Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Ladislav Molnár patril v 90-tych rokoch k najlepším futbalovým brankárom na Slovensku a vynikajúce meno si urobil aj neskôr počas trénerskej kariéry. Aj o nej sme sa porozprávali v štúdiu TABLET.TV.
Autor Tablet.TV/Andy Smatana
Bratislava 15. apríla (Teraz.sk) – Svojho času nebolo pod Tatrami lepšieho futbalového brankára, a tak nečudo, že sa o služby Ladislava Molnára bili popredné slovenské kluby. Kým v bratislavskom Interi začínala jeho hviezda žiariť, so susedným Slovanom už získal dva tituly majstra SR, aby si na sklonku hráčskej kariéry zahral so spoluhráčmi z 1. FC Košice Ligu majstrov. Či mu po zápasoch v najprestížnejšej klubovej súťaži na svete stúpla sláva do hlavy, s ktorým hviezdnym Brazílčanom si potajme zapálili cigaretku, prečo provokoval súperových fanúšikov a kedy sa pred nimi bál o holý o život, alebo aká náhoda spôsobila, že sa stal z neho brankár, prezradil dnes už 56-ročný futbalový veterán pred pár dňami v televíznom štúdiu TABLET.TV.
Ladislav Molnár začínal s futbalom v Sládkovičove, pričom do brány sa dostal vďaka milej náhode. „Keď som mal desať-jedenásť rokov, v susednej dedine sa hral turnaj, na ktorý sme museli postaviť tím, a tak sme sa skladali na dresy. Bolo ich však len desať a pri rozdávaní sa mi žiadny neušiel. Pochopiteľne, že som ostal z toho smutný, na čo mi kamarát doniesol z domu otcov brankársky dres. Samozrejme, že mi bol veľký, jednotku som mal cez celý chrbát a keď som si ho zapravil do teplákov, bola z toho čísla vidieť len polovica. Vtedy som sa toho brankárskeho remesla nejako chytil, navyše aj môj otec bol kedysi brankár, a tak mi prvé rady dával práve on,“ vrátil sa myšlienkami k udalostiam zo začiatku 70-tych rokov Laco Molnár.
Pozrite si celú televíznu debatu s Ladislavom Molnárom:
Bývalý slovenský reprezentant mal počas kariéry viacero období, keď sa sám seba pýtal, ako ďalej a s futbalom chcel nadobro seknúť. Jedným z nich bolo obdobie po základnej vojenskej službe, ktorú si odkrútil v Prahe. „Počas dvojročnej vojenčiny som futbal nehral, bol som členom čestnej roty hradnej stráže Ministerstva vnútra, čiže som v úvodzovkách strážil vtedajšie súdruha prezidenta Gustáva Husáka a zúčastňoval som sa všetkých ceremónii, ktoré s tým súviseli. Keď som sa potom vrátil z vojny, rozmýšľal som, či s futbalom skončím definitívne alebo nie, až som sa úplne ,resetol´ a nastavil sa tak, že to ešte skúsim. Otvorene musím povedať, že som mal v tom čase veľké šťastie, keďže v Seredi bol trénerom už nebohý Pepo Geryk, legendárny brankár trnavského Spartaka. Ten si ma zobral ,do parády´, keďže z vojny som došiel zanedbaný a pribratý. Skončilo sa to tak, že v roku 1982 som odchytal celú jarnú časť sezóny 2. Slovenskej národnej ligy a v lete nasledoval môj prestup do Nitry, kde som začal chytať najvyššiu súťaž,“ vysvetlil Ladislav Molnár.
