Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Hokejbalisti SR sa pred pár dňami stali majstrami sveta, a tak sme sa v TABLET.TV rozprávali s jednou z opôr tímu - Milanom Rampáčkom.
Autor Tablet.TV/Andy Smatana
Bratislava 27. júna (Teraz.sk) – Slovenskí hokejbalisti sa pred pár dňami tešili už z piateho titulu majstra sveta. Ten tohtoročný z Košíc je cennejší o to viac, že na svetovom šampionáte triumfovali štvrtýkrát v rade, čo sa dovtedy podarilo iba Kanade (2001 – 2007). Tretí svetový titul si pridal do osobnej zbierky útočník Milan Rampáček, ktorý po MS zároveň ukončil svoju bohatú hokejbalovú kariéru. A práve 36-ročný rodák zo Skalice bol tentoraz našim hosťom v televíznom štúdiu TABLET.TV, kde sme s ním prebrali viacero aktuálnych tém.
Hokejbalisti SR triumfovali na troch predchádzajúcich svetových šampionátoch, a tak ako jeden z najväčších favoritov mohli skloňovať slovo titul aj pred štartom toho tohtoročného. Bolo tomu tak? „Práveže vôbec nie. Už od čias trénera Jozefa Ďuriša sme podobné myšlienky a úvahy z hlavy pravidelne vypúšťali. Vždy sme sa snažili sústrediť na najbližší duel a isť od zápasu k zápasu. Ak by sme si niečo podobné pripúšťali, alebo rozmýšľali nad tým, zrejme by nás to len brzdilo,“ rozhovoril sa Milan Rampáček, ktorému aj so spoluhráčmi možno i z tohto dôvodu vyšli úvodné tri zápasy na turnaji priam excelentne. Najskôr si poradili s Fínskom (2:1), potom s USA (3:2 po predĺžení) a do tretice deklasovali Veľkú Britániu (8:1). Lenže nasledoval záverečný súboj v základnej skupine proti Česku, v ktorom sa zrodila ich jediná prehra na turnaji 1:2. Nepribrzdil ich tento výsledok v rozlete? „Kdeže? Spomínam si, že spoluhráč Jaro Martinusík prišiel po zápase do kabíny a prehru označil za niečo výborné, za súčasť plánu, za niečo, čo nám môže len pomôcť. A tak tomu aj bolo.“
POZRITE SI CELÚ TELEVÍZNU DEBATU S MILANOM RAMPÁČKOM:
Do štvrťfinále išli zverenci trénera Mojmíra Hojera z druhého miesta v A-skupine, a tak ich čakal duel s Talianskom, ktoré skončilo v „béčku“ tretie. Po výhre 3:2 nasledovalo semifinále s Kanadou, ktorej dali výprask 6:1 a na rad tak prišiel finálový súboj s Fínskom. „Priznám sa, že až také suverénne víťazstvo nad zámorským celkom som nečakal. Skôr som si myslel, že sa bude rozhodovať až v predĺžení. Lenže Kanaďania si to zrejme prehrali vo svojich hlavách sami, keďže v záverečnej tretine boli často vylučovaní a my sme ich v následných presilovkách trestali. To boli podľa mňa zlomové okamihy zápasu. Pred finále s Fínskom bol v našej kabíne pokoj, prebiehali klasické doberačky a hoci sme sa snažili čo najviac sústrediť na zápas, žiadne napätie badať na nikom nebolo. Všetci sme mali dobrú náladu, smiali sme sa, no najmä sme si na súpera verili. A napokon sme ho aj zdolali,“ vrátil sa myšlienkami pár dní dozadu Rampáček.
Pre skalického rodáka bol tohtoročný titul majstra sveta tretím v jeho bohatej kariére. Premiérový získal v roku 2015 vo švajčiarskom Zugu, druhý pridal o dva roky neskôr v Pardubiciach. Ktorý z nich si najviac cení? „Nerád by som ich porovnával, všetky tri boli fantastické. Azda najťažší z nich bol však ten prvý v Zugu, keďže pred posledným zápasom v základnej skupine sme boli súci na vypadnutie. Každý jeden titul však bol špecifický, užíval som si ich a aj vďaka nim som spoznal mnoho vynikajúcich hokejbalistov. Aj preto si všetky cením rovnako,“ pokračoval najlepší slovenský hokejbalista roku 2015, ktorý už pred MS v Košiciach avizoval, že po šampionáte ukončí aktívnu kariéru. Zmenilo sa niečo na tom? „Nie, nie, je to definitívne rozhodnutie. Okrem zlatej bodky v reprezentácii sa mi to podarilo so Skalicou aj na klubovej úrovni. V hokejbale som už dosiahol všetko, o čom som sníval a navyše mi zdravie povedalo, že stačí. V neposlednom rade mám doma dve dcérky, ktoré treba vychovávať a taktiež by som manželke rád vrátil všetky tie roky, ktoré som strávil pri športe,“ vysvetlil Rampáček, ktorý od hokejbalu nehodlá odísť nadobro, rád by svoje skúsenosti odovzdal ďalšej generácii.
