Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Pred 15 rokmi sme sa vo švédskom Göteborgu stali majstrami sveta v hokeji. O neopakovateľných momentoch sme sa v štúdiu TABLET.TV porozprávali s vtedajším trénerom hokejistov SR Jánom Filcom.
Autor Tablet.TV/Andy Smatana
Bratislava 11. mája (Teraz.sk) – Na deň presne pred 15 rokmi bolo celé Slovensko hore nohami. Hokejisti spod Tatier sa vo švédskom Göteborgu stali majstrami sveta, vďaka čomu vystúpili prvý a dosiaľ aj poslednýkrát na pomyselný hokejový Olymp. Leví podiel na tomto fenomenálnom úspechu mal tréner Ján Filc so svojim realizačným tímom. Kedy a ako často sa vtedajší reprezentačný kormidelník k zlatému šampionátu myšlienkami vracia, aký vplyv naň mala zbabraná olympiáda v Salt Lake City len tri mesiace predtým, či ako sa mu podarilo ukočírovať hviezdy z NHL, prezradil v televíznom štúdiu TABLET.TV. Okrem toho vás zaručene prekvapí, keď sa dozviete, ktorý zápas v jeho trénerskej kariére bol najťažší, čo hovorí na účinkovanie hokejistov SR na tohtoročných MS, ale zamyslel sa aj nad tým, čo robiť v budúcnosti, aby naši hráči zo zámorskej profiligy neodmietali reprezentačné pozvánky.
Písal sa 11. máj 2002 a na Slovensku nebolo človeka, ktorý by sa netešil na večerný finálový duel našich hokejistov proti Rusku vo švédskom Göteborgu. Azda každý mal v ten deň na pamäti nezvládnuté finále spred dvoch rokov v ruskom Petrohrade, v ktorom sme podľahli Čechom (3:5), no oveľa živšie sa vynárali spomienky na zbabranú olympiádu v Salt Lake City, kde sme za „zvláštnych“ okolností nezasiahli ani do hlavného turnaja a v konečnom hodnotení sme obsadili 13. priečku. Ako si na to spomína Ján Filc? „Po návrate z olympiády som prežíval veľmi zlé pocity, pretože koncept, ktorý sme mali pripravený, z viacerých dôvodov zlyhal. Samozrejme, že gro zodpovednosti som pocítil práve ja, pretože som bol, či už pre médiá alebo fanúšikov, prvý na rane. Na druhej strane som si odtiaľ odnášal pocit, že hráči stoja za nami a za tým, o čo sme sa v tých zložitých podmienkach pokúšali a vrátili nám to o niekoľko týždňov neskôr tým spôsobom, že kto mohol prísť na svetový šampionát vo Švédsku, tak prišiel. A nemyslím tým, že sa ho len formálne zúčastniť, ale ukázať hokejovému svetu, kde je tá kvalita, ktorá vtedy v tom tíme aj naozaj bola. Prečo sme na olympijskom turnaji zlyhali? Z jednoduchého dôvodu – nemohli sme vedieť a doceniť všetky tie problémy, ktoré vznikali s logistikou. Naši hráči prichádzali priamo z letiska do kabíny a my sme nevedeli vytvoriť nejakú základnú štruktúru tímu tak, aby sme boli dostatočne pripravení na prvý zápas s Nemeckom. Boli sme v ňom síce výrazne lepší a dá sa povedať, že aj hru sme mali pod kontrolou, nastrelili sme päť žŕdiek, no konečný výsledok 0:3 hovoril v náš neprospech. A práve v tomto stretnutí sa o všetkom rozhodlo. Všetky karty už potom rozdávali iní, my sme sa potom už len zúčastňovali ako pozorovatelia a v nasledujúcich dueloch sme sa snažili pripustiť čo najmenej škôd. Svoju silu sme ako-tak demonštrovali až v poslednom zápase o trináste miesto s Francúzmi,“ spomína Ján Filc.
