Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Libor Charfreitag zavesil pred pár týždňami kladivo definitívne na klinec. Prečo sa tak rozhodol, ako hodnotí svoju kariéru a čo mu chýba v zbierke jeho úspechov, nám prezradil v štúdiu TABLET.TV.
Autor Tablet.TV/Andy Smatana
,aktualizované Bratislava 11. novembra (Teraz.sk) – Slovenský kladivár a vôbec jeden z najlepších slovenských atlétov v ére samostatnosti Libor Charfreitag nedávno definitívne ukončil aktívnu kariéru. Majster Európy z Barcelony 2010, bronzový medailista z japonskej Osaky 2007 a účastník troch olympiád ju pred pár dňami zrekapituloval v televíznom štúdiu TABLET.TV.
Posledné preteky v kariére absolvoval Libor Charfreitag len dva týždne pred 40. narodeninami, konkrétne 29. augusta tohto roku v Trnave, teda tam, kde s kladivom ako malý chlapec začínal. Mal to tak naplánované? „Vôbec nie, prišlo to samo. Vedel som akurát to, že na konci sezóny budú preteky v Trnave a vždy som považoval za akúsi povinnosť sa ich zúčastniť, keďže ide o moje domáce pole. Už pred nimi som si však uvedomoval, že kladivu sa človek nemôže venovať bezhlavo donekonečna, a tak som v poslednom období skoro neustále rozmýšľal nad tým, či potiahnuť ešte jednu sezónu až som dospel k tomu, že naozaj stačilo. To, že sa tak udialo v Trnave, kde som s týmto športom začínal, bola viac-menej náhoda a som vďačný, že tamojší klub pre mňa pripravil takú krásnu rozlúčku,“ rozhovoril sa Libor Charfreitag, ktorý po dvoch mesiacoch od ukončenia kariéry bez emócii konštatuje, že v jeho prípade bol najvyšší čas skončiť. „Mohol som sa aj roztrhať, už to jednoducho nešlo.“
POZRITE SI CELÚ TELEVÍZNU DEBATU S LIBOROM CHARFREITAGOM:
Čo sa týka vrcholových podujatí, trnavský rodák ich počas svojej bohatej kariéry absolvoval viac než dosť. Svedčia o tom tri olympiády, sedem svetových a päť európskych šampionátov, štyri štarty na podujatiach Svetového atletického finále či jedna účasť na Kontinentálnom pohári, pričom zlato z ME v Barcelone a bronz z MS v Osake povznášajú Charfreitagovu kariéru do výšin. „O chlp viac si cením bronz zo svetového šampionátu, keďže išlo o omnoho kvalitnejšiu súťaž, ako boli majstrovstvá Európy v Barcelone. Taktiež som v Osake podal oveľa lepší výkon, a zároveň išlo o najťažšie kladivárske finále v histórii majstrovstiev sveta, v ktorom som dokázal poraziť mimoriadne kvalitných súperov. Európske zlato je však len v tesnom závese za bronzom z Osaky, veď predsa len mať možnosť vypočuť si slovenskú hymnu na stupňoch pre víťazov, bolo niečo nádherné. Každopádne, obe medaily sú pre mňa obrovským úspechom,“ hodnotil po rokoch slovenský kladivár.
Šesťnásobne najlepší atlét SR okrem spomínaných medailových šampionátov veľmi rád spomína na olympijské hry v Sydney (2000), v Aténach (2004) i v Pekingu (2008), no na olympiádu v Londýne, ku ktorej smerovalo všetko jeho úsilie a kde mala jeho forma vygradovať, sa pre nepríjemné zdravotné problémy už nedostal. „Na londýnskej olympiáde som plánoval vyvrcholenie svojej kariéry, no napokon som bol na tom tak zle, že som sa na ňu ani nekvalifikoval. Ale pekne po poriadku. Mal som fantasticky nastavený rok 2010, v ktorom som zo všetkých súťaží skončil najhoršie na piatom mieste. Bohužiaľ, okolnosti všetko zmenili, dostal som zubné implantáty, do ktorých sa dostala infekcia. A o nej som nevedel nasledujúce tri roky. Sezóna 2011/12, kedy som chcel ešte viac vystupňovať svoju výkonnosť, tak nabrala úplne opačný smer, ja som išiel výkonnostne nadol a olympiáda v Londýne tak bola definitívne pasé,“ vysvetlil Libor Charfreitag.
