Bratislava 10. septembra (TASR) - To, ako spoločnosť spomína na nejakú historickú udalosť, odzrkadľuje jej súčasné hodnoty, ku ktorým sa hlási. Platí to aj pre obdobie holokaustu, ktorý sa udial aj na území Slovenska. Pamätné dni sú síce na to, aby sa vyzdvihol význam obdobia či udalosti, ale pri nich by to nemalo skončiť. Uviedla v rozhovore pre TASR Monika Vrzgulová z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie Slovenskej akadémie vied, v.v.i. (SAV).

"Pamätné dni sú na to, aby sa vyzdvihol význam historického obdobia alebo udalosti. Ale okrídlené poučenie sa z minulosti neprinesie to, že budeme o nej hovoriť iba jeden deň v roku. Je potrebné rozmýšľať a verejne diskutovať o holokauste systematicky a v širšom kontexte," skonštatovala Vrzgulová.

Vedieť o nejakom historickom období podľa nej ešte neznamená, že sme pochopili, čo sa vtedy stalo do takej miery, že je to dôležité pre našu identitu, že to ovplyvní naše zmýšľanie a konanie. To, ako na nejakú udalosť spomíname, odzrkadľuje podľa etnologičky aj hodnoty našej spoločnosti. Tie sa však menia. Spoločnosť je živý organizmus ľudí, má politických lídrov a spoločenské autority, ktoré ovplyvňujú verejnú mienku a prinášajú nové pohľady na historickú udalosť. Deje sa to tiež pri tom, ako je vnímaná a komunikovaná minulosť spojená s holokaustom. "Dôležité je, na koho sa spomína a ako," poznamenala Vrzgulová.

To, že sa pripomínajú obete holokaustu, je podľa etnologičky správne. Považuje za dôležité dať ľuďom, ktorí boli prenasledovaní a mnohí zahynuli, naspäť ich mená, tváre, životné osudy. Predstaviť ich ako ľudské bytosti, ktoré mali svoj život aj pred holokaustom a tí, ktorí prežili, aj po holokauste a hovoriť o nich ako o ľuďoch. "Všetky čítania mien obetí, aj iné formy pripomínania, ako stretnutia s potomkami komunity, ktorá žila v meste, sú pre mňa signály, že je tu snaha nejakým spôsobom povedať, že ľudia, ktorí počas holokaustu, doslova, zmizli, boli súčasťou nášho sveta a my sme o nich prišli," podotkla Vrzgulová.

Ako vedkyni, ktorá sa zameriava na otázky pamäti a identity, ale aj ako človeku, jej v spôsobe pripomínania stále chýba, že sa nie "veľmi jasne, zreteľne alebo vôbec" nepripomína to, že holokaust je "aj náš" príbeh. Že je to príbeh našich predkov, ktorí v tom období žili, nejakým spôsobom sa správali a zaujali nejaké postoje voči prenasledovanej židovskej komunite. Mnohí pritom boli aktérmi násilia. Prijímali vládne nariadenia a zákony, alebo ich realizovali na rôznych úrovniach spoločnosti, až po tú lokálnu. Istý problém vidí v tom, že sa obdobie holokaustu nespomína komplexne a nepozerá sa na celú spoločnosť.

Na Slovensku mal podľa nej holokaust lokálny charakter. Odohral sa v každej dedine a meste. Preto treba hovoriť aj o nežidovskej majorite. Je dôležité, že spomíname na záchrancov, malú skupinu tých, čo podali pomocnú ruku. Treba o nich hovoriť, ak chceme ukázať pozitívny príklad, že na Slovensku boli aj charakterní, ľudskí, empatickí ľudia, ktorí na úkor vlastného bezpečia poskytli pomoc núdznym. Slúžia ako výrazný morálny imperatív.

Zároveň však pripomína, že väčšina spoločnosti tak nekonala a snažila sa žiť svoje životy, čo najmenej dotknutá udalosťami, alebo z nich profitovala. "Bola to ilúzia vtedy a je to ilúzia aj dnes. Sme súčasťou spoločnosti tak, ako boli naši predkovia počas holokaustu, a nedá sa vyvliecť z toho obdobia a tvrdiť, že mňa to nejako nezasiahlo," zdôraznila Vrzgulová. Za najväčšiu výzvu pokladá spomínanie na mlčiacu väčšinu. "Na tých, ktorí možno niečo arizovali, lebo 'keď nie ja, tak to urobí niekto iný', alebo si niečo kúpili z osobného majetku Židov na dražbách po deportáciách, či inak využili situáciu vo svoj prospech," dodala Vrzgulová.