Bratislava 19. januára (TASR) - Z rúk bývalého prezidenta MOV Juana Antonia Samarancha prevzal Zlatý odznak MOV, ocenili ho bronzovými kruhmi SOV, je laureátom Ceny Miroslava Procházku SOV - výročného ocenenia za celoživotnú propagáciu športu a olympizmu prostriedkami literatúry a publicistiky, na konte má aj Cena fair play MUDr. Ivana Chodáka či Cenu primátora Bratislavy.

Jozef Kšiňan, jeden z najznámejších slovenských športových novinárov a publicistov sa zúčastnil na piatich olympijských hrách. Bol na futbalových majstrovstvách sveta v Mexiku v roku 1970 a pre československý, resp. slovenský futbal pamätných majstrovstvách Európy 1976 v Belehrade či triumfe "jeho" Slovana Bratislava v PVP 1969.

Počas dlhej novinárskej kariéry pracoval v denníkoch Pravda, Práca a Smena, od roku 1978 až do odchodu do dôchodku pôsobil vyše dvadsať rokov v ČSTK, resp. jej pokračovateľke TASR. Vyše dvadsať rokov pôsobil aj ako tlačový šéf na všetkých významnejších futbalových stretnutiach na Tehelnom poli, robil hlásateľa na bratislavskom zimnom štadióne pri hokejových zápasoch. "Závidím technologické možnosti dnešným športovým novinárom," uviedol Jozef Kšiňan v rozhovore, ktorý je súčasťou multimediálneho projektu TASR Osobnosti, tváre, myšlienky.



- Ako sa zrodil ten silný vzťah športu, ktorému ste zasvätili celý život či už ako aktívny hráč, tréner a najmä novinár a publicista?-

Od malička som sa venoval športu, mal som to v krvi. Už ako malí chlapci sme hrali futbal, hokej, basketbal, stolný tenis, tenis, volejbal. Prvé roky mladosti som športovo prežil na lúke v Petržalke, kde mali mnohé kluby vlastné futbalové ihriská. Tam sme hrali medzi sebou prestížne zápasy, ktoré neraz skončili aj bitkou, ale hralo sa stále. Po obsadení Petržalky Nemcami sme sa presťahovali do Bratislavy a ja som začal chodiť na I. štátne gymnázium. Mal som šťastie, že som mal možnosť v tzv. hračkárni u Saleziánov hrať množstvo športov. A mal som talent, bol som pohybovo nadaný a vždy som sa dostal do tých najlepších výberov. Stal som sa aj majstrom Bratislavy v stolnom tenise, ale najbližší mi bol futbal a tam si ma aj všimli, tréner Karol Bučko ma zlanáril do ŠK Bratislava, keď sme vyhrali tzv. Stredoškolské hry a ja som vo finále dal dva góly.



-Práve s futbalom a ŠK Bratislava je spojený aj váš veľký úspech, keď ste sa v jeho drese stali dorasteneckým majstrom Slovenska.-

Hral som v päťčlennom útočnom záprahu stredného útočníka. Mali sme tam dobrých hráčov, ktorí aj neskôr hrali ligu. V roku 1946 sme sa dostali cez Malacky a Zvolen až do finále proti Prešovu s Pavlovičovcami. Zaujímavé je, že semifinále som nehral, ale práve vtedy prišiel do Bratislavy Ladislav Kubala a ten postup dobrými výkonmi zariadil. Vo finále som už nechýbal, v Prešove sme remizovali 1:1 a doma sme vyhrali 5:1 a ja som dal dva góly.



-A tam prišil aj moment, keď ste vykročili aj za kariérou športového novinára. Ako k tomu prišlo?-

Niekto mi vtedy v kabíne povedal, 'Jožo, napíš o tom, veď máš maturitu' a tak som to skúsil. Napísal som reportáž do časopisu Týždeň, šéfredaktorovi sa to zapáčilo a ponúkol mi spoluprácu. Z toho síce nič nebolo, ale odporučil ma do Pravdy, kde som sa už o rok stal plateným športovým redaktorom."