Pozrite si celú televíznu debatu s Jánom Filcom:
Vráťme sa však späť k majstrovstvám sveta, konkrétne k finálovému duelu spred pätnástich rokov, v ktorom sa proti zverencom Jána Filca postavila ruský zborná. Slovenskí kormidelník aj niektorí hráči už mali za sebou finálovú účasť z roku 2000 v Petrohrade a aj na tejto skúsenosti postavili prípravu na zápas. „V porovnaní s petrohradským finále, v ktorom sme podľahli Česku, bola veľmi odlišná. Skúsenosť spred dvoch rokov sa nám totiž vrátila tak, že sme už boli pripravení na finálový odraz v našej spoločnosti a na to nadväzujúce snahy všetkých ľudí sa ho zúčastniť osobne, či už to boli rodinní príslušníci, ľudia z politickej alebo športovej oblasti, čo v praxi znamenalo, že hráči boli od tohto úplne oddelení a nedopustili sme žiadne rušivé momenty. Ďalším nemenej podstatným faktorom bolo, že sme pred finálovým súbojom s Ruskom boli mierny papierový favorit, náš súper nebol až taký silný, čo napokon dokazovali aj jeho rozkolísané výkony na šampionáte, a to nás v podstate zaväzovalo k tomu, aby sme túto pozíciu dokázali aj na ľade. Našťastie sme to zvládli a po zápase sme mohli oslavovať,“ pokračoval dnes už 64-ročný Ján Filc, ktorý podobné emócie ako pri zisku majstra sveta zažíval aj v roku 2010 na olympiáde vo Vancouvri, kde Slovensko po dramatickom zápase s Fínmi o bronz obsadilo štvrtú priečku.
V zlatom tíme z Göteborgu bolo 26 hráčov, pričom jedenásť z nich pôsobilo v aktuálnej sezóne v zámorskej NHL. Ukočírovať hviezdy ako boli Žigmund Pálffy, Peter Bondra, Miroslav Šatan, Jozef Stümpel, Ľubomír Višňovský, ale i niektoré ďalšie, ktoré navyše hrali, dá sa povedať, v životnej forme, nemohlo byť jednoduché. Ako sa to Jánovi Filcovi podarilo, čo na nich platilo? „Miro Šatan ten spôsob nazval ,Nechaj koňa bežať´. Ja som sa snažil využiť čo najviac poznatkov a skúseností hráčov, ktorí postupne do tímu pred šampionátom prichádzali. Vedel som, že každý z nich hokej hrať vie, vedia, ako plniť svoju úlohu v nejakom hernom systéme a podobne. Dôležité bolo len spojiť do jedného celku ponímanie hokeja hráčov zo zámoria s tým, ktoré mali hráči pôsobiaci v Európe. To bolo rozhodujúce. Následne si už hráči vedeli rozdeliť úlohy, komunikovať a fungovať. Naše vstupy do toho už boli potom iba akýmisi úpravami a snahou využiť potenciál mužstva čo najviac,“ ozrejmil Filc.
Najúspešnejší kormidelník v ére samostatného Slovenska je stále hokejovo činný a aj tohtoročné majstrovstvá sveta sleduje veľmi pozorne. Čo hovorí na doterajšie výkony a výsledky zverencov trénera Zdena Cígera v Kolíne? „Keď som pred štartom šampionátu dostal otázku, že čo môžeme od tohto tímu očakávať, povedal som, že všetko, no veľa bude záležať od toho, ako sa nám podarí do turnaja vstúpiť. Zatiaľ sa mi zdá, že niektoré individuálne výkony sú lepšie ako tímový. Pripadá mi to tak, akoby pozitívna emócia nevstúpila do mužstva v pravom momente, v dôsledku čoho sa hneď prvý zápas s Talianskom vyvíjal tak, ako sme mali možnosť vidieť. Nerád by som to však kritizoval, pretože som bol v podobnej situácii v roku 2009 na MS v Zürichu. Aj tam sme museli prvý zápas s Maďarmi odohrať v podobnej pozícii, pretože sme v tom čase nemali veľmi silné mužstvo, náš súper ako nováčik plný emócii vstúpil do toho duelu tak vehementne, že nám vytrhol tŕň z päty až Bartečkov gól v poslednej minúte. A ak mám byť úprimný, bol to asi najťažší zápas, ktorý som v kariére odkoučoval a po záverečnej siréne, som bol veľmi rád, že to máme za sebou. Chcel som tým však povedať to, že práve toto stretnutie dosť negatívne ovplyvnilo vnútornú atmosféru v tíme a jeho kohéznosť, teda súdržnosť sa nejakým spôsobom vytratila,“ dodal Ján Filc.
