Akadémia TASR
Všetky správy
Najhviezdnejší okamih v kariére zažil Martin Mikulič v roku 2005, kedy rozvlnil sieť Celticu Glasgow. Ako si naň spomína, ale aj to, prečo sa bál trénera Weissa, prezradil v štúdiu TABLET.TV.
Autor Tablet.TV/Andy Smatana
Bratislava 9. decembra (Teraz.sk) – Len veľmi málo slovenských futbalistov sa môže pochváliť tým, že slávnemu Celticu Glasgow strelili gól. Jedným z nich je Martin Mikulič, ktorému sa to podarilo pred dvanástimi rokmi v drese Petržalky, keď Artmedia nastúpila na Tehelnom poli v 2. predkole prestížnej Ligy majstrov proti tomuto škótskemu veľkoklubu. A vyhrala 5:0. Ako často na tento moment spomína, kto mu v nabitom kádri bratislavského klubu pridelil výnimočné číslo 10, aký mal vzťah s trénerom Vladimírom Weissom, ale aj o tom, čomu sa venuje v súčasnosti, nám dnes už 32-ročný rodák z Bratislavy porozprával v televíznom štúdiu TABLET.TV.
Od veľkolepého víťazstva tímu z pravého brehu Dunaja nad Celticom už síce ubehlo tucet rokov, no slovenskí fanúšikovia na pamätný augustový večer v roku 2005 spomínajú doteraz. Pre Martina Mikuliča sú spomienky naň o to krajšie, že sa oň jedným gólom sám pričinil. „Čo sa týka gólu a situácie, ktorá mu predchádzala, ani neviem, ako som sa tam objavil. Z ľavej strany som dostal ťažkú prihrávku od spoluhráča Tchuřa, loptu som si prebral po osi noha-koleno-noha, otočil som sa k bráne a so zatvorenými očami som vystrelil. Tréner nás totiž vždy nabádal k tomu, aby sme strieľali, a tak som ani nerozmýšľal, že kam loptu pošlem a ako ju umiestnim. Slovenskému stopérovi v službách Celticu Stanovi Vargovi prešla pomedzi nohy, čo s jedným kamarátom nazývame, že som vystrelil na neprízvučnú dobu a lopta napokon skončila v bráne,“ zaspomínal si na svoj najhviezdnejší okamih v kariére Martin Mikulič.
POZRITE SI CELÚ TELEVÍZNU DEBATU S MARTINOM MIKULIČOM:
V rámci predkôl Ligy majstrov vyradili zverenci trénera Vladimíra Weissa okrem Celticu Glasgow aj kazašský Kajrat Almaty so srbským Partizanom Belehrad a mohli sa tak tešiť z postupu do skupinovej fázy najprestížnejšej klubovej súťaže na svete. V nej im žreb prisúdil za súperov Inter Miláno, Glasgow Rangers a FC Porto, a tak proti „chlapcom“ z Petržalky zrazu stáli takí hráči ako Figo, Materazzi, Zanetti, Adriano či Quaresma. Netriasli sa Mikuličovi pred nimi kolená? „Vôbec nie, práve naopak, na každý jeden duel som sa veľmi tešil, bola to pre mňa motivácia. Zrejme som si vtedy ani až tak neuvedomoval, proti komu hrám, možno dnes by sa mi tie kolená triasli. O nejakom strachu teda nemôže byť reč, práveže sme sa viezli na vlne eufórie a každý jeden zápas sme si dokonale užívali,“ pokračoval Mikulič, ktorý mal v tom čase ešte len 20 rokov.
