Bratislava 20. apríla (TASR) - Veľkonočné sviatky v období komunizmu boli z pohľadu bratislavského arcibiskupa a predsedu Konferencie biskupov Slovenska Stanislava Zvolenského záležitosťou najmä rodinného života a života spoločenstiev v kostoloch. Dnešné prežívanie veľkonočných sviatkov je už rozdielne. Podľa Zvolenského je v súčasnosti človek viac sústredený na povinnosti, ktoré ho viažu k pozemskému životu, a má menej času rozmýšľať nad základnými otázkami, nad zmyslom svojho jestvovania a nad tým, čo je za hranicou smrti.

Aké je posolstvo veľkonočných sviatkov?

Veľkonočné sviatky sú sviatkami vzkriesenia Ježiša Krista. Pripomínajú sa posledné dni života Ježiša Krista pred jeho smrťou. Ale zároveň aj presvedčenie, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych.

Čo znamená pre kresťanov, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych?

Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista neznamená návrat do pozemského života, do všetkých ťažkostí a utrpení pozemského života, ale znamená nový spôsob jestvovania, ktorý závisí úplne od Božej moci. Je to stav dokonalého šťastia s Bohom.

Veľkonočným sviatkom predchádza príprava, 40-dňový pôst. Ľudia si vtedy dávajú rôzne predsavzatia. Je pôst práve o predsavzatiach a ich dodržaní, alebo má hlbší duchovný význam?

Pôst je v konečnom dôsledku o slobode. My potrebujeme k nášmu životu veľa vecí, ktoré sú nevyhnutné a sú zároveň aj príjemné. Hrozí však nebezpečenstvo, že niektoré z týchto vecí tak pritiahnu našu pozornosť, že nás ovládnu. Práve pôstom, zriekaním sa niektorých vecí nadobúdame väčšiu slobodu, väčšiu osobnú dôstojnosť.


Má pôst teda zmysel aj v dnešnej dobe? Myslíte si, že ľudia sa dnes dokážu zastaviť a porozmýšľať nad svojím životom?

Súčasná situácia človeka je poznačená rýchlosťou života. Sme vystavení relatívne mnohým stresovým situáciám, kde je väčšie napätie. Práve v našej dobe je potrebné usilovať sa o to, aby sme získali naspäť našu vnútornú rovnováhu. A k tomu veľmi pomáhajú aj také činnosti, keď sa príležitostne niečoho zriekame. Čiže pôst ako taký pomáha k duchovnej rovnováhe človeka. Pôst zároveň otvára človeka pre duchovný rozmer jeho jestvovania a pre rozmýšľanie nad jestvovaním Boha. Môžeme teda povedať, že pôst alebo akékoľvek zriekanie pomáha človeku k duchovnej rovnováhe a otvára ho pre duchovné skutočnosti.

Foto: TASR/Martin Baumann

Ako ste vy v mladosti prežívali veľkonočné sviatky?

Veľkonočné sviatky v období komunizmu boli dosť záležitosťou rodinného života a potom života spoločenstiev v kostoloch. Čiže aj pre mňa veľkonočné sviatky boli rodinná vec a potom vec osobitných slávení v kostole, aj s ich príťažlivosťou. Patrili k tomu tiež zvyky, ktoré boli s tým spojené. Veľká noc má svoje čaro aj tou námahou pôstu na Veľký piatok a potom zábavnou časťou návštev, šibačiek. Veľká noc, to boli pre mňa posvätné rodinné dni prežívané s väčším duchovným rozmerom.

Sú dnes vidieť rozdiely v tom, ako ľudia prežívali slávenie veľkonočných sviatkov v minulosti a dnes?

