Bratislava/Bukurešť 14. novembra (TASR) – Revolúciu v Rumunsku v decembri 1989, ktorá zapríčinila pád dlhoročného komunistického diktátora Nicolae Ceaušesca, označuje prívlastkom krvavá. Rumunský profesor Dumitru Bortun z Národnej univerzity politológie a verejnej správy v Bukurešti (SNSPA) spätne nevie povedať, či násilná revolúcia bola nevyhnutná. Ak by podľa neho bola v Československu totalita ako v Rumunsku, nemali by sme Chartu 77, Václava Havla ani Nežnú revolúciu. Za dedičstvo totality považuje politickú nečinnosť más, ktorej prítomnosť vníma aj dnes, po 30 rokoch.

-Revolúcia v roku 1989 prebiehala v niekoľkých krajinách v Európe. Aké boli počiatočné príčiny protestov v Rumunsku?-


V Rumunsku bola životná úroveň najnižšia spomedzi krajín socialistického bloku. Vzhľadom na ambíciu Ceaušesca splatiť zahraničný dlh a urobiť Rumunsko nezávislým od Medzinárodného menového fondu už nebolo možné zaistiť základné potreby obyvateľstva. Rumuni prežili päť zím po sebe v neznesiteľných mrazoch, elektrina bola prerušovaná niekoľkokrát denne, kým pred takmer prázdnymi obchodmi s potravinami sa tvorili desiatky metrov dlhé zástupy. To boli vážne materiálne príčiny ľudovej revolúcie. Hlavnou príčinou, ktorá vyvolala protesty v meste Temešvár, bolo suspendovanie kalvínskeho kňaza Lászlóá Tőkésa (duchovného vodcu maďarskej menšiny v Sedmohradsku, pozn. TASR) a snahy úradov vysťahovať ho z farského domu. Je však jasné, že tieto udalosti by nikdy neprepukli do ľudového povstania, keby obyvateľstvo nebolo vystavené tak ponižujúcej chudobe.


-Protest v Temešvári sa nečakane zmenil na ľudové povstanie, ktoré 17. decembra poznačila streľba do demonštrantov. Ako si na tieto udalosti spätne spomínate, kde Vás tieto správy zastihli?-


V roku 1989 som mal 38 rokov, bol som ženatý, vychovával dve deti a žil som v meste Brašov, kde som pôsobil ako vysokoškolský učiteľ. To, že rumunská armáda začala strieľať do demonštrantov v Temešvári, som sa najskôr dozvedel od môjho kolegu, ktorý v noci počúval rozhlasové vysielanie Slobodnej Európy. Cestovali sme vlakom do mesta Miercurea Ciuc, ležiacom v srdci Sikulskej oblasti, kde bola pobočka Brašovskej univerzity, na ktorej som učil filozofiu a spoločenské vedy a kolega priemyselnú sociológiu (vedenie ministerstva práve zakázalo, aby tieto študijné odbory vyučovali miestni maďarskí učitelia, ktorí údajne šírili protirumunskú propagandu). Pamätám si na ten deň najmä preto, lebo som prednášal na tému "Sociálna revolúcia: objektívne a subjektívne podmienky pre úspech revolúcie". Po prvý raz v mojom živote som mal pocit, že som sa pri výučbe spoločenských vied podieľal na tvorbe dejín. Maďarským študentom, ktorí často počúvali Kossuth Rádió a boli si vedomí toho, čo sa v Temešvári deje, som uľahčil pochopiť tieto udalosti, živiac ich vierou a nádejou.

-Nepokoje sa začali šíriť aj do ďalších rumunských miest vrátane Bukurešti. Protestujúci sa zhromaždili pred budovou ústredného výboru, kde sa Ceaušescu niekoľkokrát pokúsil prihovoriť davu. Ako ste tieto udalosti vnímali?-



