Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Editu Grosmanovú spolu s ďalšími dievčatami odviedli do koncentračného tábora 25. marca 1942, mala vtedy 18 rokov. V tábore bola tri roky a tri mesiace.
Autor TASR
,aktualizované Bratislava 2. augusta (TASR) - V piatok (31. 7.) zomrela vo veku 96 rokov Edita Grosmanová, rodená Friedmanová, ktorá bola v prvom dievčenskom transporte z Popradu do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau.Informovalo o tom združenie Post Bellum s odvolaním sa na syna Georgea Grosmana.
"Ako mladé dievča prežila holokaust. Spolu so sestrou Leou bola medzi tisíc dievčatami v prvom dievčenskom transporte z Popradu. Lea Auschwitz neprežila. Po druhej svetovej vojne sa vydala za Ladislava Grosmana, autora scenára oscarového filmu Obchod na korze. Podlomené zdravie z obdobia vojny ju sprevádzalo celý život. Ona však statočne bojovala. Až dodnes," uviedlo Post Bellum na sociálnej sieti.
Editu Grosmanovú spolu s ďalšími dievčatami odviedli do koncentračného tábora 25. marca 1942, mala vtedy 18 rokov. V tábore bola tri roky a tri mesiace.
Deportácie Židov zo Slovenska v roku 1942 boli uskutočňované na základe Židovského kódexu zo dňa 9. septembra 1941. V prvej fáze deportácií vznikli koncentračné strediská na Patrónke v Bratislave, v Žiline, Poprade, Seredi a Novákoch, odkiaľ boli vypravené vlakové súpravy s deportovanými.
Edita Grosmanová, rodená Friedmannová, sa narodila 11. júla 1924 v Humennom ako tretie zo siedmich detí manželov Friedmannových. Ich otec pracoval ako sklenár. Mama bola dlhodobo chorá, mala vysoký tlak, a lekár jej už po prvom pôrode neodporúčal mať ďalšie deti. Napriek tomu ich mali ešte šesť.
Podľa vlastných slov mala Edita veľmi šťastné detstvo. Prežila ho v rodnom Humennom. "My sme mysleli, že sme v raji, že to je maximum, čo dieťa môže dostať," povedala vo svojich spomienkach pre projekt Príbehy 20. storočia Post Bellum SK.
Friedmannovci dbali o vzdelanie svojich detí. Ako Židia spočiatku v sobotu nemuseli chodiť do školy, neskôr už túto povinnosť mali. Podľa slov Edity Grosmanovej boli so súrodencami dobrými žiakmi a učitelia ich ostatným dávali za príklad.
Zmenu postoja k Židom na Slovensku pocítila Edita Grosmanová už v roku 1938 v škole. Židovské deti začali oddeľovať od ostatných a usádzať do zadných lavíc. Nariadení a zákazov postupne pribúdalo, zmenilo sa aj správanie susedov. Podľa spomienok Edity Grosmanovej nesmeli mať dom s oknami do hlavnej ulice, vlastniť domáce zviera alebo kožuch. Jedným z najväčších obmedzení však bolo, že nemohla chodiť slobodne po uliciach a vždy musela mať na rukách žltú pásku.
Nemohla študovať, pretože mala viac ako 14 rokov a Židia starší ako 14 rokov nemohli chodiť do žiadnej školy. Otec pracoval ako sklenár a dostal prezidentskú výnimku, ktorá platila pre celú rodinu.
V roku 1942, keď sa začal chystať prvý transport Židov z územia Slovenska, potvrdenie o otcovej výnimke stále nechodilo. Do transportu tak zobrali aj vtedy osemnásťročnú Editu spolu so sestrou Leou. Transport do Auschwitzu-Birkenau odišiel z Popradu 25. marca 1942. Edita s Leou sa stále držali spolu a boli zaradené do tej istej pracovnej skupiny. Po krátkom čase obe sestry ochoreli. Lea dostala škvrnitý týfus. Poslali ju do plynovej komory v noci zo 4. na 5. decembra 1942. Patrila medzi posledné dievčatá z prvých transportov, ktoré Nemci poslali na smrť.
Edita dostala kostnú tuberkulózu. Život jej zachránila slovenská doktorka Mancy Schvalbová. V roku 1944 sa Edite Grosmanovej podarilo získať funkciu upratovačky. Na konci vojny sa ocitla v pochode smrti z Auschwitzu-Birkenau. Dostala sa do Varšavy. Domov šla čiastočne pešo alebo nákladnými vlakmi. V koncentračnom tábore strávila tri roky a tri mesiace.
Cez Michalovce sa vrátila do Humenného, kde sa opäť stretla so svojimi rodičmi, a tiež so svojím budúcim manželom, spisovateľom a novinárom Ladislavom Grosmanom. Práve on je autorom literárnej predlohy filmu Obchod na korze, ktorý v roku 1965 nakrútili Elmar Klos a Ján Kadár a ktorý o rok neskôr získal sošku Oscara.
Edita Grosmanová vyštudovala biológiu na Karlovej univerzite. Grosmanovcom sa narodil syn Jiří. V septembri 1968 celá rodina emigrovala do Izraela. Ladislav Grosman zomrel v roku 1981. Po smrti manžela žila striedavo v Izraeli a Kanade. Neskôr žila v Toronte v Kanade so synom Jirkom.
Zdroj: pametnaroda.cz, Príbehy 20. storočia – Post Bellum SK
"Ako mladé dievča prežila holokaust. Spolu so sestrou Leou bola medzi tisíc dievčatami v prvom dievčenskom transporte z Popradu. Lea Auschwitz neprežila. Po druhej svetovej vojne sa vydala za Ladislava Grosmana, autora scenára oscarového filmu Obchod na korze. Podlomené zdravie z obdobia vojny ju sprevádzalo celý život. Ona však statočne bojovala. Až dodnes," uviedlo Post Bellum na sociálnej sieti.
Editu Grosmanovú spolu s ďalšími dievčatami odviedli do koncentračného tábora 25. marca 1942, mala vtedy 18 rokov. V tábore bola tri roky a tri mesiace.
Deportácie Židov zo Slovenska v roku 1942 boli uskutočňované na základe Židovského kódexu zo dňa 9. septembra 1941. V prvej fáze deportácií vznikli koncentračné strediská na Patrónke v Bratislave, v Žiline, Poprade, Seredi a Novákoch, odkiaľ boli vypravené vlakové súpravy s deportovanými.
Edita Grosmanová, rodená Friedmannová, sa narodila 11. júla 1924 v Humennom ako tretie zo siedmich detí manželov Friedmannových. Ich otec pracoval ako sklenár. Mama bola dlhodobo chorá, mala vysoký tlak, a lekár jej už po prvom pôrode neodporúčal mať ďalšie deti. Napriek tomu ich mali ešte šesť.
Podľa vlastných slov mala Edita veľmi šťastné detstvo. Prežila ho v rodnom Humennom. "My sme mysleli, že sme v raji, že to je maximum, čo dieťa môže dostať," povedala vo svojich spomienkach pre projekt Príbehy 20. storočia Post Bellum SK.
Friedmannovci dbali o vzdelanie svojich detí. Ako Židia spočiatku v sobotu nemuseli chodiť do školy, neskôr už túto povinnosť mali. Podľa slov Edity Grosmanovej boli so súrodencami dobrými žiakmi a učitelia ich ostatným dávali za príklad.
Zmenu postoja k Židom na Slovensku pocítila Edita Grosmanová už v roku 1938 v škole. Židovské deti začali oddeľovať od ostatných a usádzať do zadných lavíc. Nariadení a zákazov postupne pribúdalo, zmenilo sa aj správanie susedov. Podľa spomienok Edity Grosmanovej nesmeli mať dom s oknami do hlavnej ulice, vlastniť domáce zviera alebo kožuch. Jedným z najväčších obmedzení však bolo, že nemohla chodiť slobodne po uliciach a vždy musela mať na rukách žltú pásku.
Nemohla študovať, pretože mala viac ako 14 rokov a Židia starší ako 14 rokov nemohli chodiť do žiadnej školy. Otec pracoval ako sklenár a dostal prezidentskú výnimku, ktorá platila pre celú rodinu.
V roku 1942, keď sa začal chystať prvý transport Židov z územia Slovenska, potvrdenie o otcovej výnimke stále nechodilo. Do transportu tak zobrali aj vtedy osemnásťročnú Editu spolu so sestrou Leou. Transport do Auschwitzu-Birkenau odišiel z Popradu 25. marca 1942. Edita s Leou sa stále držali spolu a boli zaradené do tej istej pracovnej skupiny. Po krátkom čase obe sestry ochoreli. Lea dostala škvrnitý týfus. Poslali ju do plynovej komory v noci zo 4. na 5. decembra 1942. Patrila medzi posledné dievčatá z prvých transportov, ktoré Nemci poslali na smrť.
Edita dostala kostnú tuberkulózu. Život jej zachránila slovenská doktorka Mancy Schvalbová. V roku 1944 sa Edite Grosmanovej podarilo získať funkciu upratovačky. Na konci vojny sa ocitla v pochode smrti z Auschwitzu-Birkenau. Dostala sa do Varšavy. Domov šla čiastočne pešo alebo nákladnými vlakmi. V koncentračnom tábore strávila tri roky a tri mesiace.
Cez Michalovce sa vrátila do Humenného, kde sa opäť stretla so svojimi rodičmi, a tiež so svojím budúcim manželom, spisovateľom a novinárom Ladislavom Grosmanom. Práve on je autorom literárnej predlohy filmu Obchod na korze, ktorý v roku 1965 nakrútili Elmar Klos a Ján Kadár a ktorý o rok neskôr získal sošku Oscara.
Edita Grosmanová vyštudovala biológiu na Karlovej univerzite. Grosmanovcom sa narodil syn Jiří. V septembri 1968 celá rodina emigrovala do Izraela. Ladislav Grosman zomrel v roku 1981. Po smrti manžela žila striedavo v Izraeli a Kanade. Neskôr žila v Toronte v Kanade so synom Jirkom.
Zdroj: pametnaroda.cz, Príbehy 20. storočia – Post Bellum SK
