Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Schváleniu základného zákona štátu, Ústavy SR 1. septembra 1992, predchádzal nemenej významný akt súvisiaci s Deklaráciou o zvrchovanosti Slovenskej republiky.
Autor TASR
Bratislava 29. septembra (TASR) - Ústava Slovenskej republiky (SR) nadobudla účinnosť 1. októbra 1992. Slovenská národná rada (SNR) schválila Ústavu SR 1. septembra 1992 a 3. septembra 1992 ju slávnostne podpísali vtedajší predseda SNR Ivan Gašparovič a vtedajší predseda vlády SR Vladimír Mečiar. Od nadobudnutia účinnosti Ústavy SR v nedeľu 1. októbra tohto roku uplynie 25 rokov.
TASR pri tejto príležitosti ponúka pohľad na udalosti, ktoré viedli k prijatiu základného zákona krajiny.
Schváleniu základného zákona štátu, Ústavy SR 1. septembra 1992, predchádzal nemenej významný akt súvisiaci s Deklaráciou o zvrchovanosti Slovenskej republiky.
Dokument vznikol "v záujme presadzovania práva príslušníkov národností a etnických skupín žijúcich v SR s vedomím zodpovednosti za budúcnosť slovenského národa a vyjadrujúc jeho vôľu", a bol Slovenskej národnej rade (SNR) predložený na schválenie 16. apríla 1991. Predsedníctvo zákonodarného zboru pod vedením Františka Mikloška rozhodlo, že dokument bude v zmysle rokovaní o postupe a východiskách riešenia ústavnoprávneho postavenia predložený komisii pre prípravu spoločného návrhu Ústavy SR.
Rokovania najsilnejších politických zoskupení daných parlamentnými voľbami v roku 1992, na Slovensku Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) a v Čechách Občianska demokratická strana (ODS), vyústili do rozhodnutia slovenskej politickej reprezentácie schváliť Deklaráciu v zákonodarnom zbore. Jej znenie vyhlásil na základe uznesenia vtedajší predseda SNR Ivan Gašparovič 17. júla 1992.
Predsedníctvo SNR v januári 1990 poverilo profesora Karola Planka zostavením tímu na prípravu Ústavy Slovenskej socialistickej republiky už bez inkriminovaného článku o vedúcej úlohe komunistickej strany. Zároveň boli menovaní experti do spoločnej odbornej Komisie Federálneho zhromaždenia ČSSR na prípravu federálnej ústavy. Prvá verzia pripravená v apríli 1990 mala medzi základnými postulátmi, že Slovenská republika je demokratický a sociálne spravodlivý štát slovenského národa. Obsahovala aj ustanovenie o dobrovoľnom zväzku s Českou republikou a možnosť dobrovoľne zo zväzku federácie vystúpiť.
Medzi najdôležitejšie body vtedajších politických rokovaní oboch štátov patrila otázka, ktoré ústavy majú byť prijaté skôr, či federálna alebo národné. Slovenská reprezentácia trvala na prioritnom schválení národných ústav. Preto bolo nutné pristúpiť k zmene zákona o Československej federácii, ktorý predpokladal súčasné prijatie všetkých troch ústav.
Kresťanskodemokratické hnutie (KDH) pripravilo v roku 1991 vlastný návrh ústavy, ktorá neobsahovala explicitné ustanovenie o zväzku s Českou republikou. Bol v nej text Slovenská republika môže vstupovať do spojenia s inými zvrchovanými krajinami a utvárať s nimi na základe zmluvy štátne zväzky v podobe suverénnych štátnych subjektov medzinárodného práva a postúpiť im časť svojich práv. Z uzavretého štátneho zväzku môže vlastným rozhodnutím aj vystúpiť.
Predsedníctvo SNR 18. júna 1991 vo svojom uznesení konštatovalo, že okrem oficiálneho návrhu komisie má k dispozícii ďalších šesť návrhov ústavy pripravenej poslancami. Prvý pripravili V. Čečetka, M. Kusý, V. Sládek, P. Tatár, M. Krajčovič M. Strýko (Verejnosť proti násiliu, VPN), druhý I. Čarnogurský, J. Klepáč, J. Brocka (KDH), tretí J. Prokeš, A. Hrnko, M. Andel, V. Miškovský (Slovenská národná strana, SNS), štvrtý R. Hofbauer, J. Findra, P. Ďurišin, A. Kerti, K. Dubjel, P. Homola, M. Miček, P. Okres, A. Zoričák (HZDS), piaty P. Brňák a šiesty skupina poslancov P. Boroň, G. Kaliská, V. Miškovský, J. Moravčík, J. Pokorný, J. Prokeš, M. Sečánsky. Všetky hodnotila ako názorovo blízke a schopné vecnej symbiózy. Preto bolo zverené vypracovanie spoločného návrhu Ústavy SR všetkým parlamentným poslaneckým klubom.
