Bratislava 29. apríla (TASR) - Vladimír Vůjtek patrí medzi najskúsenejších hokejových trénerov v bývalom Československu a môže sa pýšiť tým, že ako prvý zahraničný kouč dobyl Rusko.

S tímom Lokomotiv Jaroslavľ sa spájajú jeho najúspešnejšie i najťažšie hokejové obdobie, keď sa po vlaňajšej tragickej leteckej nehode musel rozlúčiť s množstvom priateľov. Kým na klubovej úrovni bojoval vždy o najvyššie priečky, na medzinárodnej dostal šancu až teraz v slovenskej reprezentácii.

V rozhovore pre TASR hovoril o cieľoch pre blížiacimi sa MS, ale aj o tom, že k hokeju sa dostal vlastne iba náhodou.

Ako ste sa dostali k hokeju a prečo ste si vybrali práve tento šport?
"V podstate tak nejako omylom. V mladosti som hrával viac futbal. Vyrastal som v malej dedinke, teda skôr osade pri Klimkoviciach a paradoxne tam nebol ani poriadny rybník, iba taký rybníček. Na ihrisko som sa dostal až v 15 rokoch, keď som začal chodiť na učilisko a odtiaľ aj do veľkého hokeja. Hrali sme posledný zápas proti favoritom súťaže a vyhrali sme 4:3. Vtedy nám pískal bývalý hráč Vítkovíc Eduard Remiáš a ja som v tom zápase dal tri góly a na jeden som prihral. Dal mi ponuku hrať za Vítkovice, tak som samozrejme povedal áno."

Ako pokračovala Vaša hráčska kariéra? Čo považujete za svoje najlepšie obdobie?
"Do 25 rokov som hral druhú ligu, až potom sa nám podarilo postúpiť do najvyššej súťaže. Najlepšie obdobie som zažil, keď Slovan v 79-tom vyhral ligu. Vtedy sme skončili bronzoví, štyri body za víťazmi. Mali sme našliapnuté na titulu, ale nevyšlo nám to práve vo vzájomných zápasoch so Slovanom, keď sme prehrali vždy o gól. Veľmi pekné roky som prežil aj v Dukle Trenčín, kde sme dvakrát skončili na 6. mieste, čo bol vtedy obrovský úspech."

Po ukončení kariéry ste si zvolili profesiu trénera, aké boli Vaše začiatky?
"Chcel som trénovať a dlho som sa na to pripravoval. Myslel som si však, že začnem od žiakov a postupne si budem budovať pozíciu. No zase sa to stalo náhodou a zo dňa na deň som bol hlavný tréner v druholigovom Baníku Karviná. Tam som prišiel ešte ako hráč z Dukly. Odohral som jednu sezónu a mal som zmluvu ešte na ďalšiu, no vedeniu som oznámil, že s hraním končím. Do dvoch dní prišli a povedali, že keď teda mám ešte rok zmluvu a nechcem hrať, tak nech zoberiem post trénera."

V 90-tych rokoch ste už zbierali úspechy v českej extralige...
"Desaťročie od roku 1990 do 1999 bolo u mňa naozaj úspešné. S Vítkovicami som hral najprv československé a potom aj české finále a to som si zopakoval aj so Zlínom. Dvakrát som sa dostal aj do semifinále, takže v podstate som stále hral o medaily. No a v roku 2001 som odišiel do Jaroslavli, kde sme hneď v prvej sezóne získali titul a na ďalšiu sme ho obhájili. Takže to boli také najúspešnejšie roky."

Foto: TASR/Pavel Neubauer

Do Ruska ste pritom prišli ako vôbec prvý zahraničný tréner okrem bývalých štátov Sovietskeho zväzu. Aké to bolo?
"Po mojom príchode písali v novinách, že tam bol už nejaký futbalový tréner z Juhoslávie, ktorý vydržal štrnásť dní, basketbalový asi mesiac a pýtali sa, koľko asi vydrží Vůjtek? Stále neverili, že sa v ich lige môže presadiť nejaký cudzinec. Keď sme viedli ligu, vraveli, že je to práca bývalého trénera. Keď sme suverénne vyhrali, tak tvrdili, že to je iba prvý rok a až v druhom sa ukáže, či na to ten tréner má. No a keď sme obhájili titul, tak už konečne ustali tie pochybovačné reči a uznali, že niečo viem. Postupne sa to otvorilo a do Ruska prichádzali aj ďalší zahraniční tréneri."

