - V parlamente sa uskutočnilo päť kôl volieb prezidenta SR. Ani jedno nebolo úspešné. Vláda SR 3. marca 1998 poverila premiéra SR Vladimíra Mečiara výkonom niektorých právomocí prezidenta SR.

14. januára 1999 - Predchádzajúce neúspešné pokusy zvoliť prezidenta v slovenskom parlamente podnietili viaceré politické subjekty, aby prehodnotili spôsob voľby hlavy štátu. Poslanci NR SR schválili ústavný zákon o priamej voľbe prezidenta občanmi SR. Ústavný zákon schválilo 93 poslancov, prevažná časť opozície nebola počas hlasovania v rokovacej miestnosti. Následne 18. marca 1999 predseda NR SR Jozef Migaš vyhlásil termín priamej voľby prezidenta na 15. mája 1999.

Prezident SR RUDOLF SCHUSTER

- volený občanmi SR v prvej priamej voľbe hlavy štátu
Inaugurovaný bol 15. júna 1999 a funkčné obdobie ukončil 15. júna 2004 po päťročnom pôsobení na poste hlavy štátu.

Foto: TASR/AP

15. mája 1999 - Uskutočnilo sa prvé kolo prvých priamych prezidentských volieb, do ktorých sa zaregistrovalo desať kandidátov (Rudolf Schuster, Vladimír Mečiar, Magda Vášáryová, Ivan Mjartan, Ján Slota, Boris Zala, Juraj Švec, Juraj Lazarčík, Ján Demikát a Michal Kováč, ktorý sa napokon vzdal kandidatúry 11. mája 1999. Žiaden kandidát nezískal viac ako 50 percent hlasov). Postup do druhého kola si zabezpečili Rudolf Schuster (1.396.950 hlasov, čo predstavovalo 47,38 percenta) a Vladimír Mečiar (1.097.956 hlasov, čo predstavovalo 37,24 percenta).

30. mája 1999 - Víťazom prvých priamych prezidentských volieb v SR sa stal Rudolf Schuster, ktorý získal v druhom kole podľa oficiálnych výsledkov Ústrednej volebnej komisie 1.727.481 hlasov, čo predstavovalo 57,18 percenta. Jeho protikandidáta Vladimíra Mečiara podporilo 1.293.642 voličov predstavujúcich 42,8 percenta.

Rudolf Schuster sa 15. júna 1999 po zložení sľubu na slávnostnej schôdzi parlamentu oficiálne ujal úradu prezidenta SR a Slovensko malo po 470 dňoch opäť hlavu štátu. Funkčné obdobie ukončil 15. júna 2004, keď sa mu skončilo päťročné funkčné obdobie.

Prezident SR IVAN GAŠPAROVIČ

- volený občanmi SR v priamej voľbe hlavy štátu, bol prvým prezidentom SR, ktorý tento post zastával dve funkčné obdobia.

Foto: TASR Michal Svítok

Inaugurovaný bol 15. júna 2004 a 15. júna 2009 sa ujal tohto úradu opäť na druhé funkčné obdobie, ktoré ukončil 15. júna 2014.

8. januára 2004 - Predseda slovenského parlamentu Pavol Hrušovský vyhlásil druhé priame prezidentské voľby na sobotu 3. apríla 2004. Konanie sa prípadného druhého kola určil na 17. apríla 2004.

5. februára 2004 - Predseda NR SR Pavol Hrušovský podpísal zaregistrovanie posledných štyroch kandidátov na post prezidenta republiky. Oficiálny zoznam kandidátov vo voľbách hlavy štátu bol: František Mikloško, Eduard Kukan, Ivan Gašparovič, Vladimír Mečiar, Martin Bútora, Jozef Kalman, Ján Králik, Stanislav Bernát, Rudolf Schuster, Jozef Šesták a Július Kubík.

3. apríla 2004 - Vo voľbách prezidenta SR nezvíťazil v prvom kole žiaden z 11 kandidátov, pretože nezískal nadpolovičnú väčšinu hlasov zúčastnených voličov. Do druhého kola postúpili predseda vtedy opozičnej ĽS-HZDS Vladimír Mečiar a líder opozičného HZD Ivan Gašparovič. Mečiar získal v prvom kole 650 242 hlasov, čo predstavovalo 32,73 percenta, a Gašparovič 442 564 hlasov predstavujúcich 22,28 percenta.

17. apríla 2004 - V druhom kole Ivan Gašparovič vo voľbách prezidenta SR zvíťazil. Získal 1.079.592 hlasov, čo predstavovalo 59,91 percenta. Jeho protikandidáta Vladimíra Mečiara podporilo 722.368 voličov predstavujúcich 40,09 percenta. Voliči odovzdali spolu 1.801.960 platných hlasov.

