Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Viera Strnisková patrila medzi výrazné osobnosti slovenského recitačného umenia, účinkovala v rozhlase a uplatnila sa tiež v dabingu.
Autor TASR
Hlohovec/Bratislava 29. októbra (TASR) – Patrila k významným slovenským herečkám, presadila sa v divadle, vo filme i na televíznej obrazovke. Režiséri ju najčastejšie obsadzovali do postáv poznamenaných tragickým osudom. Viera Strnisková bola dlhoročnou členkou Slovenského národného divadla (SND) a jednou z najvýznamnejších predstaviteliek slovenskej povojnovej hereckej generácie. V stredu 30. októbra uplynie od jej narodenia 95 rokov.
Viera Strnisková sa narodila 30. októbra 1929 v Hlohovci. Rodičia z nej chceli mať lekárku, budúca interpretka zložitých ženských charakterov študovala filozofiu a medicínu na Slovenskej univerzite (pozn.: dnešná Univerzita Komenského) v Bratislave, nakoniec sa však rozhodla pre herectvo. Počas svojej umeleckej kariéry bola od roku 1948 členkou Divadla Nová scéna, ale hrala aj v divadlách vo Zvolene a Nitre. Členkou Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave sa stala v roku 1962.
Počas svojej dlhej divadelnej, filmovej aj rozhlasovej kariéry stvárnila veľké, tragické i komické postavy. Na divadelných doskách sa výraznejšie presadila už vo zvolenskom angažmán a divákov aj kritiku zaujala kreáciami v hrách Skrotenie zlej ženy, Geľo Sebechlebský alebo v Pygmalionovi. Významnú éru tvorilo jej pôsobenie v Nitre (vtedy si ju začínali všímať už aj filmári) a v SND, kde vynikla v slovenskom klasickom repertoári (Mara Malecká zo Ženského zákona), nevyhýbala sa však ani svetovým autorom (Scény z manželského života, Maria Stuartová).
Málokedy bola so svojimi výkonmi spokojná, stále sa snažila zlepšovať. Jej doménou boli predovšetkým vážne a tragické úlohy: Varia (Višňový sad), Nora (Nora), Manon Lescaut (Hriešna svätica), Yuki (Lampiónová slávnosť), Angela (Polnočná omša), Regina (Z druhej strany pralesa) či Matka v hre Krvavá svadba. Medzi zložité charaktery, ktoré stvárnila, patrili aj Blanche du Bois v Električke zvanej túžba či pani Borkmanová v hre John Gabriel Borkman.
Od konca 50. rokov 20. storočia sa postavila aj pred kameru. Jej filmografia obsahuje desiatky titulov, medzi nimi napríklad Prípad pre obhajcu (1964), Námestie svätej Alžbety (1965), Smrť prichádza v daždi (1965), Sladký čas Kalimagdory (1968). Vo filmoch vytvárala väčšinou introvertné, citovo zraňované plaché ženy, ale aj dedinčanky materského typu.
Veľké herecké príležitosti dostala v televíznych dielach Živý bič (1966), Dom Bernardy Alby (1966), v dokumentárnej snímke Rok na dedine (1967), Rysavá jalovica (1970). Kritika ocenila umelkyňu v hlavnej postave v televíznom filme režiséra Martina Ťapáka s názvom Matka (1968). Väčšina deja sa odohráva v jednej miestnosti, film je doslova nabitý energiou a rivalitou medzi dvoma bratmi, ktorých excelentne stvárnilo duo hercov Štefan Kvietik a Ivan Rajniak.
Viera Strnisková spolupracovala s významnými slovenskými režisérmi. Vynikla v baladickom príbehu zo slovenských kopaníc o mladej žene, ktorá neunesie obvinenie z manželskej nevery. Réžie sa ujal Štefan Uher a dráma sa objavila v kinách s názvom Studené podnebie (1974). Ďalej hrala napríklad vo filmoch Dievča z jazera (1978), Sneh pod nohami (1978), A pobežím až na kraj sveta (1979), Nebezpečné známosti (1980), Predčasné leto (1982), Soľ nad zlato (1982). Zažiarila aj v seriáloch Život bez konca (1982) či Štúrovci (1991).
V roku 1998 publikum zaujala postavou v snímke Priateľstvá padajúceho lístia v réžii Juraja Nvotu. Neklamný obraz staroby a prežívania tohto obdobia bol okorenený vynikajúcim hereckým výkonom dvoch slovenských herečiek Viery Strniskovej a Zity Furkovej. Účinkovala aj v televíznom filme mladého slovenského režiséra Petra Krištúfka Dlhá krátka noc (2003).
Viera Strnisková patrila medzi výrazné osobnosti slovenského recitačného umenia, účinkovala v rozhlase a uplatnila sa tiež v dabingu. Za svoju umeleckú tvorbu získala niekoľko ocenení. Od roku 2003 bola držiteľkou štátneho vyznamenania Pribinov kríž II. triedy za významné zásluhy v oblasti divadelnej, filmovej a rozhlasovej tvorby. V roku 2004 jej na šiestom ročníku Festivalu Aničky Jurkovičovej v Novom Meste nad Váhom udelili ocenenie pre významné herečky Kvet Tálie. Bola tiež držiteľkou ceny Karla Čapka. Zomrela 31. augusta 2013 v Bratislave vo veku 83 rokov.