Rodák zo Smoleníc, ktorý strávil detstvo v Sládkovičove, odohral v našej najvyššej súťaži viac než 250 duelov, no ako chutí futbal na tej najvyššej klubovej úrovni zažil až na sklonku kariéry, konkrétne v sezóne 1997/98, kedy s košickými spoluhráčmi odohrali v skupinovej fáze prestížnej Ligy majstrov šesť zápasov. Do činenia mali s triom Manchester United, Juventus Turín a Feyenord Rotterdam, pričom prvé dva spomínané tímy patrili v tom čase k najlepším klubom planéty. „Vždy, keď si na tie súboje spomeniem, tak ma zamrazí, bolo toto totiž niečo neuveriteľné. Veď hrať proti takým hráčom, ako boli Schmeichel, bratia Nevillovci, Keane, Beckham, Giggs, Scholes či Sheringham na strane Manchestru United, alebo Contemu, Del Pierovi, Inzaghimu, Zidaneovi z Juventusu, to bola futbalová rozprávka na najvyššom klubovom leveli,“ spomínal Laco Molnár a na margo toho, či im po účinkovaní v Lige majstrov stúpla sláva do hlavy, skonštatoval: „Asi trochu aj áno, predsa len, ocitli sme sa s peniazmi i slávou niekde inde, to, o čom ostatní len rozprávali, sme my zažili na vlastnej koži. Takže nebudem klamať, napršalo nám do nosa,“ priznal po rokoch.
Vysokú školu futbalu zažil 24-násobný slovenský reprezentant práve v drese národného tímu. Stalo sa tak začiatkom roka 1995, keď zverenci vtedajšieho trénera Jozefa Vengloša odohrali prípravný zápas v Brazílii s domácou reprezentáciou. Tá nastúpila proti Slovákom okrem Romaria s takmer všetkými hviezdami, ktoré sedem mesiacov predtým vybojovali na šampionáte v USA titul majstra sveta. „V súvislosti s týmto stretnutím mám neuveriteľne veľa zážitkov. Jedným z nich je aj ten, ako sme leteli z Ria do dejiska zápasu vo Fortaleze spoločne s brazílskou výpravou. Vtedy som si z času na čas doprial zdravotnú cigaretku, a tak som sa na ňu vybral k toaletám. Čuduj sa svete, pofajčieval tam aj brazílsky obranca Branco, a tak sme pri tom spolu prehodili pár slov,“ smeje sa na tejto príhode ešte aj dnes Laco Molnár.
Po skončení hráčskej kariéry prešiel Molnár plynule na trénerskú, pričom v roku 2003 bol dokonca vyhlásený za najlepšieho kormidelníka na Slovensku. Na ktoré úspechy v úlohe kouča najradšej spomína? „Mojim doterajším vrcholom bola sezóna 2003/04, kedy sa mi podarilo vytiahnuť Banskú Bystricu z pozície nováčika na druhú priečku v najvyššej súťaži, a to sme skončili len o skóre za majstrovskou Žilinou. Druhým vrcholom bolo opäť druhé miesto s Artmediou Petržalka o dva roky neskôr. Tretím významným úspechom v mojej trénerskej kariére bol triumf v Slovenskom pohári so Sencom v roku 2002,“ dodal Ladislav Molnár, ktorého trénerstvo stále láka, no už nejaký čas je bez angažmánu.
Ladislav Molnár začínal s futbalom v Sládkovičove, pričom do brány sa dostal vďaka milej náhode. „Keď som mal desať-jedenásť rokov, v susednej dedine sa hral turnaj, na ktorý sme museli postaviť tím, a tak sme sa skladali na dresy. Bolo ich však len desať a pri rozdávaní sa mi žiadny neušiel. Pochopiteľne, že som ostal z toho smutný, na čo mi kamarát doniesol z domu otcov brankársky dres. Samozrejme, že mi bol veľký, jednotku som mal cez celý chrbát a keď som si ho zapravil do teplákov, bola z toho čísla vidieť len polovica. Vtedy som sa toho brankárskeho remesla nejako chytil, navyše aj môj otec bol kedysi brankár, a tak mi prvé rady dával práve on,“ vrátil sa myšlienkami k udalostiam zo začiatku 70-tych rokov Laco Molnár.
Pozrite si celú televíznu debatu s Ladislavom Molnárom:
Bývalý slovenský reprezentant mal počas kariéry viacero období, keď sa sám seba pýtal, ako ďalej a s futbalom chcel nadobro seknúť. Jedným z nich bolo obdobie po základnej vojenskej službe, ktorú si odkrútil v Prahe. „Počas dvojročnej vojenčiny som futbal nehral, bol som členom čestnej roty hradnej stráže Ministerstva vnútra, čiže som v úvodzovkách strážil vtedajšie súdruha prezidenta Gustáva Husáka a zúčastňoval som sa všetkých ceremónii, ktoré s tým súviseli. Keď som sa potom vrátil z vojny, rozmýšľal som, či s futbalom skončím definitívne alebo nie, až som sa úplne ,resetol´ a nastavil sa tak, že to ešte skúsim. Otvorene musím povedať, že som mal v tom čase veľké šťastie, keďže v Seredi bol trénerom už nebohý Pepo Geryk, legendárny brankár trnavského Spartaka. Ten si ma zobral ,do parády´, keďže z vojny som došiel zanedbaný a pribratý. Skončilo sa to tak, že v roku 1982 som odchytal celú jarnú časť sezóny 2. Slovenskej národnej ligy a v lete nasledoval môj prestup do Nitry, kde som začal chytať najvyššiu súťaž,“ vysvetlil Ladislav Molnár.
Pofajčieval s majstrom sveta
Rodák zo Smoleníc, ktorý strávil detstvo v Sládkovičove, odohral v našej najvyššej súťaži viac než 250 duelov, no ako chutí futbal na tej najvyššej klubovej úrovni zažil až na sklonku kariéry, konkrétne v sezóne 1997/98, kedy s košickými spoluhráčmi odohrali v skupinovej fáze prestížnej Ligy majstrov šesť zápasov. Do činenia mali s triom Manchester United, Juventus Turín a Feyenord Rotterdam, pričom prvé dva spomínané tímy patrili v tom čase k najlepším klubom planéty. „Vždy, keď si na tie súboje spomeniem, tak ma zamrazí, bolo toto totiž niečo neuveriteľné. Veď hrať proti takým hráčom, ako boli Schmeichel, bratia Nevillovci, Keane, Beckham, Giggs, Scholes či Sheringham na strane Manchestru United, alebo Contemu, Del Pierovi, Inzaghimu, Zidaneovi z Juventusu, to bola futbalová rozprávka na najvyššom klubovom leveli,“ spomínal Laco Molnár a na margo toho, či im po účinkovaní v Lige majstrov stúpla sláva do hlavy, skonštatoval: „Asi trochu aj áno, predsa len, ocitli sme sa s peniazmi i slávou niekde inde, to, o čom ostatní len rozprávali, sme my zažili na vlastnej koži. Takže nebudem klamať, napršalo nám do nosa,“ priznal po rokoch.
Vysokú školu futbalu zažil 24-násobný slovenský reprezentant práve v drese národného tímu. Stalo sa tak začiatkom roka 1995, keď zverenci vtedajšieho trénera Jozefa Vengloša odohrali prípravný zápas v Brazílii s domácou reprezentáciou. Tá nastúpila proti Slovákom okrem Romaria s takmer všetkými hviezdami, ktoré sedem mesiacov predtým vybojovali na šampionáte v USA titul majstra sveta. „V súvislosti s týmto stretnutím mám neuveriteľne veľa zážitkov. Jedným z nich je aj ten, ako sme leteli z Ria do dejiska zápasu vo Fortaleze spoločne s brazílskou výpravou. Vtedy som si z času na čas doprial zdravotnú cigaretku, a tak som sa na ňu vybral k toaletám. Čuduj sa svete, pofajčieval tam aj brazílsky obranca Branco, a tak sme pri tom spolu prehodili pár slov,“ smeje sa na tejto príhode ešte aj dnes Laco Molnár.
Po skončení hráčskej kariéry prešiel Molnár plynule na trénerskú, pričom v roku 2003 bol dokonca vyhlásený za najlepšieho kormidelníka na Slovensku. Na ktoré úspechy v úlohe kouča najradšej spomína? „Mojim doterajším vrcholom bola sezóna 2003/04, kedy sa mi podarilo vytiahnuť Banskú Bystricu z pozície nováčika na druhú priečku v najvyššej súťaži, a to sme skončili len o skóre za majstrovskou Žilinou. Druhým vrcholom bolo opäť druhé miesto s Artmediou Petržalka o dva roky neskôr. Tretím významným úspechom v mojej trénerskej kariére bol triumf v Slovenskom pohári so Sencom v roku 2002,“ dodal Ladislav Molnár, ktorého trénerstvo stále láka, no už nejaký čas je bez angažmánu.