V Brašove som sa zúčastnil na zásadných udalostiach, ktoré sa začali 21. decembra, resp. keď Ceausešcu ušiel so svojou manželkou vrtuľníkom zo strechy sídla Ústredného výboru Komunistickej strany Rumunska (22. decembra). Zhromaždenie v Bukurešti som sledoval na technickej fakulte prostredníctvom televízie. Predtým, ako vrtuľník vzlietol a televízne vysielanie sa prerušilo, som pochopil, že šlo o posledné nádychy Ceausešcovho režimu. Vyšiel som na nádvorie fakulty a začal som kričať: "Je koniec, dole s Ceausešcom! Vive la liberté!" Spomínam si, že tam vtedy stálo asi zhruba 20 kolegov. Niektorí z nich ku mne pristúpili a radili mi, aby som mlčal, keďže situácia bola dosť neistá, so slovami: "Človek nikdy nevie, kedy sa kolo otočí?!" Mysleli to dobre, ale vtedy som pochopil, ako Ceausešcov režim zohavil ľudskú dušu, a že budeme bojovať proti niektorým veľmi mocným démonom: strachu, neúprimnosti, pokrytectvu a oportunizmu.

-Aká bola atmosféra v uliciach?-

Vyhlásenia mali nejednoznačný charakter: na jednej strane pád éry utrpenia bol dôvodom na radosť, na druhej strane spôsob, ako sa ľudia správali, heslá, ktoré skandovali, ciele, ktoré sledovali, boli znepokojujúce. Dav skandoval heslá ako "Olé, olé,/ Ceaučescu je preč!" ako obohranú pieseň. Intelektuáli sa stretávali na rôznych miestach, v divadlách či redakciách a presadzovali rôzne názory, každý svoju pravdu; všetci hovorili, no nikto nepočúval. Okrem entuziazmu, ktorý priniesla zmena a radosť zo slobody, bolo cítiť aj nepríjemnú chuť absurdity – jeden z odkazov totality. Ďalším dedičstvom minulej éry bola obrovská politická nečinnosť más, ktorá je stále prítomná aj dnes, po 30 rokoch. Toto bola téma môjho prvého slobodne napísaného článku v noci z 21. na 22. decembra, zverejneného v prvej revolučnej publikácii v Brašove Gazeta Revoluţiei. Titulok článku znel "Dajte si pozor na minotaura!" a hovoril o iracionálnych silách v nás. Svojich spoluobčanov som varoval pred chybami, ktoré by sme mohli urobiť pri preberaní moci, usporiadaní demokratických inštitúcií a pri výkone novej moci. Verím, že si viete predstaviť moje zúfalstvo, keď som v nasledujúcich rokoch sledoval udalosti, ktoré moje obavy z tej noci potvrdili.

-Revolúcia v Československu dostala za to, že sa zaobišla bez výstrelov, prívlastok nežná. Ako by ste opísali revolúciu, ktorá prebehla v Rumunsku?-

Revolúcia v Rumunsku bola krvavá. Neviem spätne povedať, či to bolo nevyhnutné, alebo či si tí, ktorí stáli za zmenami vo východnej Európe mysleli, že posun od totality k demokracii sa nemôže udiať mierumilovne. Pripomínam, že v bývalom Československu neexistoval totalitný režim, ale skôr autoritatívny režim, ktorý sa po "normalizácii" v roku 1968 zmenil na diktatúru. Keby ste mali totalitu ako v Rumunsku, nemali by ste Chartu 77, Havla ani "Nežnú revolúciu". Občianska spoločnosť by mala byť ocenená za to, že sa za štyri desaťročia zahraničnej okupácie nenechala potlačiť politickým systémom, ako sa to stalo v Rumunsku. Na začiatku vojny v roku 1939 bolo Československo štvrtou najvyspelejšou priemyselnou veľmocou v Európe. V tom istom roku 80 percent rumunského obyvateľstva žilo na vidieku.