-Ako ste sa potom neskôr dostali k trénerstvu?-

Nechcel som prestať s aktívnou činnosťou, hoci už ako novinár som mal veľa pracovných povinností ako služby a cestovanie. Tak som sa podujal, že budem robiť trénera. Mal som asi 30 rokov, keď som bol na jednom zápase Dynama Energie, kde bol obetavý funkcionár Pavol Kováč. A ten sa ma spýtal, či už nechcem skončiť s futbalom a ponúkol mi, aby som si zobral žiakov. Súhlasil som, urobil som si trénerskú trojku, potom dvojku a nakoniec aj najvyššiu jednotku, takže som mohol trénovať aj prvoligové mužstvo. No ostal som pri žiakoch a robil som s nimi potom 11 rokov. A stále sme boli v špičke, kde boli najmä ŠK Slovan, Červená hviezda a my.



-Bol vtedy medzi deťmi zrejme oveľa väčší záujem o futbal, resp. šport všeobecne ako je to dnes?-

Pamätám sa, že mi raz na nábor prišlo 100 detí. Samozrejme, na taký Slovan prišlo 600, to bol iný klub. A medzi nimi boli aj budúci hokejisti Kužela či Tajncár. Ja už som si Kuželu aj vybral do mužstva, no na jednom tréningu sa pri vedení lopty zrazil so spoluhráčom hlavami a už som ho nevidel. A potom neskôr sa stal z neho slávny hokejista a majster sveta.



-Mali ste blízky vzťah aj k hokeju, trénovali ste mladých hokejistov a robili ste aj hlásateľa na zimnom štadióne.-

Prípravu som robil tak, že v zime každý musel povinne aj hrať hokej. Kúpiť si korčule, palice a tak. Každý jeden. A ohromné úspechy sme dosiahli aj v hokeji. Dokonca väčšie ako vo futbale. Ako futbalisti sme v na turnajoch v Přelouči, ktorý sa potom stal aj žiackymi majstrovstvami ČSR, boli raz druhí a raz tretí. V hokeji nebola vtedy v Bratislave dlhodobá súťaž, tak som išiel za referentom hokejového zväzu a on bol rád, že sa tu bude také niečo organizovať. Tak sme založili žiačku mestskú súťaž, ktorú hrali všetky bratislavské mužstvá. Fungovalo to, ale keďže sme počuli, že podobné súťaže sú aj v Bystrici, Poprade, Košiciach či Mikuláši, Žiline atď., povedali sme si, čo keby sme skúsili celoslovenskú súťaž. Stretol som sa vtedy s Vladom Malecom, ktorý hrával za Slovan ligu a bol zástupca šéfredaktora vo vydavateľstve Šport a on zabezpečil pohár. Takto vznikol turnaj o Pohár československého Športu. A to už boli skutočne majstrovstvá Slovenska, kde hrali víťazi bratislavského, žilinského, košického a ďalších krajov. A my sme sa dostali aj na prvé majstrovstvá v Poprade, kde hralo šesť víťazov krajov. Čiže na ceste tam sme vyradili aj Slovan. A o dva roky na turnaji v Žiline, sme už my futbalisti, vyhrali aj hokejové majstrovstvá. Mal som vtedy skutočne šikovných chlapcov a vo finále sme zdolali domácich 5:1.



-Na konte máte ako žurnalista účasť na troch letných olympiádach v Mexico City, Montreale a Moskve, resp. na dvoch zimných v Lake Placid a Lillehammeri. Čo pre vás znamenali?-

-Najprv som išiel na olympiády zo Smeny. Prvá bola v 1968 v Mexiku. Bola fantastická. Panovala tam voči Čechoslovákom aj kvôli Čáslavskej skvelá atmosféra. A o dva roky som išiel do Mexika znovu, boli tam futbalové majstrovstvá sveta v 1970.