Jednou z magických mét v kladivárskej disciplíne je 80 metrov. Liborovi sa túto hranicu podarilo prvýkrát pokoriť pred viac ako 14 rokmi na podujatí v texaskom El Pase a s touto udalosťou sa spája aj jedna úsmevná príhoda. „V tom čase sme s niektorými kladivármi z rôznych kútov sveta tvorili dobrú partiu, denno-denne sme spolu trénovali. Všetci okolo mňa videli, že mám solídnu formu, a tak sme začali uvažovať nad tým, kedy prvýkrát prehodím 80-metrovú hranicu, ktorá bola v mojom prípade už na spadnutie. Preto som im raz povedal, že sa neoholím, kým nedosiahnem túto métu. Brada mi však rástla dobré dva-tri týždne, keďže na prvých pretekoch sa mi to ešte nepodarilo. Vyšlo mi to až v El Pase, kde som hodil 80,41 m, a tak hneď po týchto pretekoch išla brada dole. Rád na túto príhodu spomínam,“ smeje sa ešte aj s odstupom niekoľkých rokov Charfreitag.
Libor je dodnes držiteľom slovenského rekordu, ktorý má hodnotou 81,81 m a je riadne bradatý. Liborovi sa ho totiž podarilo zaznamenať ešte v júni 2003 v Prahe. Je reálne, že ho niekto v dohľadnom čase prekoná? „Myslím si, že áno. Ten výkon nie je zasa nejaký fantastický, no na druhej strane to môže trvať aj niekoľko rokov. Všetko závisí od toho, akú bude mať ten-ktorý pretekár podporu, kvalitu prípravy, či k sebe pustí rozumných ľudí alebo babrákov, čiže tých faktorov je viacero. Každopádne si myslím, že prekonať môj rekord je v silách Marcela Lomnického i ďalšieho nášho kladivára Karola Končoša, no ako som už povedal, zrejme to ešte nejaký čas potrvá...,“ dodal zamyslene Libor Charfreitag.
Posledné preteky v kariére absolvoval Libor Charfreitag len dva týždne pred 40. narodeninami, konkrétne 29. augusta tohto roku v Trnave, teda tam, kde s kladivom ako malý chlapec začínal. Mal to tak naplánované? „Vôbec nie, prišlo to samo. Vedel som akurát to, že na konci sezóny budú preteky v Trnave a vždy som považoval za akúsi povinnosť sa ich zúčastniť, keďže ide o moje domáce pole. Už pred nimi som si však uvedomoval, že kladivu sa človek nemôže venovať bezhlavo donekonečna, a tak som v poslednom období skoro neustále rozmýšľal nad tým, či potiahnuť ešte jednu sezónu až som dospel k tomu, že naozaj stačilo. To, že sa tak udialo v Trnave, kde som s týmto športom začínal, bola viac-menej náhoda a som vďačný, že tamojší klub pre mňa pripravil takú krásnu rozlúčku,“ rozhovoril sa Libor Charfreitag, ktorý po dvoch mesiacoch od ukončenia kariéry bez emócii konštatuje, že v jeho prípade bol najvyšší čas skončiť. „Mohol som sa aj roztrhať, už to jednoducho nešlo.“
POZRITE SI CELÚ TELEVÍZNU DEBATU S LIBOROM CHARFREITAGOM:
Čo sa týka vrcholových podujatí, trnavský rodák ich počas svojej bohatej kariéry absolvoval viac než dosť. Svedčia o tom tri olympiády, sedem svetových a päť európskych šampionátov, štyri štarty na podujatiach Svetového atletického finále či jedna účasť na Kontinentálnom pohári, pričom zlato z ME v Barcelone a bronz z MS v Osake povznášajú Charfreitagovu kariéru do výšin. „O chlp viac si cením bronz zo svetového šampionátu, keďže išlo o omnoho kvalitnejšiu súťaž, ako boli majstrovstvá Európy v Barcelone. Taktiež som v Osake podal oveľa lepší výkon, a zároveň išlo o najťažšie kladivárske finále v histórii majstrovstiev sveta, v ktorom som dokázal poraziť mimoriadne kvalitných súperov. Európske zlato je však len v tesnom závese za bronzom z Osaky, veď predsa len mať možnosť vypočuť si slovenskú hymnu na stupňoch pre víťazov, bolo niečo nádherné. Každopádne, obe medaily sú pre mňa obrovským úspechom,“ hodnotil po rokoch slovenský kladivár.
