Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
V reprezentačnom tíme SR zotrval s prestávkami až do štyridsiatky. Naposledy zaň nastúpil v neúspešnej kvalifikácii o postup na OH 2004 v Aténach.
Autor TASR
Bratislava 24. augusta (TASR) - Najúspešnejší hráč v histórii slovenského vodného póla Roman Poláčik sa dožíva významného životného jubilea. Víťaz Európskeho pohára majstrov s tímom POŠK Split a držiteľ 13 ligových titulov, ktorý bol v roku 2019 vyhlásený za Vodnopólistu storočia, oslavuje vo štvrtok 24. augusta 60. narodeniny. Informoval o tom portál olympic.sk.
Roman Poláčik sa v detstve venoval viacerým kolektívnym športom, ale vo veku 10 rokov si vybral vodné pólo. V piešťanskom bazéne na Eve si ho vyhliadol bývalý popredný plavec aj vodný pólista a v tom čase tréner Ladislav Bačík. Už ako šestnásťročný hral Poláčik I. československú ligu. Zlom v jeho kariére priniesla vojenčina v špičkovom tíme Červenej hviezdy Košice. Mal sotva 18 rokov, keď si v roku 1981 zahral na ME mužov v Splite, kde tím ČSSR obsadil 9. miesto. V reprezentačnom mužstve najprv Československa (v ňom dlhodobo dominovali Slováci) a od roku 1993 Slovenska prežil potom s prestávkami viac než 20 sezón. Počas väčšiny tohto obdobia bol jeho dominantnou osobnosťou ako stredný útočník s razantnými strelami ľavou rukou a v najlepších časoch kariéry hráč absolútnej svetovej špičky. Zahral si na OH 1992 v Barcelone, na dvoch MS, aj na mnohých európskych šampionátoch. Najlepší výsledok dosiahol tím ČSSR na ME 1989 v Bonne – 7. miesto, keď senzačne zdolal aj Maďarov.
Hoci na Slovensku boli dlhodobo viacerí výborní hráči, Poláčik nemal mal pri sebe ďalších svetovej triedy, takže medaily z veľkej súťaže sa nedočkal. V reprezentačnom tíme SR zotrval s prestávkami až do štyridsiatky. Naposledy zaň nastúpil v neúspešnej kvalifikácii o postup na OH 2004 v Aténach.
Čo Poláčikovi nevyšlo v reprezentácii, to si vynahradil na klubovej scéne. V ôsmich krajinách získal dovedna 13 majstrovských titulov. Päť československých si vybojoval v tíme ČH Košice. Potom sa z neho stal vodnopólový svetobežník. V období vrcholnej kariéry získal tri ligové tituly v krajinách, ktoré sú vodnopólovými veľmocami - v Maďarsku, Taliansku i v Chorvátsku. Prvý zahraničný titul získal s Vasasom Budapešť, kam ho v roku 1986 československé úrady na tú dobu výnimočne (mal len 23 rokov) pustili hrať po dohode vrcholných maďarských a československých politikov. V Maďarsku hral do roku 1988 a postupne sa stal najlepším centrom ligy. Ďalší titul v špičkovej lige pridal v talianskom Canottieri Neapol. Hral tam v období rokov 1988 – 1993, v poslednej sezóne tím získal titul. Dvakrát si počas pôsobenia v Neapole zahral vo finále Európskeho pohára majstrov. V iných kluboch pôsobil v Taliansku ešte ďalšie tri sezóny. Následne sa na istý čas vrátil na Slovensko, kde získal domáce majstrovské tituly s NCHZ Nováky (1996) a so Sláviou UK Bratislava (1997). Pôsobil aj na Malte, kde vyhral ligu ako hráč La Valletty.
Ďalší vrchol hráčskej kariéry prežil Poláčik v chorvátskom klube POŠK Split (1998 - 2000). V roku 1999 si v Splite ako 36-ročný vychutnal zisk najcennejšej klubovej trofeje po víťazstve v Európskom pohári majstrov (dnešná Liga majstrov). Na triumfe sa spolu s ním podieľal aj ďalší Slovák Alexander Nagy a všetci hráči vtedy dostali od chorvátskeho prezidenta Franja Tudžmana vysoké štátne vyznamenania. Potom si Poláčik odskočil do exotiky a z ďalšieho ligového prvenstva sa tešil v iránskom Gaisarahu. Zahral si aj v gréckej Chanii. Svoj posledný, trinásty ligový titul získal s rakúskym Linzom. Po polročnej hráčskej prestávke sa ešte dohodol na pokračovaní kariéry v maďarskom Egeri. V elitnej talianskej lige (v tíme Rarinantes Neapol) si zahral aj v štyridsiatke – bol vtedy najstarší hráč v súťaži.
Hráčsku kariéru ukončil definitívne až vo veku 46 rokov. Neskôr pôsobil ako hlavný tréner aj asistent v reprezentačnom tíme Slovenska. V roku 2012 bol tréner iránskej reprezentácie, ale pre sankcie FINA voči tejto krajine skončil v tejto funkcii nútene po necelom roku. Na Malte viedol juniorskú reprezentáciu.