-Akú úlohu počas decembrových udalostí zohrali média?-

Masmédiá zohrali zásadnú úlohu. Hovorilo sa, že rumunská revolúcia bola prvou revolúciou v dejinách uskutočnenou prostredníctvom televízie, tak ako sa John Fitzgerald Kennedy stal prvým americkým prezidentom, ktorý vyhral voľby vďaka televízii. Inými slovami, masmediálna komunikácia sa stala zbraňou či nástrojom na spoločenské zmeny. V našom prípade bolo úlohou štátnej televízie, ktorá sa cez noc zmenila na verejnoprávnu, hlavne informovať a koordinovať aktivity tých síl, ktorým chýbali iné komunikačné prostriedky. Rozhlas a televízia však mali aj ďalšiu úlohu, o ktorej sa veľa nehovorilo: formovali povedomie verejnosti k zmene, teda tým smerom, s ktorým sa väčšina Rumunov nestotožňovala. V priebehu niekoľkých dní však médiá nasmerovali verejnú mienku v prospech revolúcie. Spustili známy proces nazývaný "špirála ticha": ten, kto nebol na strane revolúcie, bol podozrievaný a mohol byť dokonca jedným z "teroristov", ktorí sa objavili v uliciach veľkých miest (a dodnes sú pre mňa záhadou). Násilná revolúcia teda nie je zbavená manipulácie; možno jej len používa viac a vo väčšom rozsahu než mierumilovná, ktorá je založená na národnom konsenze. Tak ako "Nežná revolúcia" v Československu.

-Sledovali ste udalosti v Československu? Mali ste informácie o tom, čo sa deje v iných európskych krajinách? Myslíte si, že to malo vplyv aj na dianie v Rumunsku?-

Samozrejme, mal som informácie. Zdroj? Rozhlasové stanice Slobodná Európa, Hlas Ameriky či BBC. Poľsko a Československo boli prvými krajinami, v ktorých začal rozklad režimu. Spolu s Maďarskom sú to tiež aj krajiny, v ktorých sa objavilo protistalinské a, samozrejme, protisovietske hnutie. Sledoval som vás so zápalom, ale bolo nás len zopár. Nemyslím si, že udalosti v Rumunsku ovplyvnilo dianie v Československu. Prevažná väčšina obyvateľstva bola informačne izolovaná. V skutočnosti sa väčšina Rumunov nezaujímala o udalosti, ktoré sa odohrávali v ďalších socialistických či európskych krajinách. Bližšia im bola americká spoločnosť, postavy zo seriálu Dallas sa pre mnohých Rumunov stali takmer členmi rodiny.


Aby ste pochopili, aké skreslené bolo politické myslenie v Rumunsku, porozprávam vám jeden skutočný príbeh z čias, keď som pôsobil na Brašovskej univerzite. V auguste 1988, osem rokov po začatí štrajkov v Poľsku, ústredný denník Komunistickej strany Rumunska Scânteia zverejnil krátku správu o rokovaniach poľského ministra vnútra Czeslawa Kiszczaka s vodcami poľského hnutia Solidarita. Bola to prvá správa v rumunskej tlači o Solidarite. Kolegyňa, ktorá 40 rokov učila vedecký socializmus, sa ma dôverne, až sprisahanecky, opýtala: "Čítal si včerajšie vydanie novín? Nechápem, ako je možné, že v socialistickej krajine, kde štát patrí robotníkom a roľníkom, existujú štrajky." Duchaplne som odpovedal: "Znamená to, že táto krajina nie je socialistická." "Ako nemôže byť socialistická? Poľsko patrí medzi 14 socialistických krajín na svete." Hovorím: "Potom to znamená, že tam nie sú štrajky." Kolegyňa rozrušene odpovedá: "Ako že nie sú? V novinách píšu, že tam sú!" Ja na to: "Potom Poľsko nie je socialistická krajina!" Zúfalo dodala: "Ako to, že nie je?" Ja: "Potom tam nie sú štrajky." Myslím, že ste pochopili, prečo som vám tento príbeh povedal: izolácia rumunskej spoločnosti nebola len informačná, ale aj mentálna.

-Po páde komunizmu a rozdelení Československa sa neskôr hovorilo, či revolucionári nemohli proti komunistom zaujať tvrdší postup. Ako vnímate tieto názory? Súhlasíte s nimi?

