Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Streda 13. november 2024Meniny má Stanislav
< sekcia Slovensko

ZOZNÁMTE SA: Toto sú členovia novej vlády

Na snímke zľava líder hnutia Sme rodina Boris Kollár, líder hnutia OľaNo Igor Matovič, podpredsedníčka strany Za ľudí Veronika Remišová a predseda strany SaS Richar Sulík počas brífingu po rokovaní v Bratislave 14. marca 2020. Foto: TASR

Profily členov novej vlády premiéra Igora Matoviča.

Bratislava 20. marca (Teraz.sk/TASR) - Prezidentka Zuzana Čaputová dnes vymenuje novú vládu premiéra Igora Matoviča (OĽaNO). Prečítajte si viac o jej členoch prostredníctvom profilov.

Premiér


Igor Matovič

Na snímke Igor Matovič (OĽaNO) skladá poslanecký sľub počas ustanovujúcej schôdze Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) VIII. volebného obdobia 20. marca 2020 v Bratislave.
Foto: TASR - Michal Svítok


Igor Matovič sa narodil 11. mája 1973 v Trnave. V rokoch 1993 až 1998 absolvoval Fakultu managementu na Univerzite Komenského v Bratislave, odbor Finančný manažment. V roku 2002 založil trnavské vydavateľstvo regionPRESS, ktoré vydáva regionálne týždenníky. V roku 2007 dal prepísať firmu na svoju manželku Pavlínu.

Založil občianske združenie Obyčajní ľudia (OĽ). Do politiky vstúpil v roku 2010, keď sa stal poslancom Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR). Spolu s ďalšími troma členmi Obyčajných ľudí kandidoval vo voľbách v roku 2010 na posledných štyroch miestach kandidátky strany Sloboda a Solidarita (SaS). Matovič sa vďaka preferenčným hlasom prekrúžkoval zo 150. na štvrté miesto.

V roku 2011 predseda SaS Richard Sulík vylúčil Matoviča z poslaneckého klubu SaS. Stalo sa tak po tom, ako Matovič pri hlasovaní podporil návrh novely zákona o štátnom občianstve strany Smer–SD, čím podľa partnerov porušil koaličnú dohodu. Ostatní traja zástupcovia Obyčajných ľudí v klube SaS ostali.

Pri hlasovaní o tzv. eurovale 11. októbra 2011 spojila premiérka Iveta Radičová túto otázku s vyslovením dôvery jej vládnemu kabinetu. Keďže návrh neprešiel (Matovič spolu s kolegami Viskupičom a Jurinovou boli medzi poslancami, ktorí nehlasovali), vláda padla a v marci 2012 sa konali predčasné voľby.

Do nich sa rozhodol Igor Matovič ísť už s vlastným politickým hnutím Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti (OĽaNO), ktoré Ministerstvo vnútra SR zaregistrovalo 11. novembra 2011. Matovič je od začiatku až dodnes jeho lídrom.

V marcových parlamentných voľbách získalo hnutie OĽaNO 8,55 percenta hlasov. Igor Matovič opäť kandidoval zo 150. miesta kandidátky a dostal 150.242 preferenčných hlasov, čo mu vynieslo prvé miesto na kandidačnej listine hnutia OĽaNO.

Vo voľbách do NR SR v roku 2016 sa Igor Matovič spojil s hnutím NOVA, na čele ktorého stál Daniel Lipšic. Zoskupenie OĽANO – NOVA získalo 11,02 percenta hlasov voličov.

Výbor NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií vydal 28. marca 2017 rozhodnutie, podľa ktorého mal Matovič prísť o poslanecký mandát, pretože nemal pozastavenú živnosť (pozastavil si ju v roku 2013, no po troch rokoch sa živnostenské oprávnenie automaticky obnovilo). Pri hlasovaní plénum NR SR návrh nepodporilo - za odobratie mandátu Matovičovi hlasovalo len 26 poslancov, potrebných bolo 90 hlasov.

Igor Matovič stál na čele občianskych protestov, ktoré sa konali napríklad pred bytovým komplexom Bonaparte, v čase, keď v ňom žil bývalý premiér Robert Fico (Smer-SD).

V parlamentných voľbách 29. februára 2020 išiel Igor Matovič do boja o hlasy voličov v zoskupení OĽaNO, NOVA, Kresťanská únia (KÚ) a Zmena zdola. Obyčajní ľudia zvíťazili vo voľbách so ziskom 25,02 percenta, Igor Matovič dostal od voličov 498.740 preferenčných hlasov.


Podpredseda vlády SR a minister hospodárstva


Richard Sulík

Na snímke Richard Sulík (SaS) skladá poslanecký sľub počas ustanovujúcej schôdze Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) VIII. volebného obdobia 20. marca 2020 v Bratislave.
Foto: TASR - Michal Svítok


Richard Sulík sa narodil 12. januára 1968 v Bratislave. V roku 1980 jeho rodina emigrovala do Nemecka. V roku 1987 zmaturoval na technickom gymnáziu, následne začal študovať všeobecnú fyziku na Technickej univerzite v Mníchove, po dvoch rokoch prešiel na ekonómiu na Ludwig-Maximilians-Universität v Mníchove.

V novembri 1989 sa začali spoločenské zmeny aj v bývalom Československu. Sulík štúdium v Nemecku nedokončil a vrátil sa do Bratislavy. Rodičia a jeho dve sestry zostali v Nemecku.

Sulík začal v roku 1998 študovať na Ekonomickej univerzite v Bratislave na národohospodárskej fakulte špecializáciu dane a daňové poradenstvo. Otázka daní sa stala aj témou jeho diplomovej práce s názvom Daňová reforma SR.

