Držiteľka Strieborných kruhov SOV z roku 2003 Marianna Krajčírová-Némethová sa v rokoch 1992 až 2006 venovala trénerstvu v Taliansku.
Autor TASR
Košice/Bratislava 1. júna (TASR) - Najúspešnejšia slovenská gymnastka Marianna Krajčírová-Némethová bude mať v piatok 1. júna 70 rokov. Účastníčka troch olympijských hier (1964, 1968, 1972), Gymnastka Slovenska 20. storočia a držiteľka šiestich medailí z vrcholných podujatí si 17. januára 2017 z rúk čestného prezidenta Slovenského olympijského výboru (SOV) Františka Chmelára a predsedu Klubu športových redaktorov Slovenského syndikátu novinárov (KŠR SSN) Tomáša Grosmanna prevzala trofej Športovej legendy 2016.
Marianna Krajčírová sa narodila 1. júna 1948 v Košiciach, v rodine, v ktorej patril šport na prvé miesto. Otec, vojak z povolania, bol bývalý gymnasta a mama sa venovala okrem krasokorčuľovania aj stolnému tenisu. Ku gymnastike ju priviedli otec a staršia sestra Dáša, ktorá jej bola spočiatku veľkým vzorom. Ranné športové začiatky budúcej špičkovej gymnastky neboli vôbec ľahké. Narodila sa s vykĺbenými nohami a lekári predpokladali, že sa určite nebude môcť venovať vrcholovému športu. Aj z tohto dôvodu sa rodina presťahovala z Košíc do Moravského Svätého Jána, z ktorého nebolo ďaleko do Bratislavy, kde sa o budúcu legendu slovenskej gymnastiky začali starať bratislavskí ortopédi. Jej otec využíval chvíle, keď nemohla chodiť, na to, že ju vešal na stromy alebo dvere, čím získala silu, ktorá patrila k jej hlavným gymnastickým prednostiam.
V roku 1957 sa rodina po pobyte v Žiline, Ostrave a Olomouci definitívne usadila v Bratislave, kde sa začali prvé gymnastické kroky Marianny Krajčírovej. Dôvod ich sťahovania sa bola otcova profesia. Prvý tréner, ktorý si všimol jej talent a potenciál, bol Ján Čížik v Slavoji Vinohrady Bratislava. Už ako deväťročná sa predstavila na gymnastických pódiách. Vďaka svojej sile dosiahla úspechy predovšetkým v preskoku, prostných a na bradlách. Neskôr trénovala pod dohľadom Antonína Kojdeckého, Slávky Matlochovej, Vladimíra Proroka, Aleny Tinterovej a Viery Mehešovej.
Juniorskou majsterkou Československa sa stala v roku 1961 v Brne. O rok neskôr už patrila k seniorských československým reprezentantkám.
Na olympijských hrách debutovala v Tokiu 1964. Vo viacboji skončila na 22. mieste, ale v súťaži družstiev ako jediná Slovenka v československom tíme získala striebro.
Po debute pod olympijskými kruhmi nasledovali majstrovstvá sveta v Dortmunde 1966, na ktorých v súťaži družstiev získalo aj vďaka Marianne Krajčírovej československé družstvo zlato. Z amsterdamských majstrovstiev Európy 1967 si zo súťaže družstiev priniesla bronz a rovnakú medailu vybojovala aj v individuálnom cvičení na bradlách.
Na OH 1968 v Mexico City už patrila k oporám československého družstva, ktoré obhájilo striebro spred štyroch rokov. Okrem toho skončila v preskoku tesne za medailovými pozíciami na štvrtej priečke. Vo viacboji obsadila deviatu pozíciu.
V roku 1969 sa vydala za technika bratislavských technických služieb Miroslava Németha.
V roku 1970 sa Marianna Krajčírová-Némethová stala majsterkou Československa a v tom istom roku na MS v Ľubľane viedla československú gymnastickú reprezentáciu ako kapitánka. Do svojej zbierky pridala bronzovú medailu zo súťaže družstiev. Okrem tímového medailového úspechu obsadila na ľubľanských MS štvrté miesto v individuálnom cvičení na bradlách.
Na mníchovských OH 1972 reprezentovala Československo so zdravotnými ťažkosťami. Družstvo československých gymnastiek skončilo piate. V individuálnej súťaži viacbojárok obsadila osemnáste miesto.