Písal sa 11. máj 2002 a na Slovensku nebolo človeka, ktorý by sa netešil na večerný finálový duel našich hokejistov proti Rusku vo švédskom Göteborgu. Azda každý mal v ten deň na pamäti nezvládnuté finále spred dvoch rokov v ruskom Petrohrade, v ktorom sme podľahli Čechom (3:5), no oveľa živšie sa vynárali spomienky na zbabranú olympiádu v Salt Lake City, kde sme za „zvláštnych“ okolností nezasiahli ani do hlavného turnaja a v konečnom hodnotení sme obsadili 13. priečku. Ako si na to spomína Ján Filc? „Po návrate z olympiády som prežíval veľmi zlé pocity, pretože koncept, ktorý sme mali pripravený, z viacerých dôvodov zlyhal. Samozrejme, že gro zodpovednosti som pocítil práve ja, pretože som bol, či už pre médiá alebo fanúšikov, prvý na rane. Na druhej strane som si odtiaľ odnášal pocit, že hráči stoja za nami a za tým, o čo sme sa v tých zložitých podmienkach pokúšali a vrátili nám to o niekoľko týždňov neskôr tým spôsobom, že kto mohol prísť na svetový šampionát vo Švédsku, tak prišiel. A nemyslím tým, že sa ho len formálne zúčastniť, ale ukázať hokejovému svetu, kde je tá kvalita, ktorá vtedy v tom tíme aj naozaj bola. Prečo sme na olympijskom turnaji zlyhali? Z jednoduchého dôvodu – nemohli sme vedieť a doceniť všetky tie problémy, ktoré vznikali s logistikou. Naši hráči prichádzali priamo z letiska do kabíny a my sme nevedeli vytvoriť nejakú základnú štruktúru tímu tak, aby sme boli dostatočne pripravení na prvý zápas s Nemeckom. Boli sme v ňom síce výrazne lepší a dá sa povedať, že aj hru sme mali pod kontrolou, nastrelili sme päť žŕdiek, no konečný výsledok 0:3 hovoril v náš neprospech. A práve v tomto stretnutí sa o všetkom rozhodlo. Všetky karty už potom rozdávali iní, my sme sa potom už len zúčastňovali ako pozorovatelia a v nasledujúcich dueloch sme sa snažili pripustiť čo najmenej škôd. Svoju silu sme ako-tak demonštrovali až v poslednom zápase o trináste miesto s Francúzmi,“ spomína Ján Filc.
