Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Chýbajú tiež bezbariérové sociálne zariadenia vo verejných budovách a v bytových domoch susedia niekedy odmietajú namontovať schodiskovú plošinu.
Autor TASR
Bratislava 4. júna (TASR) – Ľudia so zdravotným postihnutím v každodennom živote bojujú s množstvom rôznych bariér. Ide o architektonické či komunikačné bariéry, ale stretávajú sa aj s prekážkami vo verejnej doprave, na kultúrnych či športových podujatiach. Tiež s bariérami súvisiacimi s bytovou situáciou, koncesionárskymi poplatkami, miestnymi daňami a poplatkami či dotáciami. Vo svojej Správe o činnosti komisára pre osoby so zdravotným postihnutím za rok 2019 to uviedla komisárka Zuzana Stavrovská.
Z posudzovaných podnetov usudzuje, že častými problémami sú bariérový vstup do budovy, absencia výťahu vo vnútorných priestoroch, prípadne to, že výťah nie je v prevádzke alebo nespĺňa kritériá rozmerov stanovených právnymi predpismi. Chýbajú tiež bezbariérové sociálne zariadenia vo verejných budovách a v bytových domoch susedia niekedy odmietajú namontovať schodiskovú plošinu alebo stoličkový výťah pre ľudí so zdravotným postihnutím.
„Napriek veľkému úsiliu a komunikácii s obyvateľmi bytových domov bol dlhotrvajúci a tým neriešiteľný problém doviesť týchto ľudí k zmene svojho rozhodnutia – k zmene ich myslenia. Jediná cesta, ako dosiahnuť zmenu, bola zmeniť zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov,“ konštatuje komisárka. Túto zmenu niekoľko rokov požadovala vo svojich odporúčaniach, až napokon na jeseň 2019 poslanci Národnej rady SR schválili pozmeňovací návrh, podľa ktorého sa už súhlas vlastníkov bytov a nebytových priestorov pri montáži zdvíhacích zariadení v spoločných častiach bytových domov nevyžaduje. Zákon je účinný od 1. februára tohto roka.
Stavrovská hovorí, že ďalej je pre ľudí s hendikepom problémom napríklad prístup do rôznych objektov cez chodník, ktorý nepatrí vlastníkovi či správcovi objektov, ale spravidla mestu, ktoré nie vždy súhlasí s majetkovoprávnym vyrovnaním vlastníckeho práva k pozemku. „Na vyriešenie tohto problému je potrebné uzatvárať zmluvy o prenájme časti dotknutého pozemku s mestom, pričom sa predpokladá platenie nájomného za pozemok,“ vysvetľuje v správe. Na niektorých miestach podľa nej zabezpečenie bezbariérového prístupu ani technicky nie je možné. Proces pri vybavovaní stavebného povolenia na príslušnom stavebnom úrade tiež hodnotí ako zdĺhavý. Uskutočnenie niektorých prác alebo stavieb, zabezpečujúcich bezbariérovú prístupnosť, tak môže podľa Stavrovskej trvať aj niekoľko mesiacov, prípadne rokov. Pri debarierizácii pamiatok je zase potrebný súhlas príslušného krajského pamiatkového úradu.
Osoby so zdravotným postihnutím v podnetoch podľa Stavrovskej poukazujú na to, že v zdravotných strediskách často chýbajú toalety pre ľudí na invalidnom vozíku a nachádzajú sa v nich aj ďalšie bariéry.
Z posudzovaných podnetov usudzuje, že častými problémami sú bariérový vstup do budovy, absencia výťahu vo vnútorných priestoroch, prípadne to, že výťah nie je v prevádzke alebo nespĺňa kritériá rozmerov stanovených právnymi predpismi. Chýbajú tiež bezbariérové sociálne zariadenia vo verejných budovách a v bytových domoch susedia niekedy odmietajú namontovať schodiskovú plošinu alebo stoličkový výťah pre ľudí so zdravotným postihnutím.
„Napriek veľkému úsiliu a komunikácii s obyvateľmi bytových domov bol dlhotrvajúci a tým neriešiteľný problém doviesť týchto ľudí k zmene svojho rozhodnutia – k zmene ich myslenia. Jediná cesta, ako dosiahnuť zmenu, bola zmeniť zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov,“ konštatuje komisárka. Túto zmenu niekoľko rokov požadovala vo svojich odporúčaniach, až napokon na jeseň 2019 poslanci Národnej rady SR schválili pozmeňovací návrh, podľa ktorého sa už súhlas vlastníkov bytov a nebytových priestorov pri montáži zdvíhacích zariadení v spoločných častiach bytových domov nevyžaduje. Zákon je účinný od 1. februára tohto roka.
Stavrovská hovorí, že ďalej je pre ľudí s hendikepom problémom napríklad prístup do rôznych objektov cez chodník, ktorý nepatrí vlastníkovi či správcovi objektov, ale spravidla mestu, ktoré nie vždy súhlasí s majetkovoprávnym vyrovnaním vlastníckeho práva k pozemku. „Na vyriešenie tohto problému je potrebné uzatvárať zmluvy o prenájme časti dotknutého pozemku s mestom, pričom sa predpokladá platenie nájomného za pozemok,“ vysvetľuje v správe. Na niektorých miestach podľa nej zabezpečenie bezbariérového prístupu ani technicky nie je možné. Proces pri vybavovaní stavebného povolenia na príslušnom stavebnom úrade tiež hodnotí ako zdĺhavý. Uskutočnenie niektorých prác alebo stavieb, zabezpečujúcich bezbariérovú prístupnosť, tak môže podľa Stavrovskej trvať aj niekoľko mesiacov, prípadne rokov. Pri debarierizácii pamiatok je zase potrebný súhlas príslušného krajského pamiatkového úradu.
Osoby so zdravotným postihnutím v podnetoch podľa Stavrovskej poukazujú na to, že v zdravotných strediskách často chýbajú toalety pre ľudí na invalidnom vozíku a nachádzajú sa v nich aj ďalšie bariéry.