Je zrejmé, že sú rozdiely medzi slávením Veľkej noci dnes a pred 20-30 rokmi. Rozdiely sú dané tým, že sa mení mentalita spoločnosti, spôsob myslenia, spôsob prežívania. Základný rozdiel je v tom, že človek v súčasnosti rýchlosťou každodenného života je viac sústredený na nevyhnutné povinnosti, ktoré ho viažu k pozemskému životu. K životu v rozmedzí od narodenia po smrť a má menej času rozmýšľať nad základnými otázkami, nad zmyslom svojho jestvovania a nad tým, čo je za hranicou smrti. Na druhej strane zasa pozorujeme, že tieto otázky sú také dôležité, že aj napriek spomenutým ťažkostiam ľudia nad nimi rozmýšľajú. Aj keď to majú v istom zmysle trocha ťažšie, ako to mali ľudia v minulosti. Možno práve dynamika a mnoho zmien akoby vytvárali v človeku vedomie, že potrebuje pevný bod, o niečo sa oprieť.

Je potrebná viera pre dnešného človeka?

Je to veľmi ťažká otázka, lebo ja ako veriaci človek poviem jednoducho, že viera je pre mňa potrebná. Viem, že človeka, ktorý o sebe tvrdí, že je neveriaci, takýmto jednoduchým konštatovaním neoslovím. V živote pociťujeme, že nevyhnutne prídeme k tomu, čo nás presahuje. To nás vedie k otázkam. Musím urobiť vo svojom živote rozhodnutia, ktoré sú nevyhnutne postavené na viere.

Foto: TASR/Henrich Mišovič

Čiže s vierou sa stretávajú aj ľudia, ktorí tvrdia, že sú neveriaci?

Áno. Totiž v podstate nejestvuje neveriaci človek. Je len otázka, v čo verí. Viera je nevyhnutná pre každého človeka, v každej dobe, lebo bytostne patrí k nášmu jestvovaniu. Máme skúsenosť, že v našom jestvovaní pociťujeme hranice, že nás niečo presahuje. A to, čo nás presahuje, na to si odpovedáme s pomocou viery. Je už len otázka, v čo uveríme. Lebo niekto uverí, že jestvuje Boh a niekto uverí, že Boh nejestvuje. Aj postoj, že Boh nejestvuje, ako aj postoj, že Boh jestvuje, je otázka viery.

Veľké sviatky v cirkvi sú spojené s fenoménom, že niektorí veriaci navštevujú chrám a pristupujú k sviatostiam iba počas Veľkej noci a Vianoc. Registruje cirkev tento fenomén?

Áno, uvedomujeme si to. Z môjho pohľadu by som povedal, že pre všetkých týchto ľudí by bolo veľmi užitočné, aby pozitívne podnety, ktoré vychádzajú z bohoslužieb, mohli dostať vo svojom živote pravidelnejšie. Ideálne by bolo každý týždeň, každú nedeľu. Na druhej strane, keď prídu títo ľudia na bohoslužby iba pri príležitosti vianočných a veľkonočných sviatkov, povieme, že je dobré, že prídu aspoň vtedy. Nie že by sme boli s tým úplne spokojní, ale je tam ten rozmer, že si zachovávajú istý kontakt s hodnotami, ktoré sú prítomné pri bohoslužbách.

Čiže má to význam, keď veriaci príde raz do roka na bohoslužbu?

Má to význam. Nechcem to zjednodušiť a byť minimalista. Možnosť prísť na bohoslužby je ponúknutá stále. Podľa svedomia sa títo ľudia rozhodujú, kedy túto možnosť prijmú. Pokladáme za správne, aby človek podnety, ktoré z bohoslužieb vychádzajú, prijímal do svojho života častejšie. Teda ideálne by bolo každú nedeľu.

Snažia sa kňazi počas veľkých sviatkov zamerať, či už vo svojich kázňach, príhovoroch, na týchto ľudí?

Myslím, že každý kňaz počíta s tým, že pri príležitosti aj veľkonočných sviatkov sú na bohoslužbách ľudia, ktorí neprichádzajú pravidelne každú nedeľu na bohoslužby. A myslím, že aj z úcty voči týmto ľuďom kňazi svoj príhovor prispôsobia tomu, aby bol zrozumiteľný a dotkol sa srdca každého – aj toho, kto pravidelne nechodí na bohoslužby.