Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Už päť rokov pred Slovenskom, 12. marca 1999, vstúpili do NATO Česká republika, Maďarsko a Poľsko.
Autor TASR
Bratislava 29. marca (TASR) - Slovenská republika sa 29. marca 2004 stala členom Severoatlantickej aliancie (NATO). Spolu s ňou do NATO vstúpilo ďalších šesť postkomunistických štátov: Bulharsko, Estónsko, Lotyšsko, Litva, Rumunsko a Slovinsko. V piatok 29. marca uplynie od tejto udalosti 20 rokov.
Už päť rokov pred Slovenskom, 12. marca 1999, vstúpili do NATO Česká republika, Maďarsko a Poľsko. O ich prijatí rozhodol summit NATO v Madride (8. a 9. júla 1997), Slovensko však na ňom pozvánku do Aliancie nedostalo.
Po rozdelení Česko-Slovenskej Federatívnej Republiky 1. januára 1993 vstúpila SR do Severoatlantickej rady pre spoluprácu (NACC). V ďalšom roku pristúpila k programu Partnerstvo za mier (PfP). Vláda Vladimíra Mečiara (1994-1998) sa však stala terčom kritiky zahraničných partnerov najmä pre nedemokratické praktiky a pre kauzy ako únos prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho, smrť Róberta Remiáša, či zbavenie mandátu poslanca Františka Gauliedera, ktorý vystúpil z klubu Mečiarovho Hnutia za demokratické Slovensko.
Vstupu do NATO sa týkalo referendum, ktoré sa konalo 23. a 24. mája 1997. Stalo sa známym tiež ako "zmarené referendum". Tri otázky referenda navrhla Mečiarova vláda: 1. Ste za vstup SR do NATO? 2. Ste za rozmiestnenie jadrových zbraní na území SR? 3. Ste za rozmiestnenie vojenských základní na území SR?
Prezident SR Michal Kováč rozhodol o spojení referenda so štvrtou otázkou na základe petičnej akcie s podporou 521.000 podpisov: 4. Súhlasíte, aby prezidenta SR volili občania SR podľa priloženého návrhu ústavného zákona priamo? Na pokyn ministra vnútra Gustáva Krajčiho však boli vytlačené lístky iba s tromi otázkami a účasť na referende dosiahla 9,53 percenta, takže bolo neplatné.
Následne 8. a 9. júla 1997 summit NATO v Madride rozhodol, že na konzultácie o rozširovaní Aliancie budú v prvej vlne prizvané krajiny Poľsko, Maďarsko a Česká republika. Slovenská republika pozvánku nedostala. "Nijaká demokratická krajina, ktorá splní ciele zmluvy nebude vylúčená z procesu zvažovania," uviedol v tom čase generálny tajomník Aliancie Javier Solana. Konkrétne Slovensko však na summite spomenuté nebolo.
Vláda SR reagovala vyhlásením, podľa ktorého "plnoprávne členstvo v NATO zostáva prioritou zahraničnopolitickej orientácie SR".
Prezident Michal Kováč označil nepozvanie Slovenska za prehru celej krajiny a zároveň odmietnutie politiky súčasnej vládnej koalície. "Vinu na tom má nedostatočné uplatňovanie demokratických princípov pri spravovaní verejných záležitostí na Slovensku," vyjadril sa Kováč pre rakúsky denník Die Presse.
Na deficit demokracie v krajine upozornