Bratislava 10. december (Teraz.sk) - Svojho času sa nemali pred ním na pozore len brankári súpera, ale mimoriadne otražitý musel byť pred ním každý jeden hráč z tímu zápasového rivala. Niekdajší vynikajúci hokejový útočník Miroslav Lažo síce zavesil korčule na klinec už pred dvomi rokmi, no v televíznom štúdiu TABLET.TV sme s ním spomienky na aktívnu kariéru oprášili, prezradil, čomu sa venuje v súčasnosti, ale napríklad i to, aký má vzťah s jeho svokrom, bývalým vynikajúcim futbalistom, neskôr úspešným trénerom a dnes poslancom NR SR Dušanom Galisom.

Miroslav Lažo sa radí k najväčším srdciarom, akí v Slovane v jeho bohatej histórii pôsobili, pričom mal to šťastie, že s belasými sa mu podarilo získať štyri tituly majstra SR. „Všetko išlo pekne postupne. Pri prvom v sezóne 1999/00 som bol ešte mladý , veľa som toho neodohral, absolvoval som len pár striedaní, no na druhej strane som si každý ,pobyt´ na ľade nesmierne vážil. Pri zisku druhého titulu v ročníku 2002/03 som už hrával pravidelnejšie, v útoku som nastupoval s Halajom a Cígerom, od ktorých som sa veľmi veľa naučil a celkovo tá sezóne pod vedením trénera Šuplera bola nádherná. Potom nasledovali dva majstrovské tituly v rokoch 2007 a 2008 pod trénerskou taktovkou Zdena Cígera, čo by som označil za jedno z najkrajších hokejových období v mojej kariére. Dovolím si dokonca tvrdiť, že každé jedno meno, ktoré v tom čase figurovalo na súpiske, bol pojem. Radosť hrať v takom mužstve, niečo také by som doprial každému. Bolo to niečo úžasné,“ v krátkosti si zaspomínal bratislavský rodák na majstrovské sezóny belasých, ktorých bol súčasťou.

Pozrite si televíznu debatu s Miroslavom Lažom:



Okrem kanadských bodov za góly a asistencie však zbieral dnes už 39-ročný Lažo aj pomerne veľa trestných minút. Počas kariéry ich bolo dokopy bezmála tritisíc. Ak berieme do úvahy, že klasický hokejový duel trvá 60 minút, Miro po prepočítaní „presedel“ na trestnej lavici 50 stretnutí. „Odmalička som bol typ, ktorý chcel vždy vyhrávať. Z toho častokrát pramenili aj nezmyselné vylúčenia, čo s odstupom času uznávam. Dnes tie skúsenosti mám a možno sa pozerám na to inak, no v tom období som išiel do každého zápasu, striedania a vlastne do všetkého, čo som robil, naplno a potom tie napumpované emócie išli zo mňa von takým spôsobom. Teraz, keď debatujem s mladými hokejistami, radím im, aby nerobilo práve to, čo som v tomto smere robil ja, skrátka, aby dokázali svoje emócie ovládať. Keď sa však na to pozerám z druhej strany, keby som taký počas kariéry nebol, nebol by som to zase ja a možno by si ma ľudia nepamätali. Nemenej podstatné je aj to, že všetky najlepšie kontrakty som podpísal vďaka tejto vlastnosti,“ pokračoval s úsmevom Miroslav Lažo.

O Edmontone tuho premýšľal

Zaujímavým míľnikom v kariére jedného z najrýchlejších korčuliarov v histórii našej najvyššej hokejovej súťaže je september 2009, kedy „koketoval“ so slávnou NHL. Ako si na to spomína? „Mal som za sebou zopár úspešných sezón a zrazu prišla ponuka vyskúšať si kemp Edmontonu. Bolo to pre mňa niečo výnimočné, mimoriadne. Keď som potom prvýkrát vstúpil do arény Oilers a pod stropom som zbadal visieť dresy Wayna Gretzkeho, Marka Messiera či Jarriho Kuriiho, v duchu som si hovoril: ,čo tu ja robím?´ Bola to pre mňa obrovská skúsenosť a neskutočný zážitok, že som aspoň na niekoľko dní mohol byť súčasťou tak slávneho klubu. Dokonca mi aj ponúkli kontrakt do organizácie Edmontonu s tým, že by som pôsobil na farme prvého tímu, kde by som však bol možno až nejakou ôsmou voľbou. To v praxi znamenalo, že by sa muselo zraniť sedem hráčov, aby som mal možnosť ísť hore. No vtedy som už mal 31 rokov, doma na Slovensku dve deti s manželkou a aby som sa za 40-tisíc dolárov ročne na farme otĺkal, bojoval, drel a čakal, mi to nestálo. Navyše som mal od Slovanu pripravený na stole omnoho výhodnejší kontrakt. Ale priznám sa, že som nad zotrvaním v Kanade veľmi tuho premýšľal, tri noci som poriadne nespal a keby som mal v tom čase 24-25 rokov, tak by som tam asi aj ostal,“ dodal Miroslav Lažo.