V Bratislave začal podnikať a v tejto oblasti pôsobil desať rokov, založil firmu FaxCopy. V roku 2001 ju opustil a v roku 2006 svoj podiel predal vtedajším spoločníkom.

V roku 2003 absolvoval štúdium na Ekonomickej univerzite a promoval. Stal sa v rokoch 2002 - 2003 poradcom vtedajšieho ministra Ivana Mikloša na Ministerstve financií (MF) SR. Napísal koncepciu daňovej reformy na základe svojej diplomovej práce. S daňovou reformou vtedy nastúpila 19-percentná daň. Po zavedení daňovej reformy v roku 2003 z MF SR odišiel. V máji 2004 sa stal na dva roky šéfom spoločnosti Odvoz a likvidácia odpadu (OLO) v Bratislave. V rokoch 2006 - 2007 bol aj poradcom ministra financií SR Jána Počiatka (Smer-SD).

Dňa 21. augusta 2008 sa rozhodol založiť politický subjekt s názvom Sloboda a Solidarita (SaS). V marci 2009 sa konal ustanovujúci kongres SaS a Sulík sa stal predsedom strany, ktorým je dodnes.

Po parlamentných voľbách 12. júna 2010 sa do NR SR dostalo 22 kandidátov za SaS a strana získala 12,14 percenta hlasov. Richard Sulík v čase od 8. júla 2010 do 13. októbra 2011 zastával funkciu predsedu NR SR. Po spore vládnej koalície v otázke tzv. eurovalu spojila premiérka Iveta Radičová (SDKÚ-DS) hlasovanie o ňom s vyslovením dôvery vláde. Keďže pri hlasovaní 11. októbra 2011 poslanci (vrátane SaS) euroval nepodporili, vláda padla a boli vypísané predčasné voľby na marec 2012. Následne bol Sulík odvolaný 13. októbra 2011 z funkcie predsedu parlamentu. V predčasných voľbách 10. marca 2012 získala SaS 5,88 percenta hlasov.

Vo voľbách do Európskeho parlamentu (EP) 24. mája 2014 získala SaS 6,66 percenta hlasov a Richard Sulík sa stal poslancom EP. Vo voľbách do EP 25. mája 2019 už nekandidoval.

V parlamentných voľbách 29. februára 2020 získala SaS 6,22 percenta hlasov, čo znamená 13 poslaneckých kresiel. Predseda SaS Richard Sulík sa uchádzal o hlasy voličov na prvom mieste kandidátky, získal 106.333 preferenčných hlasov.


Podpredsedníčka vlády SR


Veronika Remišová

Na snímke Veronika Remišová (Za ľudí) skladá poslanecký sľub počas ustanovujúcej schôdze Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) VIII. volebného obdobia 20. marca 2020 v Bratislave.
Foto: TASR - Michal Svítok


Veronika Remišová sa narodila 31. mája 1976 v Žiline. Vyštudovala Vysokú školu múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Absolvovala aj štúdium na parížskej Sorbonne a bruselskej College d'Études Interdisciplinaires.

Po štúdiách pracovala v Európskej komisii, kde sa podieľala na riadení európskeho programu pre mládež a vytváraní politiky vzdelávania. Po návrate na Slovensko prednášala na Univerzite Komenského v Bratislave.

Ešte pred vstupom do politiky sa Veronika Remišová občiansky angažovala v boji proti korupcii. V roku 2014 kandidovala za koalíciu KDS, KDH, Most-Híd, NOVA, OĽaNO a SaS na post poslankyne bratislavskej časti Staré mesto.

V tom istom roku kandidovala za OĽaNO aj do Európskeho parlamentu (EP), no nestala sa poslankyňou EP.

V parlamentných voľbách v roku 2016 bola už líderkou kandidátky hnutia Igora Matoviča OĽaNO. Obsadila tretie miesto za Igorom Matovičom a Danielom Lipšicom a bola zvolená za poslankyňu.

V parlamente pôsobila ako podpredsedníčka Výboru NR SR pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Bola náhradníčkou Stálej delegácie NR SR v Parlamentnom zhromaždení Rady Európy a vedúcou Stálej delegácie NR SR v Organizácii pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD).

V priebehu rokov 2018 - 2019 poslanecký klub OĽaNO opustilo deväť z 19 poslancov, medzi ktorými bola aj Veronika Remišová.

V júni 2019 vstúpila do strany exprezidenta SR Andreja Kisku Za ľudí, kde sa stala prvou podpredsedníčkou.

V parlamentných voľbách 29. februára kandidovala Veronika Remišová z druhého miesta na kandidátke strany Za ľudí. Stala sa poslankyňou NR SR, pričom dosiahla 81.395 preferenčných hlasov.


Podpredseda vlády pre legislatívu a strategické plánovanie


Štefan Holý

Na snímke Štefan Holý (Sme rodina) s ochranným rúškom a rukavicami skladá poslanecký sľub počas ustanovujúcej schôdze Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) VIII. volebného obdobia 20. marca 2020 v Bratislave.
Foto: TASR - Michal Svítok


Štefan Holý sa narodil v roku 1978. Po absolvovaní gymnázia v Novej Bani vyštudoval právo na Právnickej fakulte Univerzity v Trnave.

Od roku 2005 až doteraz sa v troch rôznych spoločnostiach venoval advokátskej praxi. V rokoch 2005 - 2009 bol advokátskym koncipientom v advokátskej kancelárii Valko & Partners. V rokoch 2009 - 2019 bol advokátom a konateľom v spoločnosti Lansky, Ganzger & Partner Rechtsanwälte. Zároveň je od roku 2018 konateľom spoločnosti Noesis Strategies. Za sebou má manažovanie niekoľkých strategických investičných projektov.

