Hronec/Bratislava 19. júna (TASR) - Slovensko malo v osobe atléta Alojza Sokola zastúpenie už na historicky prvých novodobých olympijských hrách, ktoré sa v roku 1896 konali v Aténach. Nereprezentoval však Slovensko, ale na konci 19. storočia ešte Uhorsko, ktorého súčasťou bolo aj územie dnešnej Slovenskej republiky.

Všestranný atlét slovenského pôvodu sa v Aténach prihlásil na šesť disciplín. Najúspešnejší bol v behu na 100 metrov, v ktorom obsadil tretie miesto. Bronzovú medailu si však neodniesol, lebo v tej dobe sa dávali kovy len za prvú a druhú priečku.

Od narodenia Alojza Sokola, prvého olympionika slovenského pôvodu a dodatočne aj prvého slovenského olympijského medailistu, uplynie v sobotu 19. júna 150 rokov.

Alojz Sokol, ktorého meno sa uvádza aj ako Alajos Szokolyi a v matrike je zapísaný ako Aloysius Joannes Szokol, sa narodil 19. júna 1871 v obci Hronec. V slovenskej olympijskej historiografii a v športovej publicistike je najviac zaužívaná podoba mena Alojz Sokol. Aj rodičia atléta Jozef Pavol Szokol a Emília, rodená Holubová, boli Slováci.

Od troch rokov ho vychovávali krstní rodičia Schonovci v obci Bernecebaráti neďaleko dnešného mesta Šahy. Po gymnaziálnych štúdiách, ktoré absolvoval v Banskej Štiavnici a Leviciach, začal študovať medicínu v Budapešti. Lekár sa však z neho nestal, štúdiá nedokončil, ale v klube MAC Budapešť sa naplno prejavil jeho športový talent a v roku 1890 patril k objavom sezóny. Vyhral beh juniorov na 100 metrov časom 13 sekúnd a o rok neskôr dokázal výkon stlačiť na 11,4 sekundy.

Vo finálovom behu na 100 metrov v Aténach 1896 skončil Sokol na výbornom treťom mieste, keď dosiahol čas 12,6 sekundy. Nestačil len na prvého Američana Thomasa Burkea s časom 12 sekúnd a Nemca Fritza Hofmanna (12,2 s). Medzinárodný olympijský výbor (MOV) ho na svojej oficiálnej stránke eviduje na bronzovej pozícii spoločne s Američanom Francisom Laneom.

K úspechu v šprinte pridal Sokol aj štvrté miesto v trojskoku, keď skočil 12,30 metra. Do finále postúpil aj v behu na 100 metrov (podľa niektorých zdrojov sa bežalo 110 metrov) cez prekážky, ale na finálový beh napokon nenastúpil. Na historicky prvých novodobých olympijských hrách bol Sokol prihlásený aj na skok do diaľky, skok do výšky a skok o žrdi. Neexistuje však žiaden doklad o tom, že by v týchto troch disciplínach aj súťažil.

Niekoľko mesiacov po OH vyhral stovku na medzinárodných pretekoch Čiech, na ktorých sa zúčastnili atléti z Prahy, Budapešti či z Berlína. Sokol triumfoval tiež v trojskoku a výrazne prispel k víťazstvu budapeštianskej štafety na 4x100 metrov.

Po skončení športovej kariéry sa priženil do zámožnej grófskej rodiny a venoval sa zveľaďovaniu majetku. Pracoval tiež ako hlavný župný archivár na župnom úrade v Šahách. Drevenú olympijskú prekážku a disk, ktoré si spolu s ďalšími predmetmi priniesol z Atén, umiestnil vo svojom súkromnom športovom múzeu a neskôr ich dal k dispozícii športovým historikom.

V roku 1910 bol organizátorom a mecenášom I. ročníka súťaže gajdošov a trubačov v Šahách, čo súviselo s jeho pôsobením župného archivára a s bohatými aktivitami v regióne Hontu. Nezištne podporoval šport, kultúru a spoločenský život v regióne. Po vzniku Československej republiky (1918) zostal Alojz Sokol (Alojz Szokolyi) na svojom statku, ktorý sa nachádzal už na území Maďarska.

Úspešný atlét Alojz Sokol zomrel 9. septembra 1932 v maďarskej obci Bernecebaráti.

Olympionikovi a rodákovi z Hronca po sto rokoch od bronzového behu odhalili v roku 1996 v rodisku pamätnú tabuľu. Jeho život približuje aj publikácia Prvý olympionik od Miroslava Hazuchu vydaná pri príležitosti 100. výročia novodobej olympiády. Hazucha o ňom píše ako o Alojzovi Sokolovi.

Rodáci olympionika mu venovali tiež športové podujatie, ktoré nesie názov Sokolov Hronec, prvý ročník sa konal v roku 1999. V decembri 2013 uviedli Alojza Sokola do Siene slávy slovenskej atletiky.