Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Pred 40 rokmi získali hokejisti Slovana Bratislava jediný československý titul v klubovej histórii. Pričinil sa oň aj Marián Bezák, s ktorým sme si v štúdiu TABLET.TV na to zaspomínali.
Autor Tablet.TV/Andy Smatana
Bratislava 30. marca (Teraz.sk) – Pred pár dňami uplynulo presne 40 rokov, čo hokejisti Slovana Bratislava získali prvý, a zároveň jediný titul majstra Československa v klubovej histórii. Okrem viacerých hviezdnych mien na čele s Kuželom, bratským triom Šťastných, Rusnákom či Pašekom, sa oň pričinil aj Marián Bezák, ktorého sme pri tejto príležitosti v televíznom štúdiu TABLET.TV vyspovedali. Okrem spomienok na majstrovskú sezónu prezradil aj to, že na začiatku 80-tych rokov mal v pláne emigrovať aj on, no prehodili sme pár slov aj o súčasnom Slovane.
Hokejisti bratislavského Slovana potvrdili zisk jediného titulu majstra ČSSR 23. marca 1979 domácim víťazstvom nad Pardubicami (6:2). O druhý gól v sieti súpera z východu Čiech sa postaral útočník Marián Bezák. Ako si na ten moment spomína? „Najskôr by som ozrejmil, že celý rok sme boli nažhavení na to, že nás na tribúny chodí podporovať veľa ľudí, ktorí vždy vytvorili úžasnú atmosféru. Lístok na hokej bol v tom čase v Bratislave jedným z najvzácnejších artiklov. Už na rozcvičke pred zápasom bolo v hľadisku vari sedemtisíc fanúšikov, ďalší sa tlačili pred štadiónom. Hovorí sa, že súboj s Pardubicami napokon sledovalo 14-tisíc divákov a mne sa pred ich zrakmi podarilo streliť gól. Poviem to na rovinu, v tom momente som si myslel, že hokej pre mňa skončil, chvíľu som mal ruky nad hlavou, aby som následne od šťastia padol som na zem. Následne ma obstúpili spoluhráči, gratulovali mi a až vtedy som precitol z toho, čo sa vlastne stalo. Priznám sa, že ak by sa dalo, tak tie ruky mám hore do dnešného dňa a ako sa hovorí, šrouboval by som žiarovky. Bola to neskutočná eufória, v rámci ktorej som si v duchu hovoril, že tento súboj nemôžeme prehrať. A to sa aj podarilo,“ rozhovoril sa Marián Bezák.
POZRITE SI CELÚ TELEVÍZNU DEBATU S MARIÁNOM BEZÁKOM:
Leví podiel na historickom triumfe belasých mal tréner Ladislav Horský, pred ktorým mali hráči rešpekt, o ktorom sa dnešným hokejistom ani len nesníva. „Mal v tíme absolútnu disciplínu, bol neuveriteľný stratég a hokeju dokonale rozumel. Nečudo, že častokrát na trénerskej rade v Prahe dvíhal svojimi poznámkami niektorým prítomným žlč. Bol totiž o konskú hlavu pred ostatnými. Ale aby som ozrejmil, aký bol k hráčom, tak musím povedať, že s nami veľmi nekomunikoval, nešlo o žiadne bratríčkovanie, ťuťuli-muťuli či niečo možné. Asi by sa dnešní hokejisti čudovali, aký sme mali vtedy režim. Neraz, keď som stláčal kľučku na dverách kabíny, tak sa mi ruka triasla. Keď na mňa tréner prehovoril, tak som bol rád a keď na mňa skríkol, tak som urobil všetko pre to, aby sa to už nikdy neopakovalo. To isté však platilo aj o každom jednom mojom spoluhráčovi. Jednoducho, tréner Horský sa niekedy naozaj nekašľal,“ zaspomínal si Bezák na uznávaného kormidelníka, ktorý zomrel ako 56-ročný len necelých päť rokov po historickom titule belasých.