Bol ekonomickým expertom a tieňovým ministrom financií hnutia Sme rodina.

V parlamentných voľbách 29. februára 2020 kandidoval Štefan Holý za toto hnutie na deviatom mieste kandidátky. S počtom 3319 preferenčných hlasov bol zvolený za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR).

Po koaličných rokovaniach a následnej dohode koaličných partnerov ho hnutie nominovalo na pozíciu podpredsedu vlády Igora Matoviča.

Vo svojej funkcii bude okrem iného koordinovať odstránenie legislatívnych prekážok na zvýšenie výstavby nájomných bytov, keďže súčasťou programu hnutia Sme rodina je výstavba 25.000 nájomných bytov ročne.


Minister obrany SR


Jaroslav Naď

Na snímke Jaroslav Naď (OĽaNO) s ochranným rúškom a rukavicami skladá poslanecký sľub počas ustanovujúcej schôdze Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) VIII. volebného obdobia 20. marca 2020 v Bratislave.
Foto: TASR - Michal Svítok


Jaroslav Naď je slovenský politik, bývalý diplomat, expert na obranu a bezpečnosť.

Narodil sa 21. marca 1981 v Nitre. Absolvoval magisterské a rigorózne štúdium na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, ako aj špecializované vzdelávanie v rámci Centra pre bezpečnostné štúdie George C. Marshalla v Garmisch-Partenkirchene v Nemecku a na European Security and Defence College v Bruseli.

Bol študentom doktorandského štúdia na Akadémii ozbrojených síl gen. Milana Rastislava Štefánika v Liptovskom Mikuláši. Bol aktívny v mimovládnych organizáciách, v rokoch 2000 - 2002 pôsobil v Euroatlantickom centre, v rokoch 2002 - 2004 v Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (SFPA).

V rokoch 2004 až 2011 pracoval na Ministerstve obrany SR na rôznych pozíciách – najskôr pôsobil ako odborník na oddelení multilaterálnych vzťahov (NATO, EÚ, OSN), v rokoch 2006 - 2008 viedol toto oddelenie a bol zástupcom riaditeľa odboru medzinárodných vzťahov.

V rokoch 2008 - 2010 bol poradcom štátneho tajomníka pre obrannú politiku a medzinárodnú bezpečnosť a zastával post riaditeľa kancelárie štátneho tajomníka. V rokoch 2010 - 2011 bol generálnym riaditeľom sekcie obrannej politiky, medzinárodných vzťahov a legislatívy.

V rokoch 2012 - 2013 pôsobil ako diplomat, vedúci sekcie obrany Stálej delegácie SR pri NATO a Stáleho zastúpenia SR pri Európskej únii, predstaviteľ SR vo Výbore NATO pre obrannú politiku a obranné plánovanie, predstaviteľ SR v Pracovnej skupine NATO pre jadrové plánovanie a tiež predstaviteľ SR v Spoločnej pracovnej skupine EÚ a NATO pre obranné spôsobilosti.

V rokoch 2014 - 2015 pracoval v Inštitúte pre stredoeurópsku politiku (CEPI) ako analytik programu bezpečnostnej a obrannej politiky a súčasne ako zástupca riaditeľa organizácie Globsec, ktorej bola CEPI súčasťou.

V roku 2016 založil mimovládnu organizáciu Slovenský inštitút pre bezpečnostnú politiku (SSPI), kde do novembra 2018 pôsobil ako riaditeľ.

V roku 2018 sa s najvyšším počtom hlasov stal poslancom obecného zastupiteľstva a vicestarostom obce Hrubá Borša.

Od novembra 2018 pôsobil ako tieňový minister obrany za politické hnutie Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti (OĽaNO).

Jaroslav Naď bol dvojkou na kandidátke OĽaNO a vo voľbách 29. februára 2020 získal 101.819 preferenčných hlasov.

Minister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR


Ivan Korčok

Na snímke Ivan Korčok, archívna foto.
Foto: TASR - Oliver Ondráš


Ivan Korčok sa narodil 4. apríla 1964 v Banskej Bystrici. V rokoch 1983 - 1987 študoval na Ekonomickej Univerzite v Bratislave. V rokoch 1991 - 1995 absolvoval štúdium na Fakulte medzinárodných vzťahov na bratislavskej Univerzite Komenského.

Od roku 1992 pôsobí v rezorte diplomacie. Pracoval na odbore bilaterálnych vzťahov na Ministerstve zahraničných vecí SR (MZV SR). V rokoch 1993 - 1996 bol 2. tajomníkom pre politické záležitosti na Veľvyslanectve SR v Nemecku.

V rokoch 1996 - 1997 bol hovorcom MZV SR. Od roku 1997 pôsobil v tejto inštitúcii ako zastupujúci riaditeľ odboru analýz a plánovania. V rokoch 1998 - 1999 bol radcom a chargé d'affaires a.i. na Veľvyslanectve SR vo Švajčiarsku. Od roku 1999 do roku 2001 bol zástupcom vedúceho misie Slovenskej republiky pri NATO v Bruseli.

V rokoch 2001 - 2002 zastával post generálneho riaditeľa sekcie medzinárodných organizácií a bezpečnostnej politiky na MZV SR. V období rokov 2002 - 2005, počas druhej vlády premiéra Mikuláša Dzurindu, vykonával Ivan Korčok funkciu štátneho tajomníka na MZV SR – ministrom zahraničných vecí bol Eduard Kukan. Zároveň bol Ivan Korčok členom Európskeho konventu v Bruseli (2002 až 2003) a vedúcim delegácie SR pre prístupové rokovania do NATO (2003).

V rokoch 2005 až 2009 bol Ivan Korčok mimoriadnym a splnomocneným veľvyslancom SR v Nemecku. Od októbra 2009 až do roku 2015 zastával funkciu veľvyslanca a stáleho predstaviteľa SR pri Európskej únii v Bruseli.

Štátnym tajomníkom Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí (MZVaEZ) SR sa stal Ivan Korčok opäť 1. augusta 2015. Zároveň bol od 1. júla 2015 do 30. júna 2017 splnomocnencom vlády SR pre predsedníctvo SR v Rade EÚ. V období od 1. mája 2016 do 30. júna 2017 zastával post "ministre délégué" – povereného vládou zastupovať Slovensko vo vzťahu k európskym inštitúciám pri vykonávaní predsedníctva.

Ako štátny tajomník zastupoval Korčok na čele MZVaEZ SR Miroslava Lajčáka počas plynutia jeho mandátu predsedu 72. Valného zhromaždenia OSN.

V roku 2018 sa stal Ivan Korčok veľvyslancom SR v Spojených štátoch amerických, prezident Andrej Kiska mu odovzdal poverovacie listiny 28. augusta 2018.

Ivan Korčok 17. septembra 2018 v rámci Dní NATO v Ostrave dostal Českú a Slovenskú transatlantickú cenu za rok 2018. Ocenenie si slovenský veľvyslanec v USA prevzal od amerického experta na obranu Iana Brzezinského, syna legendy americkej zahraničnej politiky Zbigniewa Brzezinského. Ivan Korčok bol ocenený za svoje dlhoročné úsilie o podporu rozvoja transatlantických vzťahov.

Hovorí plynule po anglicky a nemecky. Je zakladajúcim členom Centra pre európske záležitosti a konferencie Tatra summit.

Minister financií SR


Eduard Heger

Na snímke Eduard Heger (OĽaNO) s ochranným rúškom skladá poslanecký sľub počas ustanovujúcej schôdze Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) VIII. volebného obdobia 20. marca 2020 v Bratislave.
Foto: TASR - Michal Svítok


Eduard Heger sa narodil 3. mája 1976 v Bratislave. Absolvoval Obchodnú fakultu Ekonomickej univerzity v Bratislave. Po skončení vysokoškolského štúdia žil jeden a pol roka v USA. Po návrate na Slovensko pracoval v rokoch 2001 – 2005 ako konzultant na Ministerstve obrany SR, kde sa podieľal na reforme Ozbrojených síl SR.

Do roku 2016 sa venoval podnikaniu a pôsobil ako manažér v rôznych firmách. Svoj čas venoval tiež práci v treťom sektore a roky pracoval ako dobrovoľník v kresťanských komunitách, kde viedli ľudí k občianskej angažovanosti.

V predošlom volebnom období 2016 - 2020 bol Eduard Heger zvolený za poslanca Národnej rady (NR) SR za hnutie Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti (OĽaNO-NOVA).

V parlamente bol v uplynulom volebnom období najskôr podpredsedom a neskôr po odchode Veroniky Remišovej z toho postu a z hnutia OĽaNO sa stal predsedom poslaneckého klubu OĽaNO. Bol takisto druhým najaktívnejším poslancom spomedzi všetkých zákonodarcov.

Vo voľbách do NR SR, ktoré sa konali 29. februára 2020, kandidoval za zoskupenie strán a hnutí Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti (OĽaNO), NOVA, Kresťanská únia (KÚ) a Zmena zdola zo 142. miesta. Získal 62.964 preferenčných hlasov voličov.

Eduard Heger bol tieňovým ministrom financií a hospodárstva. Vo vláde Igora Matoviča bude zastávať post ministra financií.


Minister vnútra SR


Roman Mikulec

Na snímke Roman Mikulec (OĽaNO) s ochranným rúškom a rukavicami skladá poslanecký sľub počas ustanovujúcej schôdze Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) VIII. volebného obdobia 20. marca 2020 v Bratislave.
Foto: TASR - Michal Svítok


Roman Mikulec sa narodil 18. marca 1972 v Bratislave. Po ukončení strednej školy v odbore letecký mechanik nastúpil v roku 1990 na vojenskú leteckú školu SNP v Košiciach. V roku 1994 sa stal stíhacím pilotom.

Po krátkej kariére vojenského stíhacieho pilota prešiel v roku 1997 do Vojenského spravodajstva (VS), kde prešiel cez najnižšie funkcie až na post riaditeľa VS, na ktorý bol vymenovaný v roku 2010 za vlády Ivety Radičovej. Ministrom obrany bol v tom čase Ľubomír Galko (vtedy SaS).

Mikulec nahradil vo funkcii Milana Hudeca, ktorého Galko odvolal po tom, ako opozičný Smer-SD poukázal na pochybnosti okolo jeho bezpečnostnej previerky.

V rámci svojej kariéry pôsobil Roman Mikulec aj v Spojených štátoch amerických (USA). Pracoval na veliteľstve USCENTCOM (Centrálne velenie armády USA) v rámci vojenskej operácie Enduring Freedom (Trvalá sloboda) v Afganistane a v Kosove. V rámci NATO - KFOR viedol oddelenie analýzy informácií veliteľstva KFOR.

Po vstupe Slovenska do Európskej únie (EÚ) v roku 2004 bol Roman Mikulec vyslaný ako prvý príslušník Ozbrojených síl SR do Situačného centra Vojenského štábu EÚ v Bruseli, kde pôsobil na pozícii analytika a tiež ako briefer Vojenského výboru EÚ v otázkach bezpečnosti.

