Bratislava 22. novembra (TASR) - Eric Lindros, Pat LaFontaine, Adam Deadmarsh, Paul Kariya, Marc Savard, Keith Primeau či Chris Pronger. Veľké osobnosti NHL, ktorých okrem hokejového umenia spája ešte jedna vec - hviezdne kariéry museli predčasne ukončiť pre otrasy mozgu. Tvrdé údery do hlavy, po ktorých sa spamätávali týždne či mesiace, utŕžili počas aktívnej hráčskej činnosti niekoľkokrát a mnohí z nich dosiaľ pociťujú ich kruté následky.

NHL bola dlhé roky ligou, ktorá okrem výstavných gólov či okulahodiacich akcií vábila fanúšikov aj tvrdým hokejom. S ním spojené strety často viedli k nepríjemným úderom lakťom, ramenom či inou časťou tela do hlavy protihráča, rezultujúc v otras mozgu. Na pohľad nevinný zákrok sa pre hokejistu neraz skončil katastrofou.

Zámorská profiliga dlhé roky profitovala z intenzívneho hokeja plného ostrých súbojov na hrane noža, ktorý lákal masy hokejových fanúšikov do arén či pred televízne obrazovky. Odvrátenou stranou tohto štýlu sú krvavé zranenia, zlomeniny či otrasy. Najlepším príkladom je Lindros. V tínedžerských rokoch mu predpovedali kariéru superstar. Kanadský center skutočne zažil v NHL hviezdne časy, viac sa však preslávil svojím tvrdým štýlom hry. Lindros údery rád rozdával, ale aj prijímal. Mal toho "na rováši" dosť, navyše si nikdy nedával servítku pred ústa a neraz ukázal svoju ostrú povahu. Prvýkrát, keď ho draftoval Quebec. Vtedy sa zaťal a odmietol si obliecť dres tohto klubu, až kým ho nevymenili do Philadelphie. Tvrďasom bol ale aj na ľade a vo veku 33 rokov, keď mal v zdravotnom zázname osem vážnych otrasov mozgu, predčasne ukončil kariéru. V súčasnosti hokejom čiastočne poškodený mozog dennodenne trénuje vďaka sudoku. Po zavesení korčúľ na klinec venoval Zdravotníckemu centru v kanadskom Londone päť miliónov dolárov na výskum a liečbu otrasov mozgu. Každý rok navyše prednáša medikom na univerzite v Ontariu o vlastných skúsenostiach a pocitoch z nepríjemného zranenia.

Svoje skúsenosti s otrasom má aj Richard Zedník. Slovenský útočník sa prvýkrát stal terčom nešetrného ataku na hlavu v apríli 2002, keď mu ako hráčovi Montrealu viselo zdravie na vlásku. Po zákroku od obrancu Bostonu Kyla McLarena sa sklátil na ľad ako podťatý a nevládne telo museli záchranári vyviezť na nosidlách. "Po zákroku nasmerovanom na moju hlavu mi vypadol 'obraz a zvuk' na 20-30 minút. Z mrákot som sa prebral až v nemocnici. Akurát ma viezli v hokejovom výstroji na vozíku. Personál potreboval zo mňa čím skôr dostať výstroj pred vyšetreniami hlavy a začali mi strihať náplecníky. Ja som im na to povedal, že mám zápas, nech to nerobia... Čo všetko sa so mnou odohralo na ľade, to mi vyrozprávali spoluhráči, až keď som sa dal dokopy," prezradil zámorským médiám. Zedník mal šťastie, že mu nezistili žiadne krvácanie do mozgu. Prejavy otrasu sa však u neho prejavovali v nasledujúcich dňoch malátnosťou a ospalosťou. "Nemohol som sa sústrediť, pri zvýšenej fyzickej aktivite sa mi zatočila hlava," opísal svoje skúsenosti Zedník, ktorý pred ťažkým otrasom mozgu mal ešte jeden, slabší, keď hrával za Washington.

Otras mozgu je zákerné ochorenie. Neexistuje totiž žiadny spôsob liečby, ako napríklad pri hnisavej angíne, kde nasadí lekár antibiotiká a v priebehu pár dní je hokejista fit. Pri otrasoch je hráčovi väčšinou naordinovaný absolútny fyzický aj psychický pokoj. Nemôže pozerať televízor, pracovať s počítačom, čítať. Vždy je ťažké predpovedať, či bude mať pacient problémy týždeň či mesiac. U každého hráča je to ináč. Sidney Crosby vynechal pre otras mozgu polovicu sezóny 2010/11. Kanadská hokejová ikona dostala takú lekársku opateru, ako vari žiaden iný hráč na svete. Napriek tomu sa mu pootrasové syptómy niekoľkokrát znovu vrátili a nie je vylúčené, že sa mu ešte vrátia. Hlavne nedoliečené otrasy mozgu môžu mať fatálne následky. V takých prípadoch stačí, že príde hokejista do kontaktu s protihráčom a okamžite je naspäť v problémoch. Mnohí cítia následky otrasov ešte dlho po konci kariéry. Často lekári hráčom diagnostikovali chorobu s oficiálnym pomenovaním CTE. Toto degeneratívne ochorenie mozgu postihuje ľudí, ktorí v živote schytajú veľa tvrdých rán do hlavy. Prejavuje sa napríklad výpadkami pamäte, častou zmenou nálad, depresiami, nevypočítateľnosťou, stratou sebakontroly. Človek postihnutý týmto ochorením je hrozbou pre seba i svoje okolie. CTE často vyústi až do demencie.

Výrazným príkladom je Rob Frid. Tento Kanaďan mal našliapnuté do NHL, nakoniec sa však do nej nikdy neprebojoval. Počas svojej kariéry vystriedal niekoľko nižších zámorských súťaží, kde získal povesť bitkára. V pästných súbojoch schytal množstvo rán do hlavy, ktorú mu nechránila prilba. Utrpel zhruba 75 otrasov mozgu a kariéru musel ukončiť už ako 29-ročný. V 41 rokoch bola z neho ľudská troska. Lekárov desil najmä jeho nepravidelný tep. Diagnostikovali mu CTE. "Tuším, že toho už pred sebou mnoho nemám...," priznal vlani.

Hokejový svet šokovala pred dvoma rokmi smrť bývalého obrancu Steva Montadora. Po náhlom úmrtí mu zistili, že mal CTE. Vo veku 28 rokov odišiel zo sveta známy bitkár Derek Boogaard. Zomrel na následky predávkovania sa drogami a alkoholom. Neskôr sa prišlo na to, že sa nimi snažil zmierniť následky otrasu.

Množiacim sa prípadov otrasov najvyšší predstavitelia NHL dlhé roky nevenovali zvýšenú pozornosť. Meniť sa to začalo až v roku 2013, keď desať bývalých hráčov zažalovalo profiligu a požadovalo kompenzáciu za to, že nedbanlivosť vedenia súťaže viedla k ignorácii liečby hráčov po otrase mozgu a k ďalším vážnejším poškodeniam. Niekdajší hokejisti sa odvolávali na skutočnosť, že NHL dlhodobo vedela o možnosti poškodenia mozgu opakovaným údermi do hlavy, no nikdy nepodnikla kroky k eliminácii tohto neduhu. K žalobe sa postupne pridávali desiatky ďalších hráčov, až vznikol súdny megaproces. "Veríme, že žaloba pomôže rozžiariť svetlo nad týmto problémom a prispeje k jeho riešeniu. Hráči si zaslúžia pomoc," povedal Rick Vaive, ktorý v NHL hrával v rokoch 1979-1992 a takisto sa musel rozlúčiť s hokejom pre opakujúce sa symptómy otrasy mozgu. Podľa žaloby mala neaktivita vedenia NHL za následok stagnáciu vývoja bezpečnej prilby. "Predstavitelia súťaže vedeli alebo mali vedieť, že hráči s otrasom mozgu majú omnoho vyššie riziko chronických neurokognitívnych disfunkcií v ďalších hokejových rokoch aj v súkromnom živote po skončení kariéry," uvádza sa v žalobe.

Aj vďaka žalobe vedenie NHL postupne začalo meniť pravidlá v tejto oblasti, aby minimalizovalo poranenia hlavy hráčov. Rozhodcovia začali prísnejšie posudzovať zákroky na hlavu. Z NHL sa postupne vytratili bitkári, tých skutočných je v súčasnosti ako šafranu. Hokej je však rýchly šport a v rýchlosti sa jednoducho nedá úplne vyhnúť nebezpečným stretom. Legendárny Ken Dryden v rozhovore pre Montreal Gazette navrhol v tomto smere radikálne riešenie. "Hokej sa dramaticky zmenil od čias, keď som hrával ja. Je rýchlejší, hráči sú silnejší. Zmena však môže nastať rýchlo, ak Gary Bettman (komisár NHL) zakáže všetky údery do hlavy, či už úmyselné alebo neúmyselné, či lakťom alebo inou časťou tela. Musí zakázať dohrávanie bodyčekov. Dokázali sme prísne posudzovať sekanie, ktoré je menej neúmyselné, tak prečo by sme nemohli zmeniť pravidlo ohľadne hitov na hlavu? Treba zaviesť automatické vylúčenie pre hráča, ktorý protihráča zasiahne do hlavy. Som v tomto smere optimistický, pretože je to ľahko zrealizovateľné pravidlo," nechal sa počuť Dryden.