Iba necelé dva mesiace pred začiatkom svetového šampionátu v Košiciach zomrel po krátkej a ťažkej chorobe dovtedajší tréner slovenskej hokejbalovej reprezentácie Dušan Danko. „Veľmi rád naňho spomínam, zažil som s ním viacero úspechov. Viem, aký to bol človek i výborný hráč a koľko hokejbalu dával a preň obetoval. On i jeho rodina s hokejbalom jednoducho žili. Už pred úvodným zápasom na MS priniesol tréner Hojer do kabíny Dušanov dres i plagát s jeho podobizňou, a tak som sa pred každým duelom naň pozrel a spomínal. Je veľmi smutné, že sa nedožil tohto šampionátu, všetci sme mu to z celého srdca želali. On tam však s nami určite bol a my všetci sme mu titul majstra sveta venovali,“ uzavrel Milan Rampáček.
Hokejbalisti SR triumfovali na troch predchádzajúcich svetových šampionátoch, a tak ako jeden z najväčších favoritov mohli skloňovať slovo titul aj pred štartom toho tohtoročného. Bolo tomu tak? „Práveže vôbec nie. Už od čias trénera Jozefa Ďuriša sme podobné myšlienky a úvahy z hlavy pravidelne vypúšťali. Vždy sme sa snažili sústrediť na najbližší duel a isť od zápasu k zápasu. Ak by sme si niečo podobné pripúšťali, alebo rozmýšľali nad tým, zrejme by nás to len brzdilo,“ rozhovoril sa Milan Rampáček, ktorému aj so spoluhráčmi možno i z tohto dôvodu vyšli úvodné tri zápasy na turnaji priam excelentne. Najskôr si poradili s Fínskom (2:1), potom s USA (3:2 po predĺžení) a do tretice deklasovali Veľkú Britániu (8:1). Lenže nasledoval záverečný súboj v základnej skupine proti Česku, v ktorom sa zrodila ich jediná prehra na turnaji 1:2. Nepribrzdil ich tento výsledok v rozlete? „Kdeže? Spomínam si, že spoluhráč Jaro Martinusík prišiel po zápase do kabíny a prehru označil za niečo výborné, za súčasť plánu, za niečo, čo nám môže len pomôcť. A tak tomu aj bolo.“
POZRITE SI CELÚ TELEVÍZNU DEBATU S MILANOM RAMPÁČKOM:
Do štvrťfinále išli zverenci trénera Mojmíra Hojera z druhého miesta v A-skupine, a tak ich čakal duel s Talianskom, ktoré skončilo v „béčku“ tretie. Po výhre 3:2 nasledovalo semifinále s Kanadou, ktorej dali výprask 6:1 a na rad tak prišiel finálový súboj s Fínskom. „Priznám sa, že až také suverénne víťazstvo nad zámorským celkom som nečakal. Skôr som si myslel, že sa bude rozhodovať až v predĺžení. Lenže Kanaďania si to zrejme prehrali vo svojich hlavách sami, keďže v záverečnej tretine boli často vylučovaní a my sme ich v následných presilovkách trestali. To boli podľa mňa zlomové okamihy zápasu. Pred finále s Fínskom bol v našej kabíne pokoj, prebiehali klasické doberačky a hoci sme sa snažili čo najviac sústrediť na zápas, žiadne napätie badať na nikom nebolo. Všetci sme mali dobrú náladu, smiali sme sa, no najmä sme si na súpera verili. A napokon sme ho aj zdolali,“ vrátil sa myšlienkami pár dní dozadu Rampáček.
Zdravie mu povedalo stačí
Pre skalického rodáka bol tohtoročný titul majstra sveta tretím v jeho bohatej kariére. Premiérový získal v roku 2015 vo švajčiarskom Zugu, druhý pridal o dva roky neskôr v Pardubiciach. Ktorý z nich si najviac cení? „Nerád by som ich porovnával, všetky tri boli fantastické. Azda najťažší z nich bol však ten prvý v Zugu, keďže pred posledným zápasom v základnej skupine sme boli súci na vypadnutie. Každý jeden titul však bol špecifický, užíval som si ich a aj vďaka nim som spoznal mnoho vynikajúcich hokejbalistov. Aj preto si všetky cením rovnako,“ pokračoval najlepší slovenský hokejbalista roku 2015, ktorý už pred MS v Košiciach avizoval, že po šampionáte ukončí aktívnu kariéru. Zmenilo sa niečo na tom? „Nie, nie, je to definitívne rozhodnutie. Okrem zlatej bodky v reprezentácii sa mi to podarilo so Skalicou aj na klubovej úrovni. V hokejbale som už dosiahol všetko, o čom som sníval a navyše mi zdravie povedalo, že stačí. V neposlednom rade mám doma dve dcérky, ktoré treba vychovávať a taktiež by som manželke rád vrátil všetky tie roky, ktoré som strávil pri športe,“ vysvetlil Rampáček, ktorý od hokejbalu nehodlá odísť nadobro, rád by svoje skúsenosti odovzdal ďalšej generácii.
Iba necelé dva mesiace pred začiatkom svetového šampionátu v Košiciach zomrel po krátkej a ťažkej chorobe dovtedajší tréner slovenskej hokejbalovej reprezentácie Dušan Danko. „Veľmi rád naňho spomínam, zažil som s ním viacero úspechov. Viem, aký to bol človek i výborný hráč a koľko hokejbalu dával a preň obetoval. On i jeho rodina s hokejbalom jednoducho žili. Už pred úvodným zápasom na MS priniesol tréner Hojer do kabíny Dušanov dres i plagát s jeho podobizňou, a tak som sa pred každým duelom naň pozrel a spomínal. Je veľmi smutné, že sa nedožil tohto šampionátu, všetci sme mu to z celého srdca želali. On tam však s nami určite bol a my všetci sme mu titul majstra sveta venovali,“ uzavrel Milan Rampáček.
