Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Olympiáda už teraz vyvoláva úvahy, že zlatý Peking Matej Tóth zopakuje.
Autor TASR
Peking 30. augusta (TASR) - Po ženskom maratóne, v ktorom skončila Katarína Berešová na 22. mieste, uzavrela slovenská 16-členná výprava bilanciu na 15. majstrovstvách sveta v Pekingu. Ako maják v nej vyčnieva zlato chodca Mateja Tótha na 50 km s veľavravným podtextom historicky najprenikavejšieho úspechu slovenského atléta na šampionátoch. K bodovaniu prvých ôsmich miest prispel jedným aj 8. vo finále hodu kladivom Marcel Lomnický, a tak dovedna nazbieralo Slovensko deväť bodov.
Zlato Mateja Tótha sa bude doceňovať v slovenskom športe dlhšie, no v tomto momente ho možno považovať za unikát, ktorý vyvolal v odoborných kruhoch i na verejnosti veľké nadšenie. Samotný Matej Tóth, ako povedal niekoľko hodín po veľkom triumfe, však zostáva stáť pevne na zemi. Detaily z pretekov si oživuje hlavne emóciami, aké ho sprevádzali na okruhu i štadióne. "Určite ten záver bol najemotívnejší. Celú trať som bol koncentrovaný, nepripúšťal si žiadne úvahy o možnosti byť majstrom sveta. Asi posledný okruh na trati a príchod na štadión bol najdojemnejší. V cieli som sa vyobjímal s otcom, trénerom, to si budem pamätať do konca života."
Matej Tóth sa považuje za vnímavého chodca. "Vždy sa snažím vnímať okolie, súperov, čas a hlavne povzbudzovanie, to mi veľmi pomáha. Teraz v Pekingu sa pozbieralo veľa fanúšikov, s otcom, kamarátmi, a vyvolávali pocit, akoby nás bolo viac ako Číňanov."
Cesta na vrchol mala v kariére Mateja Tótha pozvoľnú tendenciu v stúpaní. "Všetko malo príčinu a dôsledok. Išlo to krok za krokom, nebol som veľmi úspešný junior, nedisponoval nejakým obrovským talentom, musel som sa postupne vypracovať, byť pracovitý a trpezlivý, to je na päťdesiatke najdôležitejšie. Tých asi 18 rokov kariéry však stálo za to, so všetkými fázami a trénermi, každý z nich sa podpísal pod tento úspech. Tých, čo mi pomáhali, bolo nesmierne veľa."
Nastal čas na oslavy a Matej Tóth si uvedomuje aj ich náročnosť. "Najmä v prvom týždni. Nie som však žiadna celebrita, hviezda, robím len to, čo ma baví, som iba obyčajný Maťo Tóth, rodený Nitrančan, teraz Bystričan, ktorý si robí svoju prácu a baví ho to. Každá sláva trvá tri dni, užijem si ich, a potom budem musieť pevne pristáť na zemi a tvrdo pracovať. Olympijské Rio je za dverami, a to je náš ďalší veľký cieľ."
Olympiáda už teraz vyvoláva úvahy, že zlatý Peking Matej Tóth zopakuje. "Hlad narástol, očakávania budú aj zo širokej verejnosti, nielen z odbornej, ľudia ma budú vnímať ako kandidáta na medailu. Je to však stále o tom istom, o päťdesiatke, vedieť, čo mám natrénované, uvedomovať si to, mať primerané sebavedomie a zachovať si pokoru. Ísť na štart tak, že všetkých prevalcujete, to považujem za sebevraždu. V tomto je päťdesiatka špecifická, nikdy neviete, čo sa stane, na 40. km môžete ísť na čele a nakoniec nedôjsť do cieľa. Ja som vždy v tomto pokorný, s pevnými nohami na zemi, s hlavným úmyslom odovzdať len to, čo mám natrénované."
Zlato Mateja Tótha sa bude doceňovať v slovenskom športe dlhšie, no v tomto momente ho možno považovať za unikát, ktorý vyvolal v odoborných kruhoch i na verejnosti veľké nadšenie. Samotný Matej Tóth, ako povedal niekoľko hodín po veľkom triumfe, však zostáva stáť pevne na zemi. Detaily z pretekov si oživuje hlavne emóciami, aké ho sprevádzali na okruhu i štadióne. "Určite ten záver bol najemotívnejší. Celú trať som bol koncentrovaný, nepripúšťal si žiadne úvahy o možnosti byť majstrom sveta. Asi posledný okruh na trati a príchod na štadión bol najdojemnejší. V cieli som sa vyobjímal s otcom, trénerom, to si budem pamätať do konca života."
Matej Tóth sa považuje za vnímavého chodca. "Vždy sa snažím vnímať okolie, súperov, čas a hlavne povzbudzovanie, to mi veľmi pomáha. Teraz v Pekingu sa pozbieralo veľa fanúšikov, s otcom, kamarátmi, a vyvolávali pocit, akoby nás bolo viac ako Číňanov."
Cesta na vrchol mala v kariére Mateja Tótha pozvoľnú tendenciu v stúpaní. "Všetko malo príčinu a dôsledok. Išlo to krok za krokom, nebol som veľmi úspešný junior, nedisponoval nejakým obrovským talentom, musel som sa postupne vypracovať, byť pracovitý a trpezlivý, to je na päťdesiatke najdôležitejšie. Tých asi 18 rokov kariéry však stálo za to, so všetkými fázami a trénermi, každý z nich sa podpísal pod tento úspech. Tých, čo mi pomáhali, bolo nesmierne veľa."
Nastal čas na oslavy a Matej Tóth si uvedomuje aj ich náročnosť. "Najmä v prvom týždni. Nie som však žiadna celebrita, hviezda, robím len to, čo ma baví, som iba obyčajný Maťo Tóth, rodený Nitrančan, teraz Bystričan, ktorý si robí svoju prácu a baví ho to. Každá sláva trvá tri dni, užijem si ich, a potom budem musieť pevne pristáť na zemi a tvrdo pracovať. Olympijské Rio je za dverami, a to je náš ďalší veľký cieľ."
Olympiáda už teraz vyvoláva úvahy, že zlatý Peking Matej Tóth zopakuje. "Hlad narástol, očakávania budú aj zo širokej verejnosti, nielen z odbornej, ľudia ma budú vnímať ako kandidáta na medailu. Je to však stále o tom istom, o päťdesiatke, vedieť, čo mám natrénované, uvedomovať si to, mať primerané sebavedomie a zachovať si pokoru. Ísť na štart tak, že všetkých prevalcujete, to považujem za sebevraždu. V tomto je päťdesiatka špecifická, nikdy neviete, čo sa stane, na 40. km môžete ísť na čele a nakoniec nedôjsť do cieľa. Ja som vždy v tomto pokorný, s pevnými nohami na zemi, s hlavným úmyslom odovzdať len to, čo mám natrénované."