Pre magickú métu si nechal narásť bradu
Šesťnásobne najlepší atlét SR okrem spomínaných medailových šampionátov veľmi rád spomína na olympijské hry v Sydney (2000), v Aténach (2004) i v Pekingu (2008), no na olympiádu v Londýne, ku ktorej smerovalo všetko jeho úsilie a kde mala jeho forma vygradovať, sa pre nepríjemné zdravotné problémy už nedostal. „Na londýnskej olympiáde som plánoval vyvrcholenie svojej kariéry, no napokon som bol na tom tak zle, že som sa na ňu ani nekvalifikoval. Ale pekne po poriadku. Mal som fantasticky nastavený rok 2010, v ktorom som zo všetkých súťaží skončil najhoršie na piatom mieste. Bohužiaľ, okolnosti všetko zmenili, dostal som zubné implantáty, do ktorých sa dostala infekcia. A o nej som nevedel nasledujúce tri roky. Sezóna 2011/12, kedy som chcel ešte viac vystupňovať svoju výkonnosť, tak nabrala úplne opačný smer, ja som išiel výkonnostne nadol a olympiáda v Londýne tak bola definitívne pasé,“ vysvetlil Libor Charfreitag.
Jednou z magických mét v kladivárskej disciplíne je 80 metrov. Liborovi sa túto hranicu podarilo prvýkrát pokoriť pred viac ako 14 rokmi na podujatí v texaskom El Pase a s touto udalosťou sa spája aj jedna úsmevná príhoda. „V tom čase sme s niektorými kladivármi z rôznych kútov sveta tvorili dobrú partiu, denno-denne sme spolu trénovali. Všetci okolo mňa videli, že mám solídnu formu, a tak sme začali uvažovať nad tým, kedy prvýkrát prehodím 80-metrovú hranicu, ktorá bola v mojom prípade už na spadnutie. Preto som im raz povedal, že sa neoholím, kým nedosiahnem túto métu. Brada mi však rástla dobré dva-tri týždne, keďže na prvých pretekoch sa mi to ešte nepodarilo. Vyšlo mi to až v El Pase, kde som hodil 80,41 m, a tak hneď po týchto pretekoch išla brada dole. Rád na túto príhodu spomínam,“ smeje sa ešte aj s odstupom niekoľkých rokov Charfreitag.
Libor je dodnes držiteľom slovenského rekordu, ktorý má hodnotou 81,81 m a je riadne bradatý. Liborovi sa ho totiž podarilo zaznamenať ešte v júni 2003 v Prahe. Je reálne, že ho niekto v dohľadnom čase prekoná? „Myslím si, že áno. Ten výkon nie je zasa nejaký fantastický, no na druhej strane to môže trvať aj niekoľko rokov. Všetko závisí od toho, akú bude mať ten-ktorý pretekár podporu, kvalitu prípravy, či k sebe pustí rozumných ľudí alebo babrákov, čiže tých faktorov je viacero. Každopádne si myslím, že prekonať môj rekord je v silách Marcela Lomnického i ďalšieho nášho kladivára Karola Končoša, no ako som už povedal, zrejme to ešte nejaký čas potrvá...,“ dodal zamyslene Libor Charfreitag.