Po mníchovských OH sa rozlúčila s aktívnou športovou kariérou. Absolvovala štúdium na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave. Takmer dvadsať rokov trénovala mladé talenty v Bratislave a v začiatkoch viedla aj neskoršie reprezentantky Československa Andreu a Miriam Hullovú či Denisu Šarmírovú.
Držiteľka Strieborných kruhov SOV z roku 2003 Marianna Krajčírová-Némethová sa v rokoch 1992 až 2006 venovala trénerstvu v Taliansku.
Marianna Krajčírová sa narodila 1. júna 1948 v Košiciach, v rodine, v ktorej patril šport na prvé miesto. Otec, vojak z povolania, bol bývalý gymnasta a mama sa venovala okrem krasokorčuľovania aj stolnému tenisu. Ku gymnastike ju priviedli otec a staršia sestra Dáša, ktorá jej bola spočiatku veľkým vzorom. Ranné športové začiatky budúcej špičkovej gymnastky neboli vôbec ľahké. Narodila sa s vykĺbenými nohami a lekári predpokladali, že sa určite nebude môcť venovať vrcholovému športu. Aj z tohto dôvodu sa rodina presťahovala z Košíc do Moravského Svätého Jána, z ktorého nebolo ďaleko do Bratislavy, kde sa o budúcu legendu slovenskej gymnastiky začali starať bratislavskí ortopédi. Jej otec využíval chvíle, keď nemohla chodiť, na to, že ju vešal na stromy alebo dvere, čím získala silu, ktorá patrila k jej hlavným gymnastickým prednostiam.
V roku 1957 sa rodina po pobyte v Žiline, Ostrave a Olomouci definitívne usadila v Bratislave, kde sa začali prvé gymnastické kroky Marianny Krajčírovej. Dôvod ich sťahovania sa bola otcova profesia. Prvý tréner, ktorý si všimol jej talent a potenciál, bol Ján Čížik v Slavoji Vinohrady Bratislava. Už ako deväťročná sa predstavila na gymnastických pódiách. Vďaka svojej sile dosiahla úspechy predovšetkým v preskoku, prostných a na bradlách. Neskôr trénovala pod dohľadom Antonína Kojdeckého, Slávky Matlochovej, Vladimíra Proroka, Aleny Tinterovej a Viery Mehešovej.
Juniorskou majsterkou Československa sa stala v roku 1961 v Brne. O rok neskôr už patrila k seniorských československým reprezentantkám.
Na olympijských hrách debutovala v Tokiu 1964. Vo viacboji skončila na 22. mieste, ale v súťaži družstiev ako jediná Slovenka v československom tíme získala striebro.
Po debute pod olympijskými kruhmi nasledovali majstrovstvá sveta v Dortmunde 1966, na ktorých v súťaži družstiev získalo aj vďaka Marianne Krajčírovej československé družstvo zlato. Z amsterdamských majstrovstiev Európy 1967 si zo súťaže družstiev priniesla bronz a rovnakú medailu vybojovala aj v individuálnom cvičení na bradlách.
Na OH 1968 v Mexico City už patrila k oporám československého družstva, ktoré obhájilo striebro spred štyroch rokov. Okrem toho skončila v preskoku tesne za medailovými pozíciami na štvrtej priečke. Vo viacboji obsadila deviatu pozíciu.
V roku 1969 sa vydala za technika bratislavských technických služieb Miroslava Németha.
V roku 1970 sa Marianna Krajčírová-Némethová stala majsterkou Československa a v tom istom roku na MS v Ľubľane viedla československú gymnastickú reprezentáciu ako kapitánka. Do svojej zbierky pridala bronzovú medailu zo súťaže družstiev. Okrem tímového medailového úspechu obsadila na ľubľanských MS štvrté miesto v individuálnom cvičení na bradlách.
Na mníchovských OH 1972 reprezentovala Československo so zdravotnými ťažkosťami. Družstvo československých gymnastiek skončilo piate. V individuálnej súťaži viacbojárok obsadila osemnáste miesto.
Po mníchovských OH sa rozlúčila s aktívnou športovou kariérou. Absolvovala štúdium na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave. Takmer dvadsať rokov trénovala mladé talenty v Bratislave a v začiatkoch viedla aj neskoršie reprezentantky Československa Andreu a Miriam Hullovú či Denisu Šarmírovú.
Držiteľka Strieborných kruhov SOV z roku 2003 Marianna Krajčírová-Némethová sa v rokoch 1992 až 2006 venovala trénerstvu v Taliansku.