Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Slovenskému basketbalistovi Radoslavovi Rančíkovi bolo až na sklonku kariéry dopriate tešiť sa z titulu majstra SR. Aj o tomto úspechu sme sa s ním pred pár dňami porozprávali v štúdiu TABLET.TV.
Autor Tablet.TV/Andy Smatana
Bratislava 27. mája (Teraz.sk) – Najlepší slovenský basketbalista uplynulých rokov Radoslav Rančík sa na sklonku kariéry dočkal titulu majstra SR. So spoluhráčmi z bratislavského Interu ho vybojovali vo finálovej sérii s Komárnom, v ktorej triumfovali pomerne jednoznačne 4:1 na zápasy. Či to bolo také jednoznačné aj na palubovke, ako prežíval svoj siedmy titul v kariére, ale i to, ako prebehli majstrovské oslavy, nám 206-centimetrový pivot prezradil v televíznom štúdiu TABLET.TV. Okrem toho sme sa s 37-ročným rodákom z Košíc porozprávali o jeho vzťahu so starším bratom Martinom, detských vzoroch, tetovaniach, ktoré zdobia jeho telo, štvorročnej dcérke Lorein, no aj o tom, či raz, keď zavesí tenisky definitívne na klinec, spája svoju budúcnosť s basketbalom, alebo má iné plány.
Hoci mal Radoslav Rančík na svojom konte už šesť majstrovských titulov s českým Nymburgom, slovenský mu donedávna stále chýbal. Splniť tento sen sa mu podarilo až v sobotu 20. mája, keď ako kapitán doviedol Inter Bratislava k triumfu v slovenskej najvyššej súťaži. „Každý titul je krásny, každý má niečo do seba. Je to výsledok desaťmesačnej zaberačky, na ktorej konci zvíťaziť a zdvihnúť nad hlavu majstrovský pohár, je úžasný pocit. Nech už ide o akúkoľvek ligu, je mi to jedno, práve pre tieto pocity robím tento šport. Čo sa týka titulu s Interom, bol možno o niečo iný ako tie predošlé. Predsa len, získal som ho doma na Slovensku, pred mojou rodinou, priateľmi a vôbec ľuďmi, ktorí ma poznali, no dlhší čas ma nevideli hrať. Zároveň som mal možnosť odovzdať spoluhráčom vedomosti, ktoré som nazbieral po Európe, takže z tohto pohľadu to bolo naozaj niečo fascinujúce,“ rozhovoril sa Rado Rančík.
Pozrite si celú televíznu debatu s Radoslavom Rančíkom:
Interisti prehrali v tohtoročnom play-off iba dva zápasy. Najskôr si vo štvrťfinále poradili s Lučencom 3:0 na zápasy, v semifinále zdolali Prievidzu 4:1 a vo finále triumfovali rovnakým pomerom nad nevyspytateľným Komárnom. Čakal jeden z najlepších basketbalistov v ére samostatnosti až takú dominanciu? „Človek nikdy nevie, čo môže čakať, stať sa môže hocičo. Pravda je však taká, že sme sa pred play-off zomkli, začali sa burcovať, tí ľudia, ktorí prišli na náš zápas, mohli vidieť, aká neskutočná energia srší aj z lavičky pre tých, ktorí boli na pľaci. O titul sa rovnakou mierou pričinil každý z nás,“ zamyslel sa Rančík, ktorý je presvedčený, že titul je tento rok v tých najsprávnejších rukách. „To bez debaty a zaslúžene. Preukazovali sme to v základnej časti i v play-off. Makali sme počas celej sezóny, prešli sme si rôznymi zraneniami či minikonfliktmi na tréningoch, no neustále sme držali spolu. A to bol zrejme ten rozdiel v porovnaní s ostatnými tímami, prečo majstrovský titul máme v rukách my a nie niekto iný.“
Aj mladší z bratskej dvojice Rančíkovcov sníval v detstve o slávnej NBA. V porovnaní s ostatnými mal k nej o čosi bližšie, keďže v rokoch 1998 – 2002 študoval na univerzite v Minnesote. „Každý malý chlapec, ktorý sa dá na basketbal, sníva o NBA. Ja som dokonca v tíme Minnesota Timberwolves absolvoval skúšobný tréning. Zaujímavosťou bolo, že zhruba po 10-minútovej rozcvičke vošiel do haly Kevin McHale, niekdajšia hviezda Bostonu Celtics a vôbec celej zámorskej profiligy. Odsledoval celý tréning, ktorý mi vyšiel vynikajúco a ihneď po ňom prišiel za mnou s tým, že sa mu páčim. Zároveň mi však povedal, že na NBA ešte nemám a aby som niekde v Európe popracoval na svojich slabších stránkach a tie silné ešte ďalej posunul. A tak sa aj stalo, medzi seniormi som začínal v Chorvátsku a postupne som urobil kariéru, na ktorú som teraz pyšný. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť, ešte totiž nekončím,“ vyhlásil Rado Rančík.
Poznávacím znamením sedemnásobného víťaza ankety o Najlepšieho basketbalistu Slovenska sú už niekoľko rokov tetovania. „Mám ich takmer všade a je ich veru dosť. Určite k tým súčasným pribudnú časom aj ďalšie, pretože, keď s tým človek raz začne, tak je to už ťažké zastaviť,“ vysvetlil s úsmevom Rado Rančík, na ktorého tele nechýba ani vytetované meno jeho 4-ročnej dcérky Lorein. Na základe čoho dostala od slovenských rodičov také netradičné meno? „S manželkou sme nad týmto menom rozmýšľali už dávnejšie pred narodením, páčilo sa nám a napokon ju aj vystihuje. Dcéra sa totiž narodila skôr, ako mala, niekoľko dní musela byť v inkubátore, no všetko zvládla ako správna bojovníčka. A práve Lorein je vo francúzštine synonymom bojovnosti, takže jej toto meno naozaj sadlo,“ dodal na záver Radoslav Rančík.
Hoci mal Radoslav Rančík na svojom konte už šesť majstrovských titulov s českým Nymburgom, slovenský mu donedávna stále chýbal. Splniť tento sen sa mu podarilo až v sobotu 20. mája, keď ako kapitán doviedol Inter Bratislava k triumfu v slovenskej najvyššej súťaži. „Každý titul je krásny, každý má niečo do seba. Je to výsledok desaťmesačnej zaberačky, na ktorej konci zvíťaziť a zdvihnúť nad hlavu majstrovský pohár, je úžasný pocit. Nech už ide o akúkoľvek ligu, je mi to jedno, práve pre tieto pocity robím tento šport. Čo sa týka titulu s Interom, bol možno o niečo iný ako tie predošlé. Predsa len, získal som ho doma na Slovensku, pred mojou rodinou, priateľmi a vôbec ľuďmi, ktorí ma poznali, no dlhší čas ma nevideli hrať. Zároveň som mal možnosť odovzdať spoluhráčom vedomosti, ktoré som nazbieral po Európe, takže z tohto pohľadu to bolo naozaj niečo fascinujúce,“ rozhovoril sa Rado Rančík.
Pozrite si celú televíznu debatu s Radoslavom Rančíkom:
Interisti prehrali v tohtoročnom play-off iba dva zápasy. Najskôr si vo štvrťfinále poradili s Lučencom 3:0 na zápasy, v semifinále zdolali Prievidzu 4:1 a vo finále triumfovali rovnakým pomerom nad nevyspytateľným Komárnom. Čakal jeden z najlepších basketbalistov v ére samostatnosti až takú dominanciu? „Človek nikdy nevie, čo môže čakať, stať sa môže hocičo. Pravda je však taká, že sme sa pred play-off zomkli, začali sa burcovať, tí ľudia, ktorí prišli na náš zápas, mohli vidieť, aká neskutočná energia srší aj z lavičky pre tých, ktorí boli na pľaci. O titul sa rovnakou mierou pričinil každý z nás,“ zamyslel sa Rančík, ktorý je presvedčený, že titul je tento rok v tých najsprávnejších rukách. „To bez debaty a zaslúžene. Preukazovali sme to v základnej časti i v play-off. Makali sme počas celej sezóny, prešli sme si rôznymi zraneniami či minikonfliktmi na tréningoch, no neustále sme držali spolu. A to bol zrejme ten rozdiel v porovnaní s ostatnými tímami, prečo majstrovský titul máme v rukách my a nie niekto iný.“
Zaujal legendu NBA
Aj mladší z bratskej dvojice Rančíkovcov sníval v detstve o slávnej NBA. V porovnaní s ostatnými mal k nej o čosi bližšie, keďže v rokoch 1998 – 2002 študoval na univerzite v Minnesote. „Každý malý chlapec, ktorý sa dá na basketbal, sníva o NBA. Ja som dokonca v tíme Minnesota Timberwolves absolvoval skúšobný tréning. Zaujímavosťou bolo, že zhruba po 10-minútovej rozcvičke vošiel do haly Kevin McHale, niekdajšia hviezda Bostonu Celtics a vôbec celej zámorskej profiligy. Odsledoval celý tréning, ktorý mi vyšiel vynikajúco a ihneď po ňom prišiel za mnou s tým, že sa mu páčim. Zároveň mi však povedal, že na NBA ešte nemám a aby som niekde v Európe popracoval na svojich slabších stránkach a tie silné ešte ďalej posunul. A tak sa aj stalo, medzi seniormi som začínal v Chorvátsku a postupne som urobil kariéru, na ktorú som teraz pyšný. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť, ešte totiž nekončím,“ vyhlásil Rado Rančík.
Poznávacím znamením sedemnásobného víťaza ankety o Najlepšieho basketbalistu Slovenska sú už niekoľko rokov tetovania. „Mám ich takmer všade a je ich veru dosť. Určite k tým súčasným pribudnú časom aj ďalšie, pretože, keď s tým človek raz začne, tak je to už ťažké zastaviť,“ vysvetlil s úsmevom Rado Rančík, na ktorého tele nechýba ani vytetované meno jeho 4-ročnej dcérky Lorein. Na základe čoho dostala od slovenských rodičov také netradičné meno? „S manželkou sme nad týmto menom rozmýšľali už dávnejšie pred narodením, páčilo sa nám a napokon ju aj vystihuje. Dcéra sa totiž narodila skôr, ako mala, niekoľko dní musela byť v inkubátore, no všetko zvládla ako správna bojovníčka. A práve Lorein je vo francúzštine synonymom bojovnosti, takže jej toto meno naozaj sadlo,“ dodal na záver Radoslav Rančík.