Neodradili Vás neprajné reči o Rusku a neznáme prostredie?
"Ja som išiel do rizika, do neznáma. Rusko som nepoznal a nevedel som, čo mám čakať. Veľa ľudí si pritom klepalo na čelo, prečo vôbec idem do takej krajiny... No bol som príjemne prekvapený a zistil som, že je to celkom normálne. Kluby boli zabezpečené už vtedy lepšie ako tie u nás. Všetky mali masérov a vlastného doktora k dispozícii po celý rok. Pomaly sa začali stavať aj štadióny, v Jaroslavli vlastne dokončil modernú halu tri mesiace po tom, ako som prišiel. Zvykol som si tam a vždy sa teším, keď tam idem. Ako tréner som sa tam vrátil už do tímu v KHL."

Posledné návštevy však pre Vás museli byť veľmi smutné...
"Samozrejme. Ja som s tými chlapcami lietaval v rovnakom lietadle pol roka pred tou nešťastnou tragédiou. Skoro všetkých som poznal. Stále sa mi vybavuje, ako sme tam sedávali. Vedľa mňa bol Karel Rachůnek, vedľa neho Pavol Demitra. Keď som tam bol teraz, nejako ma to stále ťahalo do kabín a tí ľudia tam už nie sú. Človek si to stále nedokáže poriadne uvedomiť."

Trénerskej kariére sa venujete už dlhé roky a zažili ste množstvo klubových úspechov, no na seniorskej reprezentačnej úrovni ste doteraz nedostali šancu. Pritom ste už raz figurovali ako adept na post kouča českej reprezentácie. Prečo to nevyšlo?
"Človek nemôže mať všetko. Raz ma navrhli na hlavného trénera, ale potom to akosi nevyšlo, zákulisným jednaním to skončilo inak. Nemrzí ma to, že som nebol tréner národného mužstva, ale to ako ma z toho odrovnali. Nechcem o tom príliš hovoriť. Proste po tom, čo som bol nominovaný, sa zišla nejaká skupina ľudí, ktorá povedala, že to musí byť inak."

Potom ale prišla šanca trénovať Slovensko, rozmýšľali ste na ponukou dlho?
"Ani chvíľu. V tej dobe som mal na stole ešte ponuku viesť Bielorusko, ktorú stačilo podpísať a tu som musel čakať asi šesť týždňov na Výkonný výbor, či to schváli alebo nie. Ale hneď som vsadil na slovenskú reprezentáciu. K tejto krajine mám veľmi blízko a navyše mám odtiaľto blízko aj domov."

Foto: TASR/Michal Svítok

Český i slovenský hokej sú si veľmi blízke. Ak by ste ich však mali porovnať, našli by ste nejaké rozdiely?
"Tie už teraz takmer nie sú, no kedysi ich bolo vidieť. Slováci boli takí prudší, pohyblivejší na ľade, no menej uvažovali. Česi zase hrali taký ako by som povedal 'vychcaný' hokej. Dnes sa už štýly spájajú. Momentálne je hlavný rozdiel v tom, že Česi mali a majú väčší výber. Napríklad v NHL hrá 30 hráčov a Slovákov len okolo jedenásť a rovnako je to aj v popredných európskych ligách. Generačná výmena na Slovensku je preto pomalšia."

Vaše začiatky na striedačke Slovenska však neboli vôbec ľahké. Ako ste vnímali tie problémy na prvých zrazoch, keď sa Vám ospravedlnila pomaly polovica nominovaných hráčov. Neboli ste sklamaný oproti tomu, čo ste očakávali, keď ste post zobrali?
"Spočiatku trochu. No s odstupom času tvrdím, že to bolo dobré a beriem to ako plus, pretože sme mali šancu vyskúšať si mladších hráčov a adeptov na reprezentačný dres do ďalších rokov. Tí chlapci spoznali medzinárodný hokej a odviedli dobré výkony."

