Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Hokejista Miroslav Ďurák má za sebou mesiace, ktoré by nedoprial ani najväčšiemu nepriateľovi. K diagnóze, pre ktorú musel skončiť s hokejom, sa však postavil čelom a dnes je už z najhoršieho vonku.
Autor Tablet.TV/Andy Smatana
Bratislava 17. decembra (Teraz.sk) - Svojho času patril k najspoľahlivejším obrancom našej najvyššej hokejovej súťaže, no v marci tohto roka sa mu akoby zrútil svet. Hokejistovi Miroslavovi Ďurákovi diagnostikovali raritný typ rakoviny, ktorý postihuje jedného človeka z milión, a tak sa preňho začal najťažší zápas v živote. Dnes už má 35-ročný rodák z Topoľčian to najhoršie za sebou a aj preto s radosťou prijal naše pozvanie do štúdia Tablet.TV, kde sme sa s ním o zákernej chorobe, kariére, ale i plánoch do budúcna porozprávali.
Krutá diagnóza, ktorú si Miroslav Ďurák z úst doktorov pred necelým trištvrte rokom vypočul, by položila zrejme každého. On nebol výnimka, no zároveň bol ihneď rozhodnutý, že tento nerovný súboj musí vyhrať. „Samozrejme, v prvom momente to bol pre mňa obrovský šok, ale neklesal som na duchu. Snažil som sa byť optimisticky naladený, mysľou som bol nastavený tak, že ma zoperujú a idem ďalej. Bol to tuhý boj, prežil som niekoľko nesmierne náročných mesiacov a teraz som hlavne vďačný, že som stále na svete, že vôbec žijem,“ rozhovoril sa Miro Ďurák.
Pozrite si televíznu debatu s Miroslavom Ďurákom:
Bolo logické, že počas liečby zhodí dovtedy veľký a tvrdý chlap ako skala niekoľko kilogramov, no ani sám nečakal, že sa ručička váhy zosunie zo stovky až na šesdesiat. „Zo začiatku to išlo veľmi rýchlo, za prvé tri týždne som schudol dvadsať kíl, no stále som ešte mal nejakú energiu. Potom bol jej úbytok už markanentnejší. Som však presvedčený, že za to, že som stále tu, môžem vďačiť pevnej vôli a hokeju, ktorému som sa celý život aktívne venoval. Keby som totiž vďaka nemu nebol dovtedy na tom tak dobre, asi by sme sa tu už nerozprávali,“ zamyslel sa odchovanec topoľčianskeho hokeja.
V prípadoch, aké v úvode tohto roka postretli Ďuráka, plačú aj tvrdí chlapi. Bol to aj Mirov prípad? „Samozrejme, snažil som sa neskrývať slzy, vedel som, že si tým musím prejsť. Zároveň ma chytali aj depresie, neraz som sa v duchu pýtal, prečo práve ja, prečo to lekári neodhalili skôr a podobne. Takže áno, veľa som si poplakal, vedel som, že sa mi vďaka tomu uľaví, no zároveň som nechcel, aby ma niekto ľutoval. V tých najhorších časoch mi pomohli najbližšia rodina či kamaráti, z hokejistov spomeniem napríklad dvoch majstrov sveta z Göteborgu 2002 – Rada Hecla, ktorý ma občas prišiel pozrieť, alebo Žiga Pálffyho, s ktorým som bol zasa pre zmenu v telefonickom kontakte,“ pokračoval Miroslav Ďurák.
Pre spomínané zdravotné problémy je nemysliteľné, aby skúsený obranca pokračoval v aktívnej kariére, a tak sme s ním v krátkosti aspoň na ňu zaspomínali. Azda najpamätnejšiu sezónu zažil Miro v Skalici, s ktorou sa mu v roku 2009 podarilo prebojovať až do finále. V ňom však proti Košiciam už ťahali so spoluhráčmi za kratší koniec. „Na Záhorie som prišiel vďaka trénerovi Oremusovi, za čo som mu veľmi vďačný, veď som tam zažil ročník, na ktorý do konca života nezabudnem. Skončili sme síce druhí, no bol som obklopený skvelými spoluhráčmi, s ktorými sme pre skalický klub zaknihovali najpamätnejšiu sezónu v jeho histórii. Veľmi často a rád na to spomínam.“
Ďurákovými spoluhráčmi boli počas kariéry viaceré zvučné mená, z ktorých nemožno vynechať Žigmunda Pálffyho v Skalici, Zdena Cígera v bratislavskom Slovane či Gabriela Spilara v Nitre. „Nemožno zabudnúť ani na Mira Šatana, ktorý je rovnako Topoľčanec ako ja a s ktorým som počas nejedného leta trénoval. Práve on je príklad obrovskej profesionality a človeka, ktorého si nesmierne vážim. Čo sa týka Žiga, na ňom mi najviac imponovalo, že napriek tomu, akou bol hviezdou, nepovyšoval sa nad nikým. To isté platí o Jožkovi Stümpelovi, s ktorým som hrával v Nitre. Na týchto hráčoch bolo naozaj krásne to, že napriek svojim obrovským kvalitám, boli ľudskí, pomáhali ostatným a na nič sa nehrali. V tom boli zároveň pre mňa aj inšpirujúci,“ dodal Miroslav Ďurák.