V Rumunsku bola 11. marca 1990 prijatá proklamácia z Temešváru obsahujúca okrem iného slávny ôsmy bod, ktorý zakazoval bývalým komunistickým členom a bývalým príslušníkom tajnej polície Securitate právo kandidovať v prvých troch po sebe idúcich voľbách do zákonodarných orgánov. Táto požiadavka sa však nikdy nesplnila. Šlo o zhovievavosť voči komunistom niektorých "revolucionárov", ktorí sa hneď po decembrových udalostiach snažili získať takzvaný certifikát revolucionára, dokument, ktorý im udelil niekoľko privilégií vrátane doživotného uznania. Podarilo sa ho získať aj ľuďom, ktorí revolúciu presedeli doma alebo boli v decembri 1989 ešte len deťmi. Aby bývalá komunistická krajina mohla tvrdo konať proti komunistom, musí existovať dostatok antikomunistov. Aby to bolo možné, musí existovať dosť ľudí, ktorí vedia, čo komunizmus znamená, lebo nikto nemôže bojovať proti niečomu, čo nepozná a nechápe. Nečinnosť politikov súvisela aj s tým, že väčšina Rumunov sa nezaoberala komunizmom, ale skôr neúnosnou životnou úrovňou či nedostatkom slobody pohybu. Protikomunistické slogany sa navyše objavili až po poprave manželov Ceausešcovcov (25. decembra); a nie v Temešvári, ale v Bukurešti. Nehovorí sa to, ale počas siedmich dní na demonštrácii v Temešvári nikto neskandoval proti komunizmu, ale heslá ako "Dole s Ceausešcom!" či "Slobodné voľby!".

-Ľudia podľa vás nebojovali dostatočne za skutočnú zmenu režimu?-

Ľudia už viac nechceli byť vedení Ceausešcovým klanom, odmietli totalitný režim a korupciu vo verejnej správe, ale nemali nič proti sociálnemu systému. Inými slovami, protestovali za demokratický socializmus. Avšak noc z 21. na 22. decembra, najstrašnejšia noc represálií v Bukurešti, keď odvážni ľudia skandovali v okolí hotela Intercontinental, odhalila nedostatok viery na skutočnú zmenu a ochotu obetovať sa. Vtedy zastrelili veľa mladých ľudí, mnoho študentov, ktorých krv po nočnom zásahu čistili z chodníka až nasledujúce ráno. Musí sa povedať niečo nepríjemné, ale pravdivé: v prvých dňoch vyšlo do ulíc 20.000 Rumunov, čo predstavovalo iba percento obyvateľov krajiny. V nasledujúcich dňoch, po rozšírení ľudového povstania do Bukurešti, Brašova a ďalších miest, vyšlo do ulíc najviac 100.000 ľudí (päť percent obyvateľov Rumunska). Ostatní občania prežívali revolúciu pred televíziou alebo sa na nej vôbec nezúčastnili. Až donedávna riadili Rumunsko zástupcovia tých, ktorí sa na revolúcii nezúčastnili, a ktorí by za zmenu režimu ani nebojovali. Túto nejednoznačnosť myšlienky "rumunskej revolúcie" majstrovsky zachytil mladý režisér Corneliu Porumboiu vo filme 12.08 na východ od Bukurešti (2006), ocenený na filmovom festivale v Cannes.

-Aké boli bezprostredné následky pádu komunistického režimu v Rumunsku?-

Prvými dôsledkami boli otvorenie hraníc, prepustenie viac-menej politických väzňov, zrušenie "prídelového" systému, možnosť, aby sa každý nájomník žijúci v štátnych bytových domoch mohol stal vlastníkom svojho bytu, sloboda prejavu či výrazný nárast prostriedkov masovej komunikácie. V priebehu 2-3 rokov sa rumunská spoločnosť natoľko zmenila, že polovica ľudí nad 50 rokov uviedla, že má pocit, že žije v cudzej krajine (podľa prieskumu z roku 1993 Inštitútu sociológie Rumunskej akadémie). Okrem týchto dôsledkov nastala zmena na riadiacich pozíciách na úrovni vládnych štruktúr, ústrednej a miestnej verejnej správy, ako aj právnych, kultúrnych, vzdelávacích a výskumných inštitúcií. Nedošlo však k radikálnej zmene politickej triedy, čo sa odrazilo aj na zmenách v celej spoločnosti. Rumunská spoločnosť neunikla následkom starého systému. Dalo by sa povedať, že sa začala postupne uberať opačným smerom – počnúc prácou roľníkov na poliach a končiac mentalitou špecifickou pre nadvládu a nevoľníctvo.

-Revolúcia podľa Vás nesplnila očakávania Rumunov? Nezmenilo sa ich postavenie po revolúcii?-

Nejednoznačná situácia, zmeny bez transformácie, pokrok zmiešaný s úpadkom viedli v rumunskej spoločnosti k vášnivým debatám o "ukradnutej revolúcii". Bohužiaľ v roku 1989 rumunská spoločnosť nemala a doteraz nemá žiadne vnútorné zdroje na skutočnú transformáciu. Vonkajšie faktory môžu len povzbudiť takúto zmenu, ale nie ju vyvolať. Nakoniec ani po udalostiach roku 1989 sa rumunskí občania nezúčastňujú na riadení spoločnosti o nič viac ako predtým. Zamestnanci nemajú viac práv a slobôd, deti z rôznych tried a spoločenských vrstiev nemajú väčšie šance na prístup k prostriedkom humanizácie ako gramotnosť, kultúra, veda či umenie. Toto je jedno z vysvetlení skutočnosti, že za posledných vyše 30 rokov emigrovali viac ako štyri milióny Rumunov. Nechodia do zahraničia za "lepším platom", ako by sa mohlo zdať. Opúšťajú miesto, ktoré stagnuje, štát, ktorý nerešpektuje ich občianske práva a slobody a krajinu, ktorá ich nedokáže primerane ohodnotiť. Po troch desaťročiach je Rumunsko druhou krajinou na svete po Sýrii, z ktorej jej občania masívne utekajú; ale v Sýrii prebieha občianska vojna trvajúca osem rokov. Myslím si, že toto je znak zlyhania "rumunskej revolúcie".

-V akom stave je demokracia v Rumunsku 30 rokov po revolúcii?-

Aby som na túto otázku odpovedal, najskôr by som mal zodpovedať otázku z Porumboiuovho filmu: "Bola to vôbec revolúcia?" Ak udalosti z decembra 89 tvrdošijne označujeme za "revolúciu", musíme pripustiť, že ňou nebola. Podľa mnohých učebníc politológie predpokladá sociálna revolúcia existenciu hnacích síl (sociálne sily), vedúcich síl (politické sily), vodcov, revolučného programu a možno aj revolučnej ideológie. V Rumunsku sme v roku 1989 nič z tohto nemali, čo pociťujeme aj po 30 rokoch. Absencia zodpovedných skupín vyjadrujúcich svoje záujmy sa prejavila nezmieriteľnými rozpormi medzi rôznymi skupinami obyvateľstva, pouličnými bojmi, slovným násilím v parlamente a sériami násilných demonštrácií baníkov na začiatku 90. rokoch. Neprítomnosť vedúcej politickej sily sa prejavila v zmätku a anarchii politického života a štátnych inštitúcií. Vedúci predstavitelia, ktorí sa objavili až neskôr, boli (niektorými) rovnako uctievaní a (ďalšími) odmietaní bez toho, aby niektorí z nich dosiahli národný konsenzus (ako v prípade Václava Havla).

-Kde sa podľa vášho názoru vaša krajina v súčasnosti nachádza?-

Našťastie existuje súčasné Rumunsko zamerané na budúcnosť. Žiaľ, existuje tu aj Rumunsko zabudnuté v neskorom stredoveku. Je tu tiež Rumunsko, ktoré prijalo modernosť, ale nerozmýšľa tak. V Rumunsku nie sú žiadne krajne pravicové politické strany. Nie však preto, že by rumunská spoločnosť k tomu neinklinovala, ale preto, že xenofóbni, suverénni a autochtónni nacionalisti sa združujú okolo najväčšej Sociálnodemokratickej strany (PSD), ktorá v krajine za posledných 30 rokov prevažne vládla. Kde je moja krajina teraz? Medzi dvoma svetmi. Jedným, ktorý ešte nezomrel a ďalším, ktorý sa ešte nenarodil. Veľký rumunský básnik Mihai Eminescu bol tiež ekonomickým, politickým i sociálnym analytikom. Zároveň bol veľkým patriotom a nepriateľom cudzích mocností, ktoré ohrozili nezávislosť, identitu a dôstojnosť Rumunov. Tento génius 19. storočia povedal: "Nacionalizmus áno, ale v rámci pravdy." Nesmieme obísť pravdu a len tvrdiť, že milujeme svoju krajinu. Naopak, ak chceme byť pre krajinu užitoční, je našou povinnosťou poznať pravdu o nás a našej krajine a slúžiť jej skutočným poznaním.