Viera Strnisková sa narodila 30. októbra 1929 v Hlohovci. Rodičia z nej chceli mať lekárku, budúca interpretka zložitých ženských charakterov študovala filozofiu a medicínu na Slovenskej univerzite (pozn.: dnešná Univerzita Komenského) v Bratislave, nakoniec sa však rozhodla pre herectvo. Počas svojej umeleckej kariéry bola od roku 1948 členkou Divadla Nová scéna, ale hrala aj v divadlách vo Zvolene a Nitre. Členkou Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave sa stala v roku 1962.
Počas svojej dlhej divadelnej, filmovej aj rozhlasovej kariéry stvárnila veľké, tragické i komické postavy. Na divadelných doskách sa výraznejšie presadila už vo zvolenskom angažmán a divákov aj kritiku zaujala kreáciami v hrách Skrotenie zlej ženy, Geľo Sebechlebský alebo v Pygmalionovi. Významnú éru tvorilo jej pôsobenie v Nitre (vtedy si ju začínali všímať už aj filmári) a v SND, kde vynikla v slovenskom klasickom repertoári (Mara Malecká zo Ženského zákona), nevyhýbala sa však ani svetovým autorom (Scény z manželského života, Maria Stuartová).
Málokedy bola so svojimi výkonmi spokojná, stále sa snažila zlepšovať. Jej doménou boli predovšetkým vážne a tragické úlohy: Varia (Višňový sad), Nora (Nora), Manon Lescaut (Hriešna svätica), Yuki (Lampiónová slávnosť), Angela (Polnočná omša), Regina (Z druhej strany pralesa) či Matka v hre Krvavá svadba. Medzi zložité charaktery, ktoré stvárnila, patrili aj Blanche du Bois v Električke zvanej túžba či pani Borkmanová v hre John Gabriel Borkman.
Od konca 50. rokov 20. storočia sa postavila aj pred kameru. Jej filmografia obsahuje desiatky titulov, medzi nimi napríklad Prípad pre obhajcu (1964), Námestie svätej Alžbety (1965), Smrť prichádza v daždi (1965), Sladký čas Kalimagdory (1968). Vo filmoch vytvárala väčšinou introvertné, citovo zraňované plaché ženy, ale aj dedinčanky materského typu.
Veľké herecké príležitosti dostala v televíznych dielach Živý bič (1966), Dom Bernardy Alby (1966), v dokumentárnej snímke Rok na dedine (1967), Rysavá jalovica (1970). Kritika ocenila umelkyňu v hlavnej postave v televíznom filme režiséra Martina Ťapáka s názvom Matka (1968). Väčšina deja sa odohráva v jednej miestnosti, film je doslova nabitý energiou a rivalitou medzi dvoma bratmi, ktorých excelentne stvárnilo duo hercov Štefan Kvietik a Ivan Rajniak.
Viera Strnisková spolupracovala s významnými slovenskými režisérmi. Vynikla v baladickom príbehu zo slovenských kopaníc o mladej žene, ktorá neunesie obvinenie z manželskej nevery. Réžie sa ujal Štefan Uher a dráma sa objavila v kinách s názvom Studené podnebie (1974). Ďalej hrala napríklad vo filmoch Dievča z jazera (1978), Sneh pod nohami (1978), A pobežím až na kraj sveta (1979), Nebezpečné známosti (1980), Predčasné leto (1982), Soľ nad zlato (1982). Zažiarila aj v seriáloch Život bez konca (1982) či Štúrovci (1991).
V roku 1998 publikum zaujala postavou v snímke Priateľstvá padajúceho lístia v réžii Juraja Nvotu. Neklamný obraz staroby a prežívania tohto obdobia bol okorenený vynikajúcim hereckým výkonom dvoch slovenských herečiek Viery Strniskovej a Zity Furkovej. Účinkovala aj v televíznom filme mladého slovenského režiséra Petra Krištúfka Dlhá krátka noc (2003).
Viera Strnisková patrila medzi výrazné osobnosti slovenského recitačného umenia, účinkovala v rozhlase a uplatnila sa tiež v dabingu. Za svoju umeleckú tvorbu získala niekoľko ocenení. Od roku 2003 bola držiteľkou štátneho vyznamenania Pribinov kríž II. triedy za významné zásluhy v oblasti divadelnej, filmovej a rozhlasovej tvorby. V roku 2004 jej na šiestom ročníku Festivalu Aničky Jurkovičovej v Novom Meste nad Váhom udelili ocenenie pre významné herečky Kvet Tálie. Bola tiež držiteľkou ceny Karla Čapka. Zomrela 31. augusta 2013 v Bratislave vo veku 83 rokov.