V roku 2012 ukončil štúdium na Brno International Business School titulom MSc. v odbore právo, ekonómia a manažment.

Mikulcova kariéra v Ozbrojených silách SR sa skončila v roku 2012 po obvinení Národnej kriminálnej agentúry (NAKA). V pozícii riaditeľa VS spolu so svojím zástupcom Vladimírom Suchodolinským vypracoval správu o tunelovaní VS v období prvej vlády Roberta Fica (Smer-SD), za čo bol obvinený z ohovárania.

V roku 2013 po zverejnení správy o tunelovaní VS ho obvinili aj zo sabotáže a ohrozenia utajovaných skutočností. Po siedmich rokoch dokazovania svojej neviny pred súdom bol Mikulec v septembri v roku 2019 oslobodený od všetkých obvinení.

Od roku 2013 pracoval v súkromnom sektore v oblasti bezpečnosti, diplomacie a zahraničných vzťahov. Ovláda anglický a francúzsky jazyk.

Bývalý stíhací pilot a šéf Vojenskej spravodajskej služby (VS) Roman Mikulec kandidoval v parlamentných voľbách 29. februára 2020 na kandidátke Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti (OĽaNO), NOVA, Kresťanská únia (KÚ) a Zmena zdola. Získal 7435 preferenčných hlasov a stal sa poslancom Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR).


Ministerka kultúry SR


Natália Milanová

Na snímke Natália Milanová (OĽaNO), archívna foto.
Foto: TASR - Jakub Kotian


Natália Milanová (predtým Gálisová) sa narodila 12. júna 1982 v Bratislave. Vyštudovala slovenský jazyk a históriu, pracovala ako učiteľka. Pedagogické skúsenosti využila pri písaní knihy pre deti Dejiny statočného národa slovenského. Podieľala sa na vzniku zážitkového divadla pre deti. Ako poslankyňa NR SR za hnutie OĽaNO sa venovala oblasti kultúry, bola podpredsedníčkou Výboru NR SR pre kultúru a médiá.

Do politiky sa dostala vďaka práci pre Františka Mikloška. V období, keď pôsobila v reklamnej agentúre, mala na starosť jeho výjazdovú kampaň. S OĽaNO začala spolupracovať v roku 2014.

Za OĽaNO kandidovala Natália Milanová po prvý raz v parlamentných voľbách v roku 2016, nebola zvolená za poslankyňu NR SR. Z 22. miesta však získala postavenie náhradníčky a stala sa poslankyňou NR SR v roku 2018. Nahradila poslanca Jozefa Viskupiča (OĽaNO), ktorý sa po zvolení za predsedu Trnavského samosprávneho kraja vzdal poslaneckého mandátu. Poslanecký sľub Natália Milanová zložila 30. januára 2018.

Krátko po nástupe do funkcie viedla poslanecké prieskumy v Audiovizuálnom fonde a vo Fonde na podporu umenia s cieľom overiť silné a slabé stránky týchto inštitúcií a zefektívniť ich pôsobenie. Venovala sa téme obnovy kultúrnych pamiatok prostredníctvom výnosov zo stávkových hier.

Na pôde parlamentu usporiadala pre poslancov konferenciu s názvom Ako môže politika pomôcť dojčeniu. Poslanci vytvorili pracovnú skupinu, ktorá spísala odporúčania ministerstvu zdravotníctva, ako zlepšiť starostlivosť a pomoc dojčiacim matkám.

Bývalá učiteľka a poslankyňa Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) Mgr. Natália Milanová kandidovala v parlamentných voľbách 29. februára 2020 zo 146. miesta na kandidátke strán OĽaNO, NOVA, Kresťanská únia (KÚ), Zmena zdola. Získala 10.317 hlasov. Hnutie ju nominovalo na post ministerky kultúry.

K záľubám Natálie Milanovej patrí jazda na koni. Spolupracovala s divadelno-kaskadérskou skupinou Borseus pri produkcii domácich i zahraničných filmov.


Minister životného prostredia SR


Ján Budaj

Na snímke Ján Budaj (OĽaNO) s ochranným rúškom a rukavicami skladá poslanecký sľub počas ustanovujúcej schôdze Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) VIII. volebného obdobia 20. marca 2020 v Bratislave.
Foto: TASR - Michal Svítok


Ján Budaj sa narodil 10. februára 1952 v Bratislave. Po maturite na jeseň v roku 1971 sa so spolužiakom pokúsil nelegálne prekročiť hranice. Útek za železnú oponu sa nepodaril a Budaja odsúdili na polročné väzenie. V období normalizácie patril k aktívnym odporcom komunistického režimu. Za disidentskú činnosť bol prenasledovaný Štátnou bezpečnosťou (ŠtB).

V druhej polovici 70. rokov 20. storočia sa zúčastňoval na neoficiálnych umeleckých aktivitách, v roku 1980 založil prvý občiansky orientovaný samizdat na Slovensku s názvom Kontakt. Spolupracoval s tajnou cirkvou, Chartou 77 a Výborom na obranu nespravodlivo stíhaných. Sústredil okolo seba kolektív autorov, ktorí vytvorili známy samizdat Bratislava/nahlas (1987). Po 17. novembri 1989 sa stal Budaj jednou z vedúcich osobností Nežnej revolúcie. Spolu s hercom Milanom Kňažkom boli hlavnými moderátormi masových demonštrácií na Námestí SNP v Bratislave.

Ján Budaj stál pri začiatkoch hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN). Vo februári 1990 sa stal predsedom Koordinačného centra VPN a v marci toho istého roka aj podpredsedom vtedajšej Slovenskej národnej rady (SNR), kde okrem iného inicioval založenie Výboru SNR pre životné prostredie. Hnutie VPN viedol do prvých slobodných volieb v júni 1990 ako predseda a líder kandidátky. V posledný deň volieb z kandidátky odstúpil, pretože na verejnosť prenikla informácia, že sa jeho meno nachádza v zozname spolupracovníkov ŠtB. V roku 2007 sa v archívoch Ústavu pamäti národa (ÚPN) našla oficiálna správa ŠtB, v ktorej sa konštatuje, že tajný spolupracovník vedený pod menom Jána Budaja s ŠtB nespolupracoval, ale konal proti režimu.

V roku 1993 Budaj spoluzakladal Alianciu demokratov Slovenska (ADS). Z nej po fúziách s ďalšími stranami vznikla Demokratická únia (DÚ) a tá sa pred voľbami 1998 stala súčasťou Slovenskej demokratickej koalície (SDK). Po voľbách bol do roku 2002 poslancom Národnej rady (NR) SR za SDK. Pôsobil aj ako podpredseda Výboru NR SR pre kultúru a médiá.

Ján Budaj ako predseda strany Zmena zdola, Demokratická únia Slovenska kandidoval v roku 2016 zo symbolického 89. miesta do NR SR za hnutie OĽaNO Igora Matoviča a stal sa poslancom.

V parlamentných voľbách 29. februára 2020 kandidoval za zoskupenie strán a hnutí Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti (OĽaNO), NOVA, Kresťanská únia (KÚ), Zmena zdola zo 147. miesta kandidátky. Stal sa poslancom Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) a získal 123.082 preferenčných hlasov.

Ján Budaj bol od roku 2006 poslancom Mestského zastupiteľstva v Bratislave za volebný obvod Petržalka a v rokoch 2013 - 2014 pôsobil aj ako námestník primátora Bratislavy.


Minister pôdohospodárstva SR


Ján Mičovský

Na snímke Ján Mičovský (OĽaNO) s ochranným rúškom a rukavicami skladá poslanecký sľub počas ustanovujúcej schôdze Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) VIII. volebného obdobia 20. marca 2020 v Bratislave.
Foto: TASR - Michal Svítok


Ján Mičovský sa narodil 26. decembra 1954 vo Zvolene. Po skončení drevárskej priemyslovky absolvoval v roku 1980 Lesnícku fakultu Vysokej školy lesníckej a drevárskej vo Zvolene. V roku 1990 odišiel do Brna, kde na Lesníckej fakulte Vysokej školy poľnohospodárskej dokončil vedeckú ašpirantúru z lesníckej ekonomiky. Pred odchodom do Brna pracoval v Lesnom závode v Medzilaborciach a v Humennom, kde aj v súčasnosti žije.

Lesník, ochranár a protikorupčný aktivista Ján Mičovský sa dlhodobo venuje ochrane životného prostredia.

Bol iniciátorom lesníckej revolúcie proti korupčnému úpadku v štátnom podniku Lesy Slovenskej republiky. V roku 2009 upozornil na neefektívne nakladanie s majetkom svojho zamestnávateľa - Lesy SR. O rok neskôr si prevzal ocenenie Biela vrana "za principiálny a morálny postoj, neúnavnosť a schopnosť mobilizovať verejnú pozornosť a podporu tomuto prípadu". V roku 2014 opäť upozornil na manipulovanie s verejným obstarávaním odvozu dreva.

Je zakladajúci člen SOS - Slovenského ochranárskeho snemu, a autor Radu Ďurka Langsfelda, ktorý sa udeľuje protikorupčným aktivistom. S menom Jána Mičovského sa spája aj Lesnícky skanzen vo Vydrovskej doline, ktorý sám označuje za svoje dieťa.

Do Národnej rady (NR) SR sa dostal Ján Mičovský po prvý raz na kandidátke OĽaNO v parlamentných voľbách, ktoré sa konali 10. marca 2012.

V nasledujúcich voľbách do NR SR 5. marca 2016 nezískal potrebný počet hlasov.

Vo voľbách do NR SR 29. februára 2020 kandidoval za zoskupenie strán a hnutí Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti (OĽaNO), NOVA, Kresťanská únia (KÚ) a Zmena zdola z ôsmeho miesta. OĽaNO vo voľbách zvíťazilo so ziskom 25,02 percenta a v NR SR obsadí 53 poslaneckých miest. Ján Mičovský získal 12.488 preferenčných hlasov voličov a po štyroch rokoch opäť poslanecký mandát, počas výkonu ministerskej funkcie ho však bude zastupovať náhradník.


Minister školstva SR


Branislav Gröhling

Na snímke Branislav Gröhling (SaS) s ochranným rúškom skladá poslanecký sľub počas ustanovujúcej schôdze Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) VIII. volebného obdobia 20. marca 2020 v Bratislave.
Foto: TASR - Michal Svítok


Branislav Gröhling sa narodil 6. apríla 1974 v Partizánskom. V rokoch 1988 – 1992 absolvoval štúdium v odbore navrhovanie a výroba obuvi a galantérneho tovaru na strednej priemyselnej škole obuvníckej v rodnom meste. Neskôr študoval právo na Paneurópskej vysokej škole (PEVŠ) v Bratislave (2004 - 2009).

Profesionálnu kariéru začal od júla 1997 ako podnikateľ v oblasti vizáže a jeho zámerom sa stalo vybudovanie siete kaderníctiev. Od 29. septembra 1999 je spolumajiteľom spoločnosti, ktorá prevádzkuje sieť Štúdií krásy Pierot Exclusive.

Rozhodol sa postupne opustiť podnikanie a začal sa venovať čoraz intenzívnejšie oblasti školstva a vzdelávania. Ako autor projektov Education či Podporme remeslá sa snažil o oživenie tradičných remeselníckych profesií. Navštevoval stredné odborné školy na Slovensku a organizoval na ich pôde motivačné prednášky pre študentov s odborníkmi z rôznych odvetví. Podieľal sa na preškoľovaní študentov stredných odborných škôl na potreby praxe. Vznikol tak projekt, do ktorého sa zapojilo takmer 100 slovenských škôl.

Branislav Gröhling kandidoval prvý raz na kandidátke strany Sloboda a Solidarita vo voľbách 5. marca 2016 a stal sa poslancom Národnej rady (NR) SR. Pôsobil ako člen mandátového a imunitného výboru a člen Výboru NR SR pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport.

Po voľbách do VÚC, ktoré sa konali v roku 2017, sa stal poradcom pre oblasť školstva na 54 školách u predsedu Bratislavského kraja Juraja Drobu.

Pozíciu štatutárneho zástupcu v organizácii Podporme remeslá, o. z., Bratislava zastával do roku 2017.

Branislav Gröhling kandidoval v parlamentných voľbách 29. februára 2020 na kandidátke politického subjektu Sloboda a Solidarita (SaS). Získal 21.322 preferenčných hlasov.


Ministerka spravodlivosti SR


Mária Kolíková

Na snímke Mária Kolíková (Za ľudí) s ochranným rúškom a rukavicami skladá poslanecký sľub počas ustanovujúcej schôdze Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) VIII. volebného obdobia 20. marca 2020 v Bratislave.
Foto: TASR - Michal Svítok


Mária Kolíková sa narodila 30. januára 1973 v Dunajskej Strede. V roku 1999 absolvovala Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Do roku 2002 pracovala ako advokátska koncipientka a od roku 2003 ako advokátka.

Do funkcie riaditeľky Centra právnej pomoci Máriu Kolíkovú vymenovali v roku 2006, ale ešte v tom istom roku, v decembri, ju z tohto postu odvolal vtedajší minister spravodlivosti Štefan Harabin.

Od roku 2007 do júla 2009 pracovala v advokátskej kancelárii Mária Kolíková. Zároveň do roku 2009 vyučovala na Katedre ústavného práva Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave.

Po nástupe vlády Ivety Radičovej v roku 2010 sa stala štátnou tajomníčkou Ministerstva spravodlivosti (MS) SR, ktoré v tom čase viedla ministerka Lucia Žitňanská (vtedy SDKÚ-DS). Post štátnej tajomníčky zastávala do marca 2012.

Od mája do júna 2012 pôsobila ako externá poradkyňa na MS ČR pre oblasť reforiem v justícii. Po krátkom pôsobení v Česku sa vrátila do advokácie a pracovala vo firme Kolíková & Partners.

Druhýkrát sa štátnou tajomníčkou na MS SR stala v roku 2016 po nástupe vlády premiéra Roberta Fica (Smer-SD), keď sa ministerkou spravodlivosti stala opäť Lucia Žitňanská (vtedy Most-Híd).

Po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky Martiny Kušnírovej opustila v marci 2018 Žitňanská post ministerky. Novým ministrom sa stal Gábor Gál z Mostu-Híd. Kolíková z MS SR odišla v auguste 2018.

V roku 2019 vstúpila Mária Kolíková do strany exprezidenta Andreja Kisku Za ľudí, v ktorej figuruje ako volená členka predsedníctva.

Advokátka a bývalá štátna tajomníčka MS a šéfka Centra právnej pomoci Mária Kolíková v parlamentných voľbách 29. februára kandidovala za stranu Andreja Kisku Za ľudí. O post poslankyne NR SR sa uchádzala zo siedmeho miesta kandidátky. Získala 9293 preferenčných hlasov a stala sa poslankyňou NR SR.


Minister práce, sociálnych vecí a rodiny SR


Milan Krajniak

Na snímke Milan Krajniak (Sme rodina) s ochranným rúškom a rukavicami skladá poslanecký sľub počas ustanovujúcej schôdze Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) VIII. volebného obdobia 20. marca 2020 v Bratislave.
Foto: TASR - Michal Svítok


Milan Krajniak sa narodil 30. januára 1973 v Bojniciach. Vyštudoval politológiu na Univerzite Cyrila a Metoda v Trnave. Od roku 1994 začal podnikať v oblasti marketingu a public relations. V rokoch 1995 až 1997 vykonával funkciu predsedu Občiansko-demokratickej mládeže. V rokoch 1997 – 1998 absolvoval základnú vojenskú službu u 5. pluku špeciálneho určenia – výsadkového pluku Jozefa Gabčíka v Žiline.

Pôsobil v Kresťanskodemokratickom hnutí (KDH) ako riaditeľ oddelenia pre médiá, respektíve riaditeľ tlačového odboru. Podieľal sa na tvorbe ekonomických programov KDH. V rokoch 2003 až 2006 pôsobil ako člen prezídia Fondu národného majetku. V rokoch 2010 až 2012 bol poradcom ministra vnútra Daniela Lipšica. O uvoľnenie z funkcie požiadal 13. januára 2012 v súvislosti s kauzou Gorila. Lipšic ocenil jeho prístup a ako zdôraznil, v spise bol Krajniak spomínaný len okrajovo a žiadne provízie nebral.

Kauze Gorila, ale aj iným aktuálnym otázkam sa venoval Milan Krajniak na svojom blogu. Je autorom publikácií Úspešní politici slovenských dejín (2012), Doktrína štátu (2012), Slovenská identita (2015) a Banda zlodejov (2015).