Druhé funkčné obdobie - prezident SR IVAN GAŠPAROVIČ

8. januára 2009 - Predseda NR SR Pavol Paška oznámil, že prvé kolo voľby prezidenta SR sa uskutoční 21. marca 2009. Prípadné druhé kolo voľby nasledovalo 4. apríla 2009.

3. februára 2009 - Predseda NR SR Pavol Paška informoval, že o priazeň voličov sa v najbližších prezidentských voľbách bude uchádzať sedem kandidátov, ktorí splnili zákonom predpísané podmienky. Sú to: Dagmar Bollová, František Mikloško, Ivan Gašparovič, Milan Melník, Zuzana Martináková, Karol Sidor a Iveta Radičová.

21. marca 2009 - V prvom kole prezidentských volieb nezvíťazil žiaden z kandidátov, pretože nezískal nadpolovičnú väčšinu hlasov zúčastnených voličov. Do druhého kola postúpili Ivan Gašparovič so ziskom 876.061 hlasov, čo predstavovalo 46,7 percenta hlasov voličov. Druhou kandidátkou bola Iveta Radičová, ktorá získal 713.735 hlasov, čo bolo 38,05 percenta. Volebná účasť v 1. kole prezidentských volieb 2009 dosiahla 43,63 percenta.

4. apríla 2009 - V druhom kole prezidentských volieb v zvíťazil Ivan Gašparovič. Stal sa tak tretím prezidentom samostatnej SR zvoleným v priamych voľbách a prvým opakovane zvoleným prezidentom, ktorý úrad hlavy štátu zastával dve funkčné obdobia. Za Ivana Gašparoviča hlasovalo vo voľbách 1.234.787 voličov, t. j. 55,53 percenta, jeho protikandidátka Iveta Radičová získala 988.808 hlasov, t. j. 44,46 percenta hlasov voličov. Volebná účasť dosiahla 51,67 percenta.

Prezident SR ANDREJ KISKA

- volený občanmi SR v priamej voľbe hlavy štátu

Foto: TASR - Pavel Neubauer

Inaugurovaný bol 15. júna 2014 na päťročné funkčné obdobie. Jeho mandát uplynie 15. júna 2019.

19. decembra 2013 - Prvé kolo prezidentských volieb sa na Slovensku uskutoční 15. marca 2014. Prípadné druhé kolo bude 29. marca 2014. Oznámil to predseda Národnej rady SR Pavol Paška (Smer-SD).

10. januára 2014 - Do boja o Prezidentský palác sa prihlásilo 14 kandidátov. Oficiálnymi kandidátmi na prezidenta SR boli premiér Robert Fico (Smer-SD), manažér a filantrop Andrej Kiska, expredseda KDH Ján Čarnogurský, šéf klubu KDH Pavol Hrušovský (KDH, Most-Híd, SDKÚ-DS), Jozef Behýl, expolitik Milan Kňažko, nezaradený poslanec NR SR Radoslav Procházka, nominant SMK Gyula Bárdos, Milan Melník, kardiológ Viliam Fischer, Stanislav Martinčko, kandidát KSS Ján Jurišta, primátor Rimavskej Soboty Jozef Šimko a poslankyňa NR SR Helena Mezenská z OĽaNO.

15. marca 2014 - Víťazom prvého kola prezidentských volieb sa stal premiér Robert Fico (Smer-SD), ktorého volilo 28 percent ľudí (531.919 hlasov). Do druhého kola postúpil aj Andrej Kiska. Tomu hlas odovzdalo 24 percent voličov (455.996 hlasov). Volebná účasť bola 43,4 percenta. Vyplynulo to z oficiálnych výsledkov volieb Ústrednej volebnej komisie. Tretie, nepostupové miesto obsadil podľa oficiálnych výsledkov Radoslav Procházka (21,24 percenta, 403.548 hlasov). Nasledoval Milan Kňažko (12,86 percenta, 244.401 hlasov), Gyula Bárdos (5,1 percenta, 97.035 hlasov), Pavol Hrušovský (3,33 percenta, 63.298 hlasov), Helena Mezenská (2,37 percenta, 45.180 hlasov). Ani jedno percento hlasov nezískali Ján Jurišta (0,64 percenta), Ján Čarnogurský (0,64 percenta), Viliam Fischer (0,5 percenta), Jozef Behýl (0,48 percenta), Milan Melník (0,4 percenta), Jozef Šimko (0,24 percenta) a Stanislav Martinčko (0,13 percenta).

29. marca 2014 - Víťazom druhého kola prezidentských volieb a novým slovenským prezidentom sa stal Andrej Kiska, ktorého volilo 59,38 percenta ľudí. Jeho protikandidát Robert Fico získal podporu 40,61 percenta voličov. V absolútnych číslach volilo Kisku 1.307.065 a R. Fica 893.841 obyvateľov. Volebná účasť dosiahla 50,48 percenta. Voliči vhodili do urny 2.223.812 hlasovacích lístkov. Platných bolo 98,96 percenta (2.200.906), neplatných bolo 23.806 hlasovacích lístkov.