Pozrite si celú televíznu debatu s Jánom Filcom:
Vráťme sa však späť k majstrovstvám sveta, konkrétne k finálovému duelu spred pätnástich rokov, v ktorom sa proti zverencom Jána Filca postavila ruský zborná. Slovenskí kormidelník aj niektorí hráči už mali za sebou finálovú účasť z roku 2000 v Petrohrade a aj na tejto skúsenosti postavili prípravu na zápas. „V porovnaní s petrohradským finále, v ktorom sme podľahli Česku, bola veľmi odlišná. Skúsenosť spred dvoch rokov sa nám totiž vrátila tak, že sme už boli pripravení na finálový odraz v našej spoločnosti a na to nadväzujúce snahy všetkých ľudí sa ho zúčastniť osobne, či už to boli rodinní príslušníci, ľudia z politickej alebo športovej oblasti, čo v praxi znamenalo, že hráči boli od tohto úplne oddelení a nedopustili sme žiadne rušivé momenty. Ďalším nemenej podstatným faktorom bolo, že sme pred finálovým súbojom s Ruskom boli mierny papierový favorit, náš súper nebol až taký silný, čo napokon dokazovali aj jeho rozkolísané výkony na šampionáte, a to nás v podstate zaväzovalo k tomu, aby sme túto pozíciu dokázali aj na ľade. Našťastie sme to zvládli a po zápase sme mohli oslavovať,“ pokračoval dnes už 64-ročný Ján Filc, ktorý podobné emócie ako pri zisku majstra sveta zažíval aj v roku 2010 na olympiáde vo Vancouvri, kde Slovensko po dramatickom zápase s Fínmi o bronz obsadilo štvrtú priečku.
Cígerovcov nechce kritizovať
V zlatom tíme z Göteborgu bolo 26 hráčov, pričom jedenásť z nich pôsobilo v aktuálnej sezóne v zámorskej NHL. Ukočírovať hviezdy ako boli Žigmund Pálffy, Peter Bondra, Miroslav Šatan, Jozef Stümpel, Ľubomír Višňovský, ale i niektoré ďalšie, ktoré navyše hrali, dá sa povedať, v životnej forme, nemohlo byť jednoduché. Ako sa to Jánovi Filcovi podarilo, čo na nich platilo? „Miro Šatan ten spôsob nazval ,Nechaj koňa bežať´. Ja som sa snažil využiť čo najviac poznatkov a skúseností hráčov, ktorí postupne do tímu pred šampionátom prichádzali. Vedel som, že každý z nich hokej hrať vie, vedia, ako plniť svoju úlohu v nejakom hernom systéme a podobne. Dôležité bolo len spojiť do jedného celku ponímanie hokeja hráčov zo zámoria s tým, ktoré mali hráči pôsobiaci v Európe. To bolo rozhodujúce. Následne si už hráči vedeli rozdeliť úlohy, komunikovať a fungovať. Naše vstupy do toho už boli potom iba akýmisi úpravami a snahou využiť potenciál mužstva čo najviac,“ ozrejmil Filc.
Najúspešnejší kormidelník v ére samostatného Slovenska je stále hokejovo činný a aj tohtoročné majstrovstvá sveta sleduje veľmi pozorne. Čo hovorí na doterajšie výkony a výsledky zverencov trénera Zdena Cígera v Kolíne? „Keď som pred štartom šampionátu dostal otázku, že čo môžeme od tohto tímu očakávať, povedal som, že všetko, no veľa bude záležať od toho, ako sa nám podarí do turnaja vstúpiť. Zatiaľ sa mi zdá, že niektoré individuálne výkony sú lepšie ako tímový. Pripadá mi to tak, akoby pozitívna emócia nevstúpila do mužstva v pravom momente, v dôsledku čoho sa hneď prvý zápas s Talianskom vyvíjal tak, ako sme mali možnosť vidieť. Nerád by som to však kritizoval, pretože som bol v podobnej situácii v roku 2009 na MS v Zürichu. Aj tam sme museli prvý zápas s Maďarmi odohrať v podobnej pozícii, pretože sme v tom čase nemali veľmi silné mužstvo, náš súper ako nováčik plný emócii vstúpil do toho duelu tak vehementne, že nám vytrhol tŕň z päty až Bartečkov gól v poslednej minúte. A ak mám byť úprimný, bol to asi najťažší zápas, ktorý som v kariére odkoučoval a po záverečnej siréne, som bol veľmi rád, že to máme za sebou. Chcel som tým však povedať to, že práve toto stretnutie dosť negatívne ovplyvnilo vnútornú atmosféru v tíme a jeho kohéznosť, teda súdržnosť sa nejakým spôsobom vytratila,“ dodal Ján Filc.