Základom veľkolepého triumfu, ktorý bratislavský klub nikdy predtým nedosiahol a ani potom nezopakoval, bola predovšetkým vynikajúca partia. Tréner Horský ju pred dôležitými zápasmi utužoval pobytmi v Modre. „Ak bol na programe piatkový zápas v domácom prostredí, po štvrtkovom podvečernom tréningu sme sadli do autobusu, ktorý nás zobral do Zorničky v Modre. Tam sme mali zabezpečené ubytovanie, tetušky nám úžasne navarili a hlavne sme mali dostatok času a priestoru na oddych. Možno sa niekto zasmeje, no vyzeralo to, akoby sme boli v nejakom sanatóriu, z ktorého sme absolvovali prechádzky do lesa. Lenže nám to padlo dobre, pretože sme boli dennodenne obklopení tými istými ľuďmi, chodili sme na štadióny, kde nám to neustále hučalo do hlavy, a tak nám veru prospelo, keď sme sa sem-tam pozreli na zelený strom, trochu sa nadýchali čerstvého vzduchu, alebo sa len tak prešli v snehu. Okrem toho sme si premietali požičané filmy z Koliby, niektorí chlapci hrávali šach či mariáš. Vynikajúce to bolo aj z toho pohľadu, že okrem nás, trénerov a vedúceho mužstva tam nebol nik iný a čo sme si povedali, to tam aj zostalo. Keď sme potom odtiaľ vyšli, tak sme boli tak súdržní a zomknutí, že sme nasledujúcich štyri-päť zápasov za sebou neprehrali,“ pokračoval Bezák.
V ďalšej sezóne obsadili slovanisti v lige tretie miesto, no o rok neskôr už z najvyššej súťaže vypadli. V zostave im citeľne chýbali bratia Šťastní, ktorí emigrovali do Kanady. Najskôr odišli Peter s Antonom, neskôr ich nasledoval i najstarší Marián. Nosil v hlave takéto myšlienky aj Bezák? „Existovala taká možnosť a už sa k tomu aj schyľovalo. V Kanade a USA sme v jednom období odohrali viacero turnajov a vždy sme boli pod drobnohľadom agentov. Jeden z nich sa dokonca vždy ubytoval v rovnakom hoteli ako my a spoločne sme kreovali zmluvu. Mali sme to však obaja náročné, pretože bezprostredne po tom, ako sme so spoluhráčmi prileteli do USA, navštívili nás chlapci z ambasády vo Washingtone. Tí mali na starosti tieto naše kontakty, aby vedeli kto chce emigrovať a koho pribrzdiť alebo stiahnuť rýchlo z obehu. Po čase však prišiel deň D a agent mi hovorí, že sa stretneme o piatej ráno v garáži a podpíšeme zmluvu. Už len podpis na nej chýbal. Keď som si však uvedomil, že mám doma dvoch bratov, sestru, milujúcich rodičov a v tej dobe ešte priateľku, tak mi až mráz prešiel po chrbte pri predstave, že v Bratislave pristane lietadlo a ja z neho nevystúpim. Zarezal by som tým celú rodinu ako kohútov. A poviem úprimne, nenašiel som v sebe odvahu urobiť tento rozhodujúci krok. Zároveň dodávam, že mám úctu a absolútne uznávam všetkých, ktorí to dokázali,“ netajil dnes už 60-ročný Bezák, ktorý s odstupom času usúdil, že sa ohľadom emigrácie rozhodol správne.
Drvivá väčšina kariéry Mariána Bezáka je spojená s bratislavským Slovanom. Je preto úplne prirodzené, že dianie v klube z hlavného mesta stále pozorne sleduje. Čo si myslí o alternatíve, že by sa belasí vrátili po siedmich sezónach v KHL do slovenskej najvyššej súťaže? „Určite by to našu ligu oživilo. Veľmi podstatné by však bolo, ako by sa k tomu postavili fanúšikovia Slovana a v akom počte by chodili na tribúny. Dostať totiž 10 500 divákov na každý zápas, nie je ľahká úloha a povedzme si na rovinu, ktorý súper by ich dokázal pritiahnuť? Ktoré stretnutia by to mali byť a koľko by ich bolo do roka? To sú však otázky, ktoré ma momentálne absolútne nezaujímajú, som od toho bokom. V Slovane je dostatok odborníkov, ktorí vedia ako ďalej a čo spravia... Akurát mi je ľúto, že to je momentálne tam, kde je, pretože aj ja som bol súčasťou budovania histórie tohto klubu a skláňam sa pred všetkými, ktorí ešte aj predo mnou a mojimi spoluhráčmi budovali značku Slovan. Jednoducho, Slovan je Slovan,“ uzavrel Marián Bezák.