V histórii futbalu nosili číslo 10 zväčša len tí najlepší hráč, ako napríklad Pelé s Maradonom či v súčasnosti Messi. V slávnej ére Petržalky ho mal na drese práve Mikulič. Ako sa k nemu dostal? „Keď nás spoločne s Danom Hošekom vytiahol tréner Weiss ako sedemnásťročných z dorastu k mužom, boli voľné už len čísla 14 a 10. Janko Beniak, ktorý v tom čase v petržalskom klube pracoval a dnes je kustódom pri seniorskej reprezentácii, dlho nad tým nerozmýšľal a jednoducho nám tie čísla pridelil. Ale nepopierateľne tam určite nejaké kvality boli,“ vysvetlil s úsmevom Martin Mikulič, ktorý je trénerovi Vladimírovi Weissovi vďačný za veľa, no s odstupom času priznáva aj to, že sa ho dlho bál. „Mal som z neho veľký strach. Keď náhodou išiel v útrobách štadióna po chodbe, tak som hľadal prvé dvere, za ktorými sa schovám. A keď niečo povedal, tak u mňa to neplatilo na sto percent, ale asi na dvesto.“
Po odchode majiteľa Ivana Kmotríka do konkurenčného Slovanu to išlo s Artmediou dolu vodou. Ako tento postupný pád vnímal Martin Mikulič, ktorý je jej odchovancom? „Nikdy som sa s tým nevedel stotožniť. Vždy som si totiž bral za príklad takých hráčov ako boli Ryan Giggs v Manchestri United alebo Raúl Gonzáles v Reale Madrid, jednoducho takých, ktorí sa stotožnili s tímom, s filozofiou klubu a boli mu oddaní až do poslednej chvíle. Ja osobne som bol takisto stotožnený s Petržalkou, vyrastal som tam, odmalička som obliekal jej dres, čiže som si vedel predstaviť, že hráčsku kariéru ukončím práve tam. Zrazu však nastal koniec, čo bol pre mňa obrovský šok a neraz som si v duchu kládol otázku, ako je to vôbec možné...,“ zamyslel sa Mikulič.
Z vyššie spomínaných dôvodov prestúpil Martin v roku 2011 do druholigového Senca, aby sa po štyroch rokoch do Petržalky vrátil. Tá sa medzičasom zmenila a on v nej zaujal pozíciu hlavného trénera staršieho dorastu. Dnes vedie treťoligový rakúsky klub Bruck an der Leitha, no jeho trénerské ambície siahajú vyššie. „Určite áno. Počas kariéry ma viedlo viacero skvelých trénerov, mám si teda z koho brať príklad. Som však skromný človek, chcem ísť vyššie postupnými krokmi. Ak zvládnem robotu tam, kde pôsobím momentálne, možno si to niekto všimne a posuniem sa zasa inde. Uvidíme,“ dodal Martin Miklulič, ktorý dlhé roky obdivoval Alexa Fergusona, no dnes mu je najviac pochutí portugalský kouč Manchestru United José Mourinho.
Od veľkolepého víťazstva tímu z pravého brehu Dunaja nad Celticom už síce ubehlo tucet rokov, no slovenskí fanúšikovia na pamätný augustový večer v roku 2005 spomínajú doteraz. Pre Martina Mikuliča sú spomienky naň o to krajšie, že sa oň jedným gólom sám pričinil. „Čo sa týka gólu a situácie, ktorá mu predchádzala, ani neviem, ako som sa tam objavil. Z ľavej strany som dostal ťažkú prihrávku od spoluhráča Tchuřa, loptu som si prebral po osi noha-koleno-noha, otočil som sa k bráne a so zatvorenými očami som vystrelil. Tréner nás totiž vždy nabádal k tomu, aby sme strieľali, a tak som ani nerozmýšľal, že kam loptu pošlem a ako ju umiestnim. Slovenskému stopérovi v službách Celticu Stanovi Vargovi prešla pomedzi nohy, čo s jedným kamarátom nazývame, že som vystrelil na neprízvučnú dobu a lopta napokon skončila v bráne,“ zaspomínal si na svoj najhviezdnejší okamih v kariére Martin Mikulič.