- Futbal je vaša srdcová záležitosť, tak ako si spomínate na tento šampionát?-

Podľa môjho názoru to boli najlepšie MS v histórii, už nikdy také nebudú. S takými skvelými hráčmi ako boli za Brazíliu Pelé, Tostao či Clodoaldo, Nemci Beckenbauer, Müller či skvelí Taliani. A tie zápasy boli úžasné napriek tomu, že sa hralo v obrovských horúčavách. Zápasy sa hrali o dvanástej hodine na obed pri 40-50 stupňoch a potom večer, lebo o piatej bola korida.



-Boli ste najmä pri československom mužstve, ale určite ste si nenechali ujsť ani iné zápasy?-

Ja som sa na rozdiel od mnohých mojich kolegov rozhodol, že sa pôjdem pozrieť do každého tábora účastníkov našej skupiny. Zaujímalo ma to aj ako trénera. Videl som Rumunov a bol som aj s Angličanmi a Brazílčanmi. U Angličanov, keď prišiel autobus, ja som si sadol na prvú lavicu, a vedľa mňa zrazu pofajčieval Geoff Hurst, rovnako tak Bobby Charlton si poťahoval z cigaretky. Ja som bol prekvapený a len som kýval hlavou, lebo nás upozorňovali, že to vysokohorské prostredie sa musí rešpektovať. Zaujímavé je to, že keď som potom išiel pozrieť autobusom Brazílčanov, ktorí mali od nás tábor asi 60 km, tam to bolo úplne inak. Aby som sa vôbec dostal k nim, podplatil som prvé dve línie vojakov vlajočkami a suvenírmi, tesne pred štadiónom mi už ale pomohol slávny brazílsky tréner a najlepší športový novinár Joao Saldanha. Po MS 1966, kde mali Brazílčania neúspech, tak silno kritizoval a tvrdil, že Európa ich predbehla, až ho urobili trénerom národného tímu a postúpil s ním z kvalifikácie na MS. Bral to poctivo, zaviedol mesačné sústredenia, exhibičné zápasy, úplne to zmenil na spôsob Európy. Nepoznali sme sa, keď sme sa stretli len som sa uklonil, a on sa ma už opýtal odkiaľ som. Keď som mu povedal, že som futbalový tréner a československý novinár a zaujímam sa o ich tím, zobral ma bez problémov dovnútra a vybavil mi rozhovor s Clodoaldom. A keď ma nakoniec vzal autom naspäť k nám, tak mi porozprával, že si nechal urobiť vedecký prieskum podmienok v Mexiku a na jeho základe všetkých fajčiarov z mužstva vylúčil. Samozrejme okrem brankára Felixa, u ktorého to nevadilo. A to fantastické mužstvo turnaj vyhralo. Už len dodám taký paradox, že sám Saldanha bol silný fajčiar a zapaľoval si jednu od druhej.



-Boli ste osobne aj pri najväčšom československom klubovom úspechu Slovana Bratislava, keď sa slávne stal po výhre nad FC Barcelonou v Bazileji víťazom dnes už neexistujúceho PVP?-

"Samozrejme. V Smene sme tomu venovali vtedy veľkú pozornosť. Rozhodli sme, že budeme chodiť na všetky zápasy Slovana, a že každý z redakcie pôjde na nejaké to svoje stretnutie. Pokryli sme všetky súboje aj vonku - Bor, Porto, Turín a Dunfermline, do Bazileja sme išli dvaja. Mali sme plno krásnych zážitkov, a tak sme ešte pred finále aj napísali o tom, aké sme mali skúsenosti a čo sme zažili v Bore, Porte a tak ďalej. Bola z toho pekná strana. A samozrejme, venovali sme sa obšírne aj samotnému finále a materiálom po ňom. Futbalisti išli osláviť triumf, no ja som si oslavy absolútne neužil. Celú noc som pracoval a písal na písacom stroji, ktorý som mal so sebou, aby som ráno mohol zatelefonovať urobené materiály.



- Vynikli ste aj na poli publicistickom. Pamätáte si na svoj prvý počin na tomto poli?-

Prvá publikácia bola z cesty ŠK Bratislava do Mexika v štyridsiatom ôsmom pod trénerským vedením Ferdinanda Daučíka. Keďže vedeli, že som bol hráčom ŠK Bratislava a poznám dobre Daučíka, tak Karol Weiss, šéf Pravdy, určil, že mi to dali na starosť. To vtedy bola obrovská akcia, každý sa o to zaujímal, u verejnosti to vzbudzovalo ohromný záujem. Prirovnal by som to k hokejovému Svetovému poháru. Každý deň som telefonicky zisťoval čo je nového. A potom za mnou prišli z jedného zdravotníckeho časopisu Úspech a zdravie, že by sa chceli trochu spropagovať a venovať tomuto zájazdu jedno celé číslo. A to bol môj prvý publicistický počin, kde bol veľký rozhovor s Daučíkom, pasáže o jednotlivých zápasoch, rozhovor s Balážim. Mal som tam aj strašne srandovnú básničku o tom, ako sa Česi dozvedeli o zájazde a chceli ho zatrhnúť, ale telegram o nepovolení uviazol v zásuvke u tajomníka Múdreho a oni takto mohli odcestovať. Perlička je, že som po jej vydaní mal asi desať kusov výtlačku, ale stále ich niekto chcel, až nakoniec mne nezostal ani jeden výtlačok. Ale napokon som sa k jednému dostal, asi 20 rokov po tomto zájazde zo súkromného archívu jedného slovanistického funkcionára.



- A potom nasledovali mnohé ďalšie.-

Druhá bola o slovenských olympionikoch a ich účasti pod piatimi kruhmi z roku 1957. Samozrejme som venoval veľa aj Slovanu, resp. 1. ČsŠK Bratislava. Padlo rozhodnutie, že sa spraví publikácia k päťdesiatemu výročiu založenia 1. ČsŠK Bratislava. Prvú na Slovensku vôbec o nejakom klube. Nakoniec to napísal môj kolega z Práce, pod ňou ale nie som podpísaný, hoci som tam dodal materiály. Potom som už robil k 60. výročiu, k 70., resp. 75. sa nerobilo, vraj neboli peniaze a s Igorom Mrázom sme potom spravili k 80. a 90. výročiu. Spomenul by som aj to, že som robil aj pre tenisový zväz kroniku tenisového klubu ŠK Bratislava.



-Aké ste mali podmienky na realizáciu v tejto činnosti?-

Vtedy bolo to, čo podľa môjho názoru dnes veľmi chýba. Vzniklo vydavateľstvo Šport, ktoré malo na starosti všetky veci pokiaľ išlo o vydávanie športovej literatúry. Každý rok sa robili plány, čo sa bude vydávať a robili sa všelijaké aj metodické aj populárne publikácie. A na každý rok sa vydávali ročenky. My sme sa poznali už medzi sebou, vtedy tam bol napr. šéfredaktor Anton Richter. A tak aj môjmu bratovi, ktorý mal veľa záznamov a veľa si pamätal, dávali lektorovať veľa publikácií, ale špeciálne sme my dvaja robili futbal.



-Je nejaká publikácia, ktorá má na vašej poličke špeciálne miesto, ktorú máte najviac v srdci?-

Joj, to sa dá len ťažko povedať. Každá má niečo do seba. Samozrejme o Slovane, ale spomeniem napríklad aj také Dejiny slovenského futbalu. To bola taká zvláštnosť. Dejiny Slovenského futbalu vyšli len ako taká brožúrka v roku 1933 iba ako zoznam rozhodcov, pravidlá, zoznam klubov, súťaží a výsledkov. Odvtedy ako keby dejiny slovenského futbalu neexistovali. Ale potom vydavateľstvo Šport sa spojilo so Štefanom Mašlonkom, že by bolo dobré napísať nové. A ten si vybral za spolupracovníka mňa. Rozdelili sme si to, a pracovali sme v ústrednom archíve, kde som mal jedného dobrého známeho, ktorý mal na starosti archív novín. Mašlonka pracoval na zbere faktov z rakúsko-uhorských, rakúskych, maďarských, československých aj slovenských novín. A urobil to veľmi pekne. A takto po 50 rokoch vyšli konečne Dejiny slovenského futbalu. A dnes máme už tretie vydanie.