Hokejisti bratislavského Slovana potvrdili zisk jediného titulu majstra ČSSR 23. marca 1979 domácim víťazstvom nad Pardubicami (6:2). O druhý gól v sieti súpera z východu Čiech sa postaral útočník Marián Bezák. Ako si na ten moment spomína? „Najskôr by som ozrejmil, že celý rok sme boli nažhavení na to, že nás na tribúny chodí podporovať veľa ľudí, ktorí vždy vytvorili úžasnú atmosféru. Lístok na hokej bol v tom čase v Bratislave jedným z najvzácnejších artiklov. Už na rozcvičke pred zápasom bolo v hľadisku vari sedemtisíc fanúšikov, ďalší sa tlačili pred štadiónom. Hovorí sa, že súboj s Pardubicami napokon sledovalo 14-tisíc divákov a mne sa pred ich zrakmi podarilo streliť gól. Poviem to na rovinu, v tom momente som si myslel, že hokej pre mňa skončil, chvíľu som mal ruky nad hlavou, aby som následne od šťastia padol som na zem. Následne ma obstúpili spoluhráči, gratulovali mi a až vtedy som precitol z toho, čo sa vlastne stalo. Priznám sa, že ak by sa dalo, tak tie ruky mám hore do dnešného dňa a ako sa hovorí, šrouboval by som žiarovky. Bola to neskutočná eufória, v rámci ktorej som si v duchu hovoril, že tento súboj nemôžeme prehrať. A to sa aj podarilo,“ rozhovoril sa Marián Bezák.
POZRITE SI CELÚ TELEVÍZNU DEBATU S MARIÁNOM BEZÁKOM:
Leví podiel na historickom triumfe belasých mal tréner Ladislav Horský, pred ktorým mali hráči rešpekt, o ktorom sa dnešným hokejistom ani len nesníva. „Mal v tíme absolútnu disciplínu, bol neuveriteľný stratég a hokeju dokonale rozumel. Nečudo, že častokrát na trénerskej rade v Prahe dvíhal svojimi poznámkami niektorým prítomným žlč. Bol totiž o konskú hlavu pred ostatnými. Ale aby som ozrejmil, aký bol k hráčom, tak musím povedať, že s nami veľmi nekomunikoval, nešlo o žiadne bratríčkovanie, ťuťuli-muťuli či niečo možné. Asi by sa dnešní hokejisti čudovali, aký sme mali vtedy režim. Neraz, keď som stláčal kľučku na dverách kabíny, tak sa mi ruka triasla. Keď na mňa tréner prehovoril, tak som bol rád a keď na mňa skríkol, tak som urobil všetko pre to, aby sa to už nikdy neopakovalo. To isté však platilo aj o každom jednom mojom spoluhráčovi. Jednoducho, tréner Horský sa niekedy naozaj nekašľal,“ zaspomínal si Bezák na uznávaného kormidelníka, ktorý zomrel ako 56-ročný len necelých päť rokov po historickom titule belasých.
Základom veľkolepého triumfu, ktorý bratislavský klub nikdy predtým nedosiahol a ani potom nezopakoval, bola predovšetkým vynikajúca partia. Tréner Horský ju pred dôležitými zápasmi utužoval pobytmi v Modre. „Ak bol na programe piatkový zápas v domácom prostredí, po štvrtkovom podvečernom tréningu sme sadli do autobusu, ktorý nás zobral do Zorničky v Modre. Tam sme mali zabezpečené ubytovanie, tetušky nám úžasne navarili a hlavne sme mali dostatok času a priestoru na oddych. Možno sa niekto zasmeje, no vyzeralo to, akoby sme boli v nejakom sanatóriu, z ktorého sme absolvovali prechádzky do lesa. Lenže nám to padlo dobre, pretože sme boli dennodenne obklopení tými istými ľuďmi, chodili sme na štadióny, kde nám to neustále hučalo do hlavy, a tak nám veru prospelo, keď sme sa sem-tam pozreli na zelený strom, trochu sa nadýchali čerstvého vzduchu, alebo sa len tak prešli v snehu. Okrem toho sme si premietali požičané filmy z Koliby, niektorí chlapci hrávali šach či mariáš. Vynikajúce to bolo aj z toho pohľadu, že okrem nás, trénerov a vedúceho mužstva tam nebol nik iný a čo sme si povedali, to tam aj zostalo. Keď sme potom odtiaľ vyšli, tak sme boli tak súdržní a zomknutí, že sme nasledujúcich štyri-päť zápasov za sebou neprehrali,“ pokračoval Bezák.
Slovan je Slovan
V ďalšej sezóne obsadili slovanisti v lige tretie miesto, no o rok neskôr už z najvyššej súťaže vypadli. V zostave im citeľne chýbali bratia Šťastní, ktorí emigrovali do Kanady. Najskôr odišli Peter s Antonom, neskôr ich nasledoval i najstarší Marián. Nosil v hlave takéto myšlienky aj Bezák? „Existovala taká možnosť a už sa k tomu aj schyľovalo. V Kanade a USA sme v jednom období odohrali viacero turnajov a vždy sme boli pod drobnohľadom agentov. Jeden z nich sa dokonca vždy ubytoval v rovnakom hoteli ako my a spoločne sme kreovali zmluvu. Mali sme to však obaja náročné, pretože bezprostredne po tom, ako sme so spoluhráčmi prileteli do USA, navštívili nás chlapci z ambasády vo Washingtone. Tí mali na starosti tieto naše kontakty, aby vedeli kto chce emigrovať a koho pribrzdiť alebo stiahnuť rýchlo z obehu. Po čase však prišiel deň D a agent mi hovorí, že sa stretneme o piatej ráno v garáži a podpíšeme zmluvu. Už len podpis na nej chýbal. Keď som si však uvedomil, že mám doma dvoch bratov, sestru, milujúcich rodičov a v tej dobe ešte priateľku, tak mi až mráz prešiel po chrbte pri predstave, že v Bratislave pristane lietadlo a ja z neho nevystúpim. Zarezal by som tým celú rodinu ako kohútov. A poviem úprimne, nenašiel som v sebe odvahu urobiť tento rozhodujúci krok. Zároveň dodávam, že mám úctu a absolútne uznávam všetkých, ktorí to dokázali,“ netajil dnes už 60-ročný Bezák, ktorý s odstupom času usúdil, že sa ohľadom emigrácie rozhodol správne.
Drvivá väčšina kariéry Mariána Bezáka je spojená s bratislavským Slovanom. Je preto úplne prirodzené, že dianie v klube z hlavného mesta stále pozorne sleduje. Čo si myslí o alternatíve, že by sa belasí vrátili po siedmich sezónach v KHL do slovenskej najvyššej súťaže? „Určite by to našu ligu oživilo. Veľmi podstatné by však bolo, ako by sa k tomu postavili fanúšikovia Slovana a v akom počte by chodili na tribúny. Dostať totiž 10 500 divákov na každý zápas, nie je ľahká úloha a povedzme si na rovinu, ktorý súper by ich dokázal pritiahnuť? Ktoré stretnutia by to mali byť a koľko by ich bolo do roka? To sú však otázky, ktoré ma momentálne absolútne nezaujímajú, som od toho bokom. V Slovane je dostatok odborníkov, ktorí vedia ako ďalej a čo spravia... Akurát mi je ľúto, že to je momentálne tam, kde je, pretože aj ja som bol súčasťou budovania histórie tohto klubu a skláňam sa pred všetkými, ktorí ešte aj predo mnou a mojimi spoluhráčmi budovali značku Slovan. Jednoducho, Slovan je Slovan,“ uzavrel Marián Bezák.