POZRITE SI CELÚ TELEVÍZNU DEBATU S MARTINOM MIKULIČOM:
V rámci predkôl Ligy majstrov vyradili zverenci trénera Vladimíra Weissa okrem Celticu Glasgow aj kazašský Kajrat Almaty so srbským Partizanom Belehrad a mohli sa tak tešiť z postupu do skupinovej fázy najprestížnejšej klubovej súťaže na svete. V nej im žreb prisúdil za súperov Inter Miláno, Glasgow Rangers a FC Porto, a tak proti „chlapcom“ z Petržalky zrazu stáli takí hráči ako Figo, Materazzi, Zanetti, Adriano či Quaresma. Netriasli sa Mikuličovi pred nimi kolená? „Vôbec nie, práve naopak, na každý jeden duel som sa veľmi tešil, bola to pre mňa motivácia. Zrejme som si vtedy ani až tak neuvedomoval, proti komu hrám, možno dnes by sa mi tie kolená triasli. O nejakom strachu teda nemôže byť reč, práveže sme sa viezli na vlne eufórie a každý jeden zápas sme si dokonale užívali,“ pokračoval Mikulič, ktorý mal v tom čase ešte len 20 rokov.
Kariéru plánoval ukončiť v Petržalke
V histórii futbalu nosili číslo 10 zväčša len tí najlepší hráč, ako napríklad Pelé s Maradonom či v súčasnosti Messi. V slávnej ére Petržalky ho mal na drese práve Mikulič. Ako sa k nemu dostal? „Keď nás spoločne s Danom Hošekom vytiahol tréner Weiss ako sedemnásťročných z dorastu k mužom, boli voľné už len čísla 14 a 10. Janko Beniak, ktorý v tom čase v petržalskom klube pracoval a dnes je kustódom pri seniorskej reprezentácii, dlho nad tým nerozmýšľal a jednoducho nám tie čísla pridelil. Ale nepopierateľne tam určite nejaké kvality boli,“ vysvetlil s úsmevom Martin Mikulič, ktorý je trénerovi Vladimírovi Weissovi vďačný za veľa, no s odstupom času priznáva aj to, že sa ho dlho bál. „Mal som z neho veľký strach. Keď náhodou išiel v útrobách štadióna po chodbe, tak som hľadal prvé dvere, za ktorými sa schovám. A keď niečo povedal, tak u mňa to neplatilo na sto percent, ale asi na dvesto.“
Po odchode majiteľa Ivana Kmotríka do konkurenčného Slovanu to išlo s Artmediou dolu vodou. Ako tento postupný pád vnímal Martin Mikulič, ktorý je jej odchovancom? „Nikdy som sa s tým nevedel stotožniť. Vždy som si totiž bral za príklad takých hráčov ako boli Ryan Giggs v Manchestri United alebo Raúl Gonzáles v Reale Madrid, jednoducho takých, ktorí sa stotožnili s tímom, s filozofiou klubu a boli mu oddaní až do poslednej chvíle. Ja osobne som bol takisto stotožnený s Petržalkou, vyrastal som tam, odmalička som obliekal jej dres, čiže som si vedel predstaviť, že hráčsku kariéru ukončím práve tam. Zrazu však nastal koniec, čo bol pre mňa obrovský šok a neraz som si v duchu kládol otázku, ako je to vôbec možné...,“ zamyslel sa Mikulič.
Z vyššie spomínaných dôvodov prestúpil Martin v roku 2011 do druholigového Senca, aby sa po štyroch rokoch do Petržalky vrátil. Tá sa medzičasom zmenila a on v nej zaujal pozíciu hlavného trénera staršieho dorastu. Dnes vedie treťoligový rakúsky klub Bruck an der Leitha, no jeho trénerské ambície siahajú vyššie. „Určite áno. Počas kariéry ma viedlo viacero skvelých trénerov, mám si teda z koho brať príklad. Som však skromný človek, chcem ísť vyššie postupnými krokmi. Ak zvládnem robotu tam, kde pôsobím momentálne, možno si to niekto všimne a posuniem sa zasa inde. Uvidíme,“ dodal Martin Miklulič, ktorý dlhé roky obdivoval Alexa Fergusona, no dnes mu je najviac pochutí portugalský kouč Manchestru United José Mourinho.