Krutá diagnóza, ktorú si Miroslav Ďurák z úst doktorov pred necelým trištvrte rokom vypočul, by položila zrejme každého. On nebol výnimka, no zároveň bol ihneď rozhodnutý, že tento nerovný súboj musí vyhrať. „Samozrejme, v prvom momente to bol pre mňa obrovský šok, ale neklesal som na duchu. Snažil som sa byť optimisticky naladený, mysľou som bol nastavený tak, že ma zoperujú a idem ďalej. Bol to tuhý boj, prežil som niekoľko nesmierne náročných mesiacov a teraz som hlavne vďačný, že som stále na svete, že vôbec žijem,“ rozhovoril sa Miro Ďurák.
Pozrite si televíznu debatu s Miroslavom Ďurákom:
Bolo logické, že počas liečby zhodí dovtedy veľký a tvrdý chlap ako skala niekoľko kilogramov, no ani sám nečakal, že sa ručička váhy zosunie zo stovky až na šesdesiat. „Zo začiatku to išlo veľmi rýchlo, za prvé tri týždne som schudol dvadsať kíl, no stále som ešte mal nejakú energiu. Potom bol jej úbytok už markanentnejší. Som však presvedčený, že za to, že som stále tu, môžem vďačiť pevnej vôli a hokeju, ktorému som sa celý život aktívne venoval. Keby som totiž vďaka nemu nebol dovtedy na tom tak dobre, asi by sme sa tu už nerozprávali,“ zamyslel sa odchovanec topoľčianskeho hokeja.
V prípadoch, aké v úvode tohto roka postretli Ďuráka, plačú aj tvrdí chlapi. Bol to aj Mirov prípad? „Samozrejme, snažil som sa neskrývať slzy, vedel som, že si tým musím prejsť. Zároveň ma chytali aj depresie, neraz som sa v duchu pýtal, prečo práve ja, prečo to lekári neodhalili skôr a podobne. Takže áno, veľa som si poplakal, vedel som, že sa mi vďaka tomu uľaví, no zároveň som nechcel, aby ma niekto ľutoval. V tých najhorších časoch mi pomohli najbližšia rodina či kamaráti, z hokejistov spomeniem napríklad dvoch majstrov sveta z Göteborgu 2002 – Rada Hecla, ktorý ma občas prišiel pozrieť, alebo Žiga Pálffyho, s ktorým som bol zasa pre zmenu v telefonickom kontakte,“ pokračoval Miroslav Ďurák.
Inšpirovali ho hviezdy
Pre spomínané zdravotné problémy je nemysliteľné, aby skúsený obranca pokračoval v aktívnej kariére, a tak sme s ním v krátkosti aspoň na ňu zaspomínali. Azda najpamätnejšiu sezónu zažil Miro v Skalici, s ktorou sa mu v roku 2009 podarilo prebojovať až do finále. V ňom však proti Košiciam už ťahali so spoluhráčmi za kratší koniec. „Na Záhorie som prišiel vďaka trénerovi Oremusovi, za čo som mu veľmi vďačný, veď som tam zažil ročník, na ktorý do konca života nezabudnem. Skončili sme síce druhí, no bol som obklopený skvelými spoluhráčmi, s ktorými sme pre skalický klub zaknihovali najpamätnejšiu sezónu v jeho histórii. Veľmi často a rád na to spomínam.“
Ďurákovými spoluhráčmi boli počas kariéry viaceré zvučné mená, z ktorých nemožno vynechať Žigmunda Pálffyho v Skalici, Zdena Cígera v bratislavskom Slovane či Gabriela Spilara v Nitre. „Nemožno zabudnúť ani na Mira Šatana, ktorý je rovnako Topoľčanec ako ja a s ktorým som počas nejedného leta trénoval. Práve on je príklad obrovskej profesionality a človeka, ktorého si nesmierne vážim. Čo sa týka Žiga, na ňom mi najviac imponovalo, že napriek tomu, akou bol hviezdou, nepovyšoval sa nad nikým. To isté platí o Jožkovi Stümpelovi, s ktorým som hrával v Nitre. Na týchto hráčoch bolo naozaj krásne to, že napriek svojim obrovským kvalitám, boli ľudskí, pomáhali ostatným a na nič sa nehrali. V tom boli zároveň pre mňa aj inšpirujúci,“ dodal Miroslav Ďurák.