-Spolupracovali ste aj zo zostavovateľmi Ottovej encyklopédia.-

Po revolúcii tu mali odbočku a zavolali nás, aby sme im urobili slovenské športové heslá. Keďže to chceli predávať aj na Slovensku, potrebovali, aby tam boli aj Slováci. Samozrejme, z rozličných oblastí života, ale čo sa týka športových, obrátili sa na mňa. S Igorom Mrázom sme narobili okolo dvesto hesiel a vyšla z toho nádherná publikácia. Dodnes ju využívam na všetko.



-Dá sa vôbec zrátať koľko publikácií máte za sebou?-

Svojho času som to rátal a vyšlo mi vyše tridsiatka. Nerátam bulletiny, ktoré som robil pre Slovan či reprezentáciu. Nerátam tam ani ročenky. Samotné články ani nemôžem rátať. Urobil som jednu chybu, že som si nevystrihoval, iba trochu v poslednej dobe som si začal. Veľa som urobil do Futbalmagazínu. Od roku 1993, keď vznikol, som robil pravidelne profily hráčov pod názvom 'Písali dejiny slovenského futbalu'. Za rok vyjde desať alebo jedenásť čísiel, podľa toho, či je nejaký šampionát, tam je jedno číslo monotematické. Je to vyše dvesto profilov slovenských futbalistov. Práve teraz budem napríklad robiť Kiniera. No s týmito novými futbalistami či trénermi už nemám také vzťahy. Dám aj príklad. Keď som chcel urobiť rozhovor s Jimom Šťastným, s ktorým sme si tykali, veď vtedy si tykali všetci, povedal mi 'Vieš čo, ja pôjdem do mesta, prídem do redakcie za tebou a tam urobíme rozhovor.' Na jednej strane stola som sedel ja, na druhej on, a on mi diktoval také štylisticky perfektné odpovede, že som nemusel ani čiarku dodať. A rovnako bola radosť pracovať aj s Ferdinandom Daučíkom, ktorý bol neskutočne zažratý do futbalu. Jeho nezaujímala politika či niečo iné, on bol len na futbal.



-Ako ste sa dostali do ČSTK, budúcej TASR?-

Bolo to v roku 1978. Ja už som bol aj rád, lebo v Smene som bol dlhé roky a už niekoľkokrát som zvažoval odchod. Mal som už svoj vek a pre tie noviny pre mladých mali písať mladší, tak som hovoril. Oni si ma síce chceli nechať, ale nakoniec som išiel. V hre bol pôvodne aj obrázkový Štart, ktorý ma tiež 'varil', ale napokon som išiel do ČSTK, čo vybavil vtedajší šéfredaktor Juračka. A tam som strávil ďalších 25 rokov.



-Aké športy, samozrejme okrem vašej srdcovky futbalu, ste pokrývali?-

-Samozrejme, hlavný šport som mal futbal. Druhý hlavný šport som mal lyžovanie a mal som aj ďalšie podšporty - plávanie a box. A samozrejme som sa venoval aj ďalším ako pozemný hokej či moderný päťboj. Na šampionáty v lyžovaní, či boxe som osobne chodil, ako napríklad na ME aj MS v boxe v Moskve či Berlíne.



-Dnes platí skôr také pravidlo, že agentúra vychováva novinárov pre médiá. Vy ste išli do agentúry po rokoch v médiách. Ako sa líšila tá práca, ako ste to vy vnímali?-

Za celý čas, kým som sa stal vedúcim športu v tlačovej agentúre, ani jeden redaktor odtiaľ nešiel do iných novín. Keď som bol potom ja vedúcim, mne kolektív rozobrali. Aj mňa síce stále volali inam, napr. opäť do Pravdy či Práce, ale mal som takú zásadu, že kde som už pracoval, tam som sa nevracal. Nikdy som sa ani nikam vracať nemusel, lebo vždy som robil v špičkových médiách, či na začiatku v Pravde, Práci, či potom v Smene a v tlačovej agentúre. Už nebolo nič viac. Rozdiel v práci v novinách a agentúre bol ten, že pod publicitu v novinách sme sa podpisovali menom. To som zaviedol aj v Smene, predtým to tam nefungovalo. Potom to bolo také otvorenejšie smerom na verejnosť. V agentúre sme sa síce podpísali, ale do novín to išlo pod skratkou ČSTK.