S Lipšicom spoluzakladal hnutie Nova, ktoré však opustil 26. júna 2014. V rokoch 2015 až 2017 bol vydavateľom internetového denníka Konzervatívny výber.

V parlamentných voľbách 5. marca 2016 kandidoval Milan Krajniak za hnutie Sme rodina na druhom mieste kandidátky ako jeho podpredseda. Hnutie získalo 6,62 percenta platných voličských hlasov a v parlamente obsadilo 11 kresiel. Počas volebného obdobia 2016 - 2020 pôsobilo v opozícii. Milan Krajniak sa stal predsedom Výboru NR SR pre preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu a členom Výboru NR SR pre obranu a bezpečnosť.

V stredu 30. januára 2019 odovzdal Milan Krajniak v budove NR SR petičné hárky s 25.135 podpismi potrebnými na svoju prezidentskú kandidatúru. V prvom kole prezidentských volieb získal 2,77 percenta, čo predstavovalo 59.464 voličských hlasov.

V parlamentných voľbách 29. februára 2020 kandidoval Milan Krajniak opäť na druhom mieste kandidátky hnutia Sme rodina. Hnutie získalo 8,24 percenta (237.531) hlasov, pričom Milan Krajniak dostal 57.744 preferenčných hlasov.


Minister dopravy SR


Andrej Doležal

Na snímke Andrej Doležal, archívna foto.
Foto: TASR - Martin Baumann


Andrej Doležal sa narodil 23. marca 1981 v Bratislave. Na Fakulte elektrotechniky a informatiky Slovenskej technickej univerzity (STU) v Bratislave vyštudoval v rokoch 1999 - 2004 odbor automatizácia.

Počas svojej profesionálnej kariéry pracoval napríklad ako webový dizajnér či učiteľ. Venoval sa tiež dobrovoľníckej činnosti v oblasti vzdelávania – vyučoval predmet obrazová a zvuková technika.

Andrej Doležal má takisto viacročné skúsenosti z televíznej oblasti, pôsobil u všetkých troch celoslovenských vysielateľov.

V rokoch 2008 – 2012 bol technickým riaditeľom v TV Markíza. Spolu s bývalým riaditeľom TV Markíza Václavom Mikom prešiel do Rozhlasu a televízie Slovenska (RTVS). Tam pôsobil päť rokov takisto ako technický riaditeľ. Na starosti mal rozsiahlu technologickú obnovu a digitalizáciu televízie i rozhlasu, prechod na HD vysielanie a celkovú modernizáciu a skvalitnenie vysielania.

Po odchode z RTVS krátko pracoval aj v televízii Joj ako riaditeľ pre distribúciu a nelineárne služby. V oboch predošlých televíziách bol Doležal zodpovedný za riadenie a strategický rozvoj viacerých odborov, za riadenie tímu ľudí či prácu s rozpočtom.

V súčasnosti už viac ako rok pôsobí vo funkcii riaditeľa inovácií vo firme Towercom, ktorá taktiež pôsobí v mediálnom priemysle, zabezpečuje rozhlasový a televízny signál pre domácnosti.

Andrej Doležal nekandidoval za hnutie Sme rodina vo voľbách do NR SR ani sa politicky neangažoval. Hnutie ho na ministerský post nominovalo ako odborníka. Na svojom poste bude okrem dopravy a výstavby ciest i železníc zodpovedať aj za bytovú politiku, ďalej za elektronické komunikácie, poštové služby a tiež cestovný ruch a za prevádzku slovenských letísk.


Minister zdravotníctva SR


Marek Krajčí

Na snímke Marek Krajčí (OĽaNO) s ochranným rúškom na tvári skladá poslanecký sľub počas ustanovujúcej schôdze Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) VIII. volebného obdobia 20. marca 2020 v Bratislave.
Foto: TASR - Michal Svítok


Marek Krajčí sa narodil 24. marca 1974 v Bratislave. Je slovenský politik, detský kardiológ, hudobník, skladateľ a textár.

Viac ako 20 rokov pracuje ako detský kardiológ v Detskom kardiocentre SR, jedinom špecializovanom centre pre liečbu detských vrodených a získaných ochorení srdca. Je autorom a spoluautorom viacerých odborných publikácií.

Vo voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) 5. marca 2016 kandidoval zo štvrtého miesta na kandidátke hnutia OĽaNO -NOVA. V parlamente pôsobil ako podpredseda Výboru NR SR pre zdravotníctvo. Zároveň bol tieňovým ministrom zdravotníctva hnutia OĽaNO.

Vo voľbách do NR SR 29. februára 2020 kandidoval za zoskupenie OĽaNO, NOVA, Kresťanská únia (KÚ) a Zmena zdola zo 143. miesta a získal 35.515 hlasov voličov.

Nielen v Bratislave, ale aj v zahraničí organizoval Marek Krajčí rôzne dobrovoľnícke podujatia a charitatívne projekty, za čo získal najvyššie samosprávne vyznamenanie – Cenu primátora hlavného mesta SR Bratislavy za rok 2014 za nezištnú a účinnú pomoc ľuďom v núdzi prostredníctvom charitatívnych a dobrovoľníckych aktivít v Bratislave i za hranicami mesta.

Marek Krajčí je tiež hudobník, hrá na klavíri a popri klasickej hudbe sa venoval aj hre na organ a sprevádzaniu duchovných piesní na mládežníckych stretnutiach či v kostoloch. Zároveň je autorom desiatok hymien a chválospevov, pričom patrí medzi priekopníkov chválových koncertov na Slovensku.