Po rokovaniach Predsedníctva SNR a Predsedníctva ČNR 5. a 6. septembra 1991 v Bratislave bolo zrejmé, že medzi nimi dochádza k zásadnému rozporu. Slovenská strana chcela dôsledne presadiť nový pohľad na federáciu, ktorý spočíval v tom, že základom spoločného štátu sú dve suverénne republiky - česká a slovenská, ktoré dobrovoľne odovzdávajú časť svojich kompetencií federálnym orgánom. Politická reprezentácia ČNR však zastávala názor, že kompetencie republík sú odvodené od kompetencií federálnych orgánov.
Uznesením pléna SNR z 12. decembra 1991 bola vyhlásená verejná diskusia k návrhu Ústavy SR a bolo zabezpečené publikovanie návrhu Ústavy v dennej tlači. Za mesiac už SNR evidovala 670 pripomienok k jej zneniu.
Po júnových parlamentných voľbách 1992 novozvolená Slovenská národná rada prijala 17. júla 1992 Deklaráciu Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky, prostredníctvom ktorej v súlade s právom národov na samourčenie vyhlásila zvrchovanosť Slovenskej republiky ako základ suverénneho štátu slovenského národa. Predtým sa na politických rokovaniach zástupcovia Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) a Občianskej demokratickej strany (ODS), najvplyvnejších politických zoskupení, dohodli na postupe legitímneho zániku federácie.
Slovenský zákonodarný zbor začal rokovať o návrhu ústavy v auguste 1992. Ústavnoprávny výbor riešil na svojom takmer týždennom zasadnutí aj Preambulu ústavy, ku ktorej mali všetky poslanecké kluby svoje návrhy. Na rokovaní slovenskej a českej politickej reprezentácie vo vile Tugendhat v Brne 26. augusta 1992 padlo definitívne politické rozhodnutie o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) od 1. januára 1993.
Slovenská národná rada 1. septembra 1992 väčšinou hlasov vo verejnom hlasovaní Ústavu Slovenskej republiky schválila. Z prítomných 134 poslancov hlasovalo 114 za, 16 proti a štyria sa zdržali. Ústavu SR slávnostne podpísali predseda SNR Ivan Gašparovič a predseda vlády SR Vladimír Mečiar 3. septembra toho roku na Bratislavskom hrade za účasti mnohých významných hostí. Účinnosť nadobudla dňom vyhlásenia - 1. októbra 1992.
Základný zákon bol novelizovaný ústavnými zákonmi v rokoch 1998, 1999, 2001, 2004 dvoma zákonmi, 2005, 2006 dvoma zákonmi, 2010, 2011, 2012, 2014 dvoma zákonmi a 2015. Ústava SR sa skladá z preambuly a deviatich hláv. Niektoré hlavy sa ďalej členia na oddiely, tie sa môžu ďalej členiť na články a tie na odseky a/alebo na písmená.
TASR pri tejto príležitosti ponúka pohľad na udalosti, ktoré viedli k prijatiu základného zákona krajiny.
Schváleniu základného zákona štátu, Ústavy SR 1. septembra 1992, predchádzal nemenej významný akt súvisiaci s Deklaráciou o zvrchovanosti Slovenskej republiky.
Dokument vznikol "v záujme presadzovania práva príslušníkov národností a etnických skupín žijúcich v SR s vedomím zodpovednosti za budúcnosť slovenského národa a vyjadrujúc jeho vôľu", a bol Slovenskej národnej rade (SNR) predložený na schválenie 16. apríla 1991. Predsedníctvo zákonodarného zboru pod vedením Františka Mikloška rozhodlo, že dokument bude v zmysle rokovaní o postupe a východiskách riešenia ústavnoprávneho postavenia predložený komisii pre prípravu spoločného návrhu Ústavy SR.
Rokovania najsilnejších politických zoskupení daných parlamentnými voľbami v roku 1992, na Slovensku Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) a v Čechách Občianska demokratická strana (ODS), vyústili do rozhodnutia slovenskej politickej reprezentácie schváliť Deklaráciu v zákonodarnom zbore. Jej znenie vyhlásil na základe uznesenia vtedajší predseda SNR Ivan Gašparovič 17. júla 1992.
Predsedníctvo SNR v januári 1990 poverilo profesora Karola Planka zostavením tímu na prípravu Ústavy Slovenskej socialistickej republiky už bez inkriminovaného článku o vedúcej úlohe komunistickej strany. Zároveň boli menovaní experti do spoločnej odbornej Komisie Federálneho zhromaždenia ČSSR na prípravu federálnej ústavy. Prvá verzia pripravená v apríli 1990 mala medzi základnými postulátmi, že Slovenská republika je demokratický a sociálne spravodlivý štát slovenského národa. Obsahovala aj ustanovenie o dobrovoľnom zväzku s Českou republikou a možnosť dobrovoľne zo zväzku federácie vystúpiť.