To potvrdil aj dvoma víťazstvami z troch turnajov, potom sa však prestalo výsledkovo dariť a Slovensko z posledných šiestich duelov nezvíťazilo ani v jednom...
"Obrannú činnosť sme zvládli, nedostávame veľa gólov, chytili sa aj brankári. No nevychádza nám to vpredu. Preto sme na posledný týždeň prípravy pre MS povolali ďalších šesť útočníkov a zapojili ich do prvých štyroch pätiek. Čakáme od nich väčší dôraz pred bránkou a samozrejme vyššiu streľbu a produktivitu."

Krátko pred štartom MS ste z kádra uvoľnili dlhoročného reprezentanta Štefana Ružičku, čo bol pre verejnosť dosť prekvapujúci krok. Prečo ste sa tak rozhodli?
"V príprave je niekoľko hráčov, s ktorými sa počítalo, no za celú dobu sa nedokázali presadiť. Štefan sa nestretol s najlepšou formou. My sme ho brali ako strelca, vo ôsmich zápasoch však nedal ani gól a my nemôžeme čakať donekonečna. Vsadili sme na iných hráčov."

Do tímu prišiel skúsený Miroslav Šatan, ktorý ako kapitán priviedol Slovensko k zatiaľ jedinému zlatu na MS. Počítate s ním v tejto funkcii aj pre MS vo Fínsku?
"Samozrejme, je jedným z horúcich kandidátov na kapitána, pretože je najskúsenejší a v hokeji toho zažili už naozaj veľa. Či už v NHL, na majstrovstvách sveta, alebo olympiáde. Jeho skúsenosti boli vidieť v tejto sezóne aj v Slovane, kde nosí kapitánske C-ečko. Prijal by som si, aby tú funkciu vykonával aj v národnom mužstve. No je tu aj Zdeno Chára a ak by prišiel, bol by som rád, aby kabínu viedli spolu."

Foto: TASR/František Iván

Od tohto roku je na svetovom šampionáte v platnosti nový hrací systém s dvoma základnými skupinami po osem mužstiev. Myslíte, že je to lepšie ako doteraz?
"Mne osobne sa to páči a som tomu celkom rád. Teraz to je tak, že sa v každom zápase musí hrať na body a dokonca aj na strelené góly. Nový systém je podľa mňa spravodlivejší a pre nás aj výhodnejší."

Boli ste už niekedy v Helsinkách, mali ste možnosť pozrieť si Hartwall Areene?
"Prvýkrát som tam bol už v roku 1997 na majstrovstvách sveta, keď tam hral môj syn (Pozn. Vladimír Vůjtek ml.). Vlastne to boli jediné MS, na ktorých sa zúčastnil. Naposledy sme tam boli v decembri aj s generálnym manažérom Ottom Sýkorom na zápase Jokerit Helsinki - Ässät Pori, kde sme si pozreli výkony Kristiána Kudroča a Tomáša Záborského. Pri tej príležitosti sme si prešli celú halu, ukázali nám kabíny a pozreli sme si aj hotel, v ktorom budeme bývať. Musím povedať, že sme boli naozaj spokojní."

No a aké je Vaše osobné želanie pred MS?
"Aby sme splnili úlohu, ktorá pred nami je a to postúpiť na olympiádu. Bude to však dosť náročné. Na Slovensku je momentálne taká eufória po tých prípravných turnajoch, že budeme bojovať niekde o úplnú špicu. No ja by som si dával také priebežné ciele. Dnes je to dostať sa na ZOH v Soči a na to sa potrebuje prebojovať do štvrťfinále. Máme ťažkú skupinu, ale dá sa. Prvotný úspech je 4. miesto v nej."

Máte pri svojej práci aj nejaký voľný čas? Ako ho najradšej trávite?
"V sezóne je ho pomerne dosť. Keď som doma, chodím si pravidelne zahrať tenis. Už nebehám v dvojhre, ale hrám len štvorhru. Chodím sa hlavne odreagovať a zabaviť sa so svojimi priateľmi. Teraz na to samozrejme čas nie je, keďže máme záverečnú prípravu na MS. Doma mám taký malý domček so záhradkou a sem tam si vyjdem na nejakú prechádzku."