Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
V rakúskom tíme má na starosti Nadine Weratschnigovú, ktorú čaká v stredu kvalifikácia v disciplíne C1, ktorá má na OH premiéru.
Autor TASR
Tokio 27. júla (TASR) – V utorok 27. júla uplynulo presne 25 rokov od prvej zlatej medaily na olympijských hrách v ére samostatného Slovenska. V Atlante sa o ňu postaral vtedy sedemnásťročný Michal Martikán. Odvtedy pretieklo už veľa divokej vody, ale legendárny vodný slalomár nechýba pod piatimi kruhmi ani v Tokiu, aj keď už v inej úlohe, ako tréner vo výprave Rakúska.
Aj v utorok sa tak pohyboval popri kanáli Kasai v metropole Japonska a sledoval zápolenie najlepších kajakárok o olympijské medaily. Pri tej príležitosti si zaspomínal na prvú zo svojich piatich.
„V podstate sa budem len opakovať ako to robím už 25 rokov. Bolo to veľmi emotívne, je to zážitok, ktorý zostane veľmi čerstvo v hlave po celý život. Som veľmi rád, že som to zažil. Už si úplne všetko presne nepamätám, ale časť prípravy, samotné jazdy, nejaké fragmenty, čo som pred jazdami robil a potom samozrejme cieľ, vyhodnotenie výsledkov až po sledovanie, ako mnohí oslavovali moje zlato."
Po zlatej Atlante prišli strieborné Sydney 2000 a Atény 2004. V Pekingu 2008 sa Martikán opäť postavil na najvyšší stupienok a v Londýne 2012 pri svojej piatej olympijskej účasti skompletizoval zbierku bronzom.
„Každá olympiáda bola niečím iná. Táto sa mi páči tým, aká je kompaktná a nezabíjame hodiny cestovaním. Sme 15 minút autobusom od dediny, čo je veľká zmena. Samozrejme, atmosféra bez divákov je teraz úplne iná. Ale ten olympijský duch tam vždy bol, je to niečo možno až neopísateľné. Nie sú to len také frázy. Olympiáda je naozaj niečo iné a niečo viac aj v tých zážitkoch pri všetkých úspechoch i neúspechoch," povedal.
Síce má už 42 rokov, stále preteká na najvyššej úrovni. Pokúšal sa prebojovať aj na hry do Tokia, no v internej slovenskej kvalifikácii uspel Matej Beňuš. Ten pred piatimi rokmi nadviazal na Martikánove úspechy striebrom v Riu, no v pondelok nepredĺžil 25-ročnú medailovú sériu Slovenska v C1 mužov na olympiáde. Vo finále obsadil 6. miesto.
„Samozrejme, že som si všimol koniec série. Napadlo ma to, keď za mnou včera prišli Tony Estanguet s prezidentom MOV Thomas Bachom. Séria sa musí vždy skončiť, škoda, že to bolo včera," povedal po stretnutí so svojím niekdajším veľkým súperom z Francúzska.
Martikán bol priamo pri tom, keď sa Beňuš spustil v olympijskom kanáli Kasai. „Škoda, že to nevyšlo, pretože nebolo pochýb, že tie výsledky mohli byť iné. Ťažko povedať, kde urobil chyby, rozhodne si nemyslím, že to bolo v príprave alebo že by nebol dobre naladený. Kvalifikácia jasne ukázala, že tým to nebolo. Zrejme to vychádza na nejaký vlastný boj, možno menej zvládnutý tlak, ale netrúfam si povedať."
V rakúskom tíme má na starosti Nadine Weratschnigovú, ktorú čaká v stredu kvalifikácia v disciplíne C1, ktorá má na OH premiéru.
„Dostal som ponuku a snažím sa urobiť z tejto pozície maximum tak, ako keď som jazdil na vode. Dozerám v podstate na všetko v záverečnej časti prípravy. Snažím sa poradiť zo svojich skúseností. Keďže som sa nedostal na OH ako pretekár a nemal som žiadnu pozíciu v realizačnom tíme Slovenska, tak to považujem za dobré rozhodnutie," dodal.
Aj v utorok sa tak pohyboval popri kanáli Kasai v metropole Japonska a sledoval zápolenie najlepších kajakárok o olympijské medaily. Pri tej príležitosti si zaspomínal na prvú zo svojich piatich.
„V podstate sa budem len opakovať ako to robím už 25 rokov. Bolo to veľmi emotívne, je to zážitok, ktorý zostane veľmi čerstvo v hlave po celý život. Som veľmi rád, že som to zažil. Už si úplne všetko presne nepamätám, ale časť prípravy, samotné jazdy, nejaké fragmenty, čo som pred jazdami robil a potom samozrejme cieľ, vyhodnotenie výsledkov až po sledovanie, ako mnohí oslavovali moje zlato."
Po zlatej Atlante prišli strieborné Sydney 2000 a Atény 2004. V Pekingu 2008 sa Martikán opäť postavil na najvyšší stupienok a v Londýne 2012 pri svojej piatej olympijskej účasti skompletizoval zbierku bronzom.
„Každá olympiáda bola niečím iná. Táto sa mi páči tým, aká je kompaktná a nezabíjame hodiny cestovaním. Sme 15 minút autobusom od dediny, čo je veľká zmena. Samozrejme, atmosféra bez divákov je teraz úplne iná. Ale ten olympijský duch tam vždy bol, je to niečo možno až neopísateľné. Nie sú to len také frázy. Olympiáda je naozaj niečo iné a niečo viac aj v tých zážitkoch pri všetkých úspechoch i neúspechoch," povedal.
Síce má už 42 rokov, stále preteká na najvyššej úrovni. Pokúšal sa prebojovať aj na hry do Tokia, no v internej slovenskej kvalifikácii uspel Matej Beňuš. Ten pred piatimi rokmi nadviazal na Martikánove úspechy striebrom v Riu, no v pondelok nepredĺžil 25-ročnú medailovú sériu Slovenska v C1 mužov na olympiáde. Vo finále obsadil 6. miesto.
„Samozrejme, že som si všimol koniec série. Napadlo ma to, keď za mnou včera prišli Tony Estanguet s prezidentom MOV Thomas Bachom. Séria sa musí vždy skončiť, škoda, že to bolo včera," povedal po stretnutí so svojím niekdajším veľkým súperom z Francúzska.
Martikán bol priamo pri tom, keď sa Beňuš spustil v olympijskom kanáli Kasai. „Škoda, že to nevyšlo, pretože nebolo pochýb, že tie výsledky mohli byť iné. Ťažko povedať, kde urobil chyby, rozhodne si nemyslím, že to bolo v príprave alebo že by nebol dobre naladený. Kvalifikácia jasne ukázala, že tým to nebolo. Zrejme to vychádza na nejaký vlastný boj, možno menej zvládnutý tlak, ale netrúfam si povedať."
V rakúskom tíme má na starosti Nadine Weratschnigovú, ktorú čaká v stredu kvalifikácia v disciplíne C1, ktorá má na OH premiéru.
„Dostal som ponuku a snažím sa urobiť z tejto pozície maximum tak, ako keď som jazdil na vode. Dozerám v podstate na všetko v záverečnej časti prípravy. Snažím sa poradiť zo svojich skúseností. Keďže som sa nedostal na OH ako pretekár a nemal som žiadnu pozíciu v realizačnom tíme Slovenska, tak to považujem za dobré rozhodnutie," dodal.