Medzi najdôležitejšie body vtedajších politických rokovaní oboch štátov patrila otázka, ktoré ústavy majú byť prijaté skôr, či federálna alebo národné. Slovenská reprezentácia trvala na prioritnom schválení národných ústav. Preto bolo nutné pristúpiť k zmene zákona o Československej federácii, ktorý predpokladal súčasné prijatie všetkých troch ústav.
Kresťanskodemokratické hnutie (KDH) pripravilo v roku 1991 vlastný návrh ústavy, ktorá neobsahovala explicitné ustanovenie o zväzku s Českou republikou. Bol v nej text Slovenská republika môže vstupovať do spojenia s inými zvrchovanými krajinami a utvárať s nimi na základe zmluvy štátne zväzky v podobe suverénnych štátnych subjektov medzinárodného práva a postúpiť im časť svojich práv. Z uzavretého štátneho zväzku môže vlastným rozhodnutím aj vystúpiť.
Predsedníctvo SNR 18. júna 1991 vo svojom uznesení konštatovalo, že okrem oficiálneho návrhu komisie má k dispozícii ďalších šesť návrhov ústavy pripravenej poslancami. Prvý pripravili V. Čečetka, M. Kusý, V. Sládek, P. Tatár, M. Krajčovič M. Strýko (Verejnosť proti násiliu, VPN), druhý I. Čarnogurský, J. Klepáč, J. Brocka (KDH), tretí J. Prokeš, A. Hrnko, M. Andel, V. Miškovský (Slovenská národná strana, SNS), štvrtý R. Hofbauer, J. Findra, P. Ďurišin, A. Kerti, K. Dubjel, P. Homola, M. Miček, P. Okres, A. Zoričák (HZDS), piaty P. Brňák a šiesty skupina poslancov P. Boroň, G. Kaliská, V. Miškovský, J. Moravčík, J. Pokorný, J. Prokeš, M. Sečánsky. Všetky hodnotila ako názorovo blízke a schopné vecnej symbiózy. Preto bolo zverené vypracovanie spoločného návrhu Ústavy SR všetkým parlamentným poslaneckým klubom.
Po rokovaniach Predsedníctva SNR a Predsedníctva ČNR 5. a 6. septembra 1991 v Bratislave bolo zrejmé, že medzi nimi dochádza k zásadnému rozporu. Slovenská strana chcela dôsledne presadiť nový pohľad na federáciu, ktorý spočíval v tom, že základom spoločného štátu sú dve suverénne republiky - česká a slovenská, ktoré dobrovoľne odovzdávajú časť svojich kompetencií federálnym orgánom. Politická reprezentácia ČNR však zastávala názor, že kompetencie republík sú odvodené od kompetencií federálnych orgánov.
Uznesením pléna SNR z 12. decembra 1991 bola vyhlásená verejná diskusia k návrhu Ústavy SR a bolo zabezpečené publikovanie návrhu Ústavy v dennej tlači. Za mesiac už SNR evidovala 670 pripomienok k jej zneniu.
Po júnových parlamentných voľbách 1992 novozvolená Slovenská národná rada prijala 17. júla 1992 Deklaráciu Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky, prostredníctvom ktorej v súlade s právom národov na samourčenie vyhlásila zvrchovanosť Slovenskej republiky ako základ suverénneho štátu slovenského národa. Predtým sa na politických rokovaniach zástupcovia Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) a Občianskej demokratickej strany (ODS), najvplyvnejších politických zoskupení, dohodli na postupe legitímneho zániku federácie.
Slovenský zákonodarný zbor začal rokovať o návrhu ústavy v auguste 1992. Ústavnoprávny výbor riešil na svojom takmer týždennom zasadnutí aj Preambulu ústavy, ku ktorej mali všetky poslanecké kluby svoje návrhy. Na rokovaní slovenskej a českej politickej reprezentácie vo vile Tugendhat v Brne 26. augusta 1992 padlo definitívne politické rozhodnutie o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) od 1. januára 1993.
Slovenská národná rada 1. septembra 1992 väčšinou hlasov vo verejnom hlasovaní Ústavu Slovenskej republiky schválila. Z prítomných 134 poslancov hlasovalo 114 za, 16 proti a štyria sa zdržali. Ústavu SR slávnostne podpísali predseda SNR Ivan Gašparovič a predseda vlády SR Vladimír Mečiar 3. septembra toho roku na Bratislavskom hrade za účasti mnohých významných hostí. Účinnosť nadobudla dňom vyhlásenia - 1. októbra 1992.
Základný zákon bol novelizovaný ústavnými zákonmi v rokoch 1998, 1999, 2001, 2004 dvoma zákonmi, 2005, 2006 dvoma zákonmi, 2010, 2011, 2012, 2014 dvoma zákonmi a 2015. Ústava SR sa skladá z preambuly a deviatich hláv. Niektoré hlavy sa ďalej členia na oddiely, tie sa môžu ďalej členiť na články a tie na odseky a/alebo na písmená.