-Aká bola športová žurnalistika za vašich čias a aká je dnes?-

Po prvé si myslím, že vtedy redaktori mali veľmi dobré kontakty jednak s trénermi, a jednak s čelnými funkcionármi. Vtedy nebol nijaký problém s funkcionármi, pretože, to bolo tak, že každý klub mal tajomníka, ktorý robil pre klub všetko. Predseda bol len nejaká ozdoba, reprezentoval, ale všetko robili tajomníci. Dnes na to sú už celé štáby. A tak ten kontakt bol ľahký. Boli tak až superpriateľské vzťahy, že sme chodili v autobuse s mužstvom na zápasy. A toto už je dnes nemysliteľné. Ak bolo treba pre nás niečo zariadiť, oni to ochotne urobili. Chápali to tak, že je to ich povinnosť v prospech toho klubu.



-Okrem vzťahov sa to ešte v čom líšilo?-

Ďalší rozdiel je v technologických podmienkach aké boli vtedy a dnes. O tom by sa dala napísať humoristická kniha, čo sme my zažívali napríklad, keď sme sa chceli spojiť s redakciou. Ja som to už po mnohých skúsenostiach robil tak, že prvé bolo vždy zistiť, kde je ten telefón. Raz sa mi v Izraeli počas zápasu našej dvadsaťjednotky stalo, že som si aj v jednom podniku blízko pri štadióne dohodol s riaditeľom, že budem môcť telefonovať. No po skončení zápasu mi tam telefonovať neumožnili. Ak by redaktor ČTK nedal správu zo zápasu, bol by to veľký prúser, tak som asi po viac ako kilometri šialeného behu prišiel do najbližšieho hotela, kde som to vysvetlil a už zachránil. A to bývali často takéto katastrofy, dnes sa to dá len ťažko predstaviť. Dnes sa dá telefonovať odvšadiaľ a kdekoľvek, koľko chceš a kedy chceš. To je úžasná výhoda, to je na nezaplatenie.



-Lepšie na to zrejme boli žurnalisti z vtedajšieho Západu?-

Veru. Bol som na zimnej olympiáde v Lake Placid 1980 a v tlačovom stredisku, keď som čakal na telefonát z redakcie, som videl švédskeho novinára. Ten pracoval na malom prístroji, na ktorom bola malá klávesnica, obrazovka a telefón. On si klepal a klepal, potom si to prečítal, skontroloval a zavolal domov, že 'Haló a OK'. Tak som sa ho na to popýtal, a on mi ochotne povysvetľoval, že je v neustálom spojení a on článok iba napíše, skontroluje a odošle. Mali to aj Fíni, Nóri či Nemci, takže to už bolo pomerne rozšírené. U nás doma sme o tom ale nemali ani šajn.



-No neskôr ste už aj vy boli vybavení modernejšie?-

Do Lillehammeru v 1994 som už išiel prvýkrát ako reportér TASR. Už dva mesiace pred odchodom na olympiádu ma technici zaúčali pracovať na laptope, aby sme sa vedeli spojiť dobre s redakciou. Ja som to potom ďalších chlapcov už naučil za desať minút. Pre istotu som si ale zobral laptopy dva, lebo technici mi vraveli, že sú poruchové. Tak som ich celú olympiádu nosil v ruksaku. A oplatilo sa, lebo to bolo skutočne ohromné uľahčenie a dobre mi to fungovalo okrem asi jedného prípadu. Takže v tom spojení, resp. dosiahnutí je oproti minulosti ten najväčší rozdiel. To je úplne revolučný obrat a ja závidím dnešným novinárom, že takto môžu robiť.



Rozhovor s Jozefom Kšiňanom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.