Neskôr doma podnikal s vodnopólovým výstrojom. V roku 2020 ho nové vedenie vodnopólovej sekcie Slovenskej plaveckej federácie angažovalo do funkcie vedúceho družstva seniorskej reprezentácie Slovenska a zväzového koordinátora pre mládež. Od tohto roku je reprezentačný tréner slovenských mužov.
Roman Poláčik sa v detstve venoval viacerým kolektívnym športom, ale vo veku 10 rokov si vybral vodné pólo. V piešťanskom bazéne na Eve si ho vyhliadol bývalý popredný plavec aj vodný pólista a v tom čase tréner Ladislav Bačík. Už ako šestnásťročný hral Poláčik I. československú ligu. Zlom v jeho kariére priniesla vojenčina v špičkovom tíme Červenej hviezdy Košice. Mal sotva 18 rokov, keď si v roku 1981 zahral na ME mužov v Splite, kde tím ČSSR obsadil 9. miesto. V reprezentačnom mužstve najprv Československa (v ňom dlhodobo dominovali Slováci) a od roku 1993 Slovenska prežil potom s prestávkami viac než 20 sezón. Počas väčšiny tohto obdobia bol jeho dominantnou osobnosťou ako stredný útočník s razantnými strelami ľavou rukou a v najlepších časoch kariéry hráč absolútnej svetovej špičky. Zahral si na OH 1992 v Barcelone, na dvoch MS, aj na mnohých európskych šampionátoch. Najlepší výsledok dosiahol tím ČSSR na ME 1989 v Bonne – 7. miesto, keď senzačne zdolal aj Maďarov.
Hoci na Slovensku boli dlhodobo viacerí výborní hráči, Poláčik nemal mal pri sebe ďalších svetovej triedy, takže medaily z veľkej súťaže sa nedočkal. V reprezentačnom tíme SR zotrval s prestávkami až do štyridsiatky. Naposledy zaň nastúpil v neúspešnej kvalifikácii o postup na OH 2004 v Aténach.
Čo Poláčikovi nevyšlo v reprezentácii, to si vynahradil na klubovej scéne. V ôsmich krajinách získal dovedna 13 majstrovských titulov. Päť československých si vybojoval v tíme ČH Košice. Potom sa z neho stal vodnopólový svetobežník. V období vrcholnej kariéry získal tri ligové tituly v krajinách, ktoré sú vodnopólovými veľmocami - v Maďarsku, Taliansku i v Chorvátsku. Prvý zahraničný titul získal s Vasasom Budapešť, kam ho v roku 1986 československé úrady na tú dobu výnimočne (mal len 23 rokov) pustili hrať po dohode vrcholných maďarských a československých politikov. V Maďarsku hral do roku 1988 a postupne sa stal najlepším centrom ligy. Ďalší titul v špičkovej lige pridal v talianskom Canottieri Neapol. Hral tam v období rokov 1988 – 1993, v poslednej sezóne tím získal titul. Dvakrát si počas pôsobenia v Neapole zahral vo finále Európskeho pohára majstrov. V iných kluboch pôsobil v Taliansku ešte ďalšie tri sezóny. Následne sa na istý čas vrátil na Slovensko, kde získal domáce majstrovské tituly s NCHZ Nováky (1996) a so Sláviou UK Bratislava (1997). Pôsobil aj na Malte, kde vyhral ligu ako hráč La Valletty.
Ďalší vrchol hráčskej kariéry prežil Poláčik v chorvátskom klube POŠK Split (1998 - 2000). V roku 1999 si v Splite ako 36-ročný vychutnal zisk najcennejšej klubovej trofeje po víťazstve v Európskom pohári majstrov (dnešná Liga majstrov). Na triumfe sa spolu s ním podieľal aj ďalší Slovák Alexander Nagy a všetci hráči vtedy dostali od chorvátskeho prezidenta Franja Tudžmana vysoké štátne vyznamenania. Potom si Poláčik odskočil do exotiky a z ďalšieho ligového prvenstva sa tešil v iránskom Gaisarahu. Zahral si aj v gréckej Chanii. Svoj posledný, trinásty ligový titul získal s rakúskym Linzom. Po polročnej hráčskej prestávke sa ešte dohodol na pokračovaní kariéry v maďarskom Egeri. V elitnej talianskej lige (v tíme Rarinantes Neapol) si zahral aj v štyridsiatke – bol vtedy najstarší hráč v súťaži.
Hráčsku kariéru ukončil definitívne až vo veku 46 rokov. Neskôr pôsobil ako hlavný tréner aj asistent v reprezentačnom tíme Slovenska. V roku 2012 bol tréner iránskej reprezentácie, ale pre sankcie FINA voči tejto krajine skončil v tejto funkcii nútene po necelom roku. Na Malte viedol juniorskú reprezentáciu.
Neskôr doma podnikal s vodnopólovým výstrojom. V roku 2020 ho nové vedenie vodnopólovej sekcie Slovenskej plaveckej federácie angažovalo do funkcie vedúceho družstva seniorskej reprezentácie Slovenska a zväzového koordinátora pre mládež. Od tohto roku je reprezentačný tréner slovenských mužov.
