Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Po zisku titulu majstra sveta sa chodec Matej Tóth zapísal do kroniky svetovej atletiky ešte väčšími písmenami pred pár mesiacmi, keď sa mu na OH v Riu podarilo tento fenomenálny úspech zopakovať.
Autor Teraz.sk/Andrej Smatana
Bratislava, 6. novembra (Teraz.sk/Andrej Smatana) - Slovenský reprezentant v chôdzi Matej Tóth patrí k navýraznejším postavám slovenského športu za posledné roky. Po vlaňajšom zisku titulu majstra sveta na 50-kilometrovej trati sa do kroniky svetovej atletiky zapísal ešte väčšími písmenami pred pár mesiacmi, keď sa mu na olympiáde v brazílskom Rio de Janeiro podarilo tento fenomenálny úspech zopakovať.
Tridsaťtriročný rodák z Nitry sa, pochopiteľne, k obom spomínaným triumfom myšlienkami často vracia. "Áno, vďaka podobným rozhovorom a rôznym stretnutiam sa k tomu vraciam relatívne často, aj keď na druhej strane musím povedať, že v mojej hlave to už veľmi nie je, mám pocit, že to bolo už dávno. Snažím sa skôr opäť žiť v realite a postupne sa chystať na ďalšie vrcholy. Zároveň si ani nemyslím, že by mi olympijské zlato obrátilo život naruby, väčší kultúrny šok som zažil po vlaňajšom zisku titulu majstra sveta v Pekingu. Uznávam, že po olympijskom triumfe sa záujem o moju osobu zasa o čosi zvýraznil, ale už to nie je pre mňa šoková terapia, vedel som, čo môžem čakať," rozhovoril sa Matej Tóth.
Okrem športovej nesmrteľnosti získal slovenský reprezentant vďaka olympijskému triumfu aj krásnu zlatú medailu. V súvislosti s ňou sa hovorilo, že ju Matej ponúkne do dražby. Ako to teda je? "Ono to bolo trošku pritiahnuté za vlasy. Môj spolužiak zo žurnalistiky, ktorý zhodou okolností písal o tom článok v jednom týždenníku, to nenapísal presne tak, ako som to povedal. Zlato z Ria si nesmierne cením a určite by som ho nepredal. Na druhej strane som mu však povedal, že ak by bola taká nutnosť, či požiadavka, že máme taký prípad, ktorý potrebuje nevyhnutne veľa peňazí, tak jedine v takom prípade by som bol ochotný nad tým premýšľať. Áno, je krásna, vzácna a pre mňa nesmierne cenná, ale stále je to len kov. Ak by teda mala niekomu priniesť osoh, alebo možno záchranu života, tak by som v tomto smere zrejme neváhal," pokračoval Tóth.
Pozrite si televíznu debatu s Matejom Tóthom:
Pri chodcoch, ktorí v rámci prípravy ročne nachodia tisícky kilometrov, je zaujímavé, že sa v bežnom živote dokážu vôbec niekam neponáhľať. "Samozrejme, že to dokážem. Najmä po olympijskej päťdesiatke som bol na prechádzkach zväčša posledný, čiastočne som kríval a ostatných som prosil, aby išli pomalšie a čakali ma. Na druhej strane, má tento šport pre bežný život aj svoje výhody, keď sa napríklad ponáhľam do mesta, tak nemusím vyslovene bežať a aj tak som najrýchlejší na pešej zóne," dodal s úsmevom Matej Tóth.
Tridsaťtriročný rodák z Nitry sa, pochopiteľne, k obom spomínaným triumfom myšlienkami často vracia. "Áno, vďaka podobným rozhovorom a rôznym stretnutiam sa k tomu vraciam relatívne často, aj keď na druhej strane musím povedať, že v mojej hlave to už veľmi nie je, mám pocit, že to bolo už dávno. Snažím sa skôr opäť žiť v realite a postupne sa chystať na ďalšie vrcholy. Zároveň si ani nemyslím, že by mi olympijské zlato obrátilo život naruby, väčší kultúrny šok som zažil po vlaňajšom zisku titulu majstra sveta v Pekingu. Uznávam, že po olympijskom triumfe sa záujem o moju osobu zasa o čosi zvýraznil, ale už to nie je pre mňa šoková terapia, vedel som, čo môžem čakať," rozhovoril sa Matej Tóth.
Okrem športovej nesmrteľnosti získal slovenský reprezentant vďaka olympijskému triumfu aj krásnu zlatú medailu. V súvislosti s ňou sa hovorilo, že ju Matej ponúkne do dražby. Ako to teda je? "Ono to bolo trošku pritiahnuté za vlasy. Môj spolužiak zo žurnalistiky, ktorý zhodou okolností písal o tom článok v jednom týždenníku, to nenapísal presne tak, ako som to povedal. Zlato z Ria si nesmierne cením a určite by som ho nepredal. Na druhej strane som mu však povedal, že ak by bola taká nutnosť, či požiadavka, že máme taký prípad, ktorý potrebuje nevyhnutne veľa peňazí, tak jedine v takom prípade by som bol ochotný nad tým premýšľať. Áno, je krásna, vzácna a pre mňa nesmierne cenná, ale stále je to len kov. Ak by teda mala niekomu priniesť osoh, alebo možno záchranu života, tak by som v tomto smere zrejme neváhal," pokračoval Tóth.
Pozrite si televíznu debatu s Matejom Tóthom:
Pri chodcoch, ktorí v rámci prípravy ročne nachodia tisícky kilometrov, je zaujímavé, že sa v bežnom živote dokážu vôbec niekam neponáhľať. "Samozrejme, že to dokážem. Najmä po olympijskej päťdesiatke som bol na prechádzkach zväčša posledný, čiastočne som kríval a ostatných som prosil, aby išli pomalšie a čakali ma. Na druhej strane, má tento šport pre bežný život aj svoje výhody, keď sa napríklad ponáhľam do mesta, tak nemusím vyslovene bežať a aj tak som najrýchlejší na pešej zóne," dodal s úsmevom Matej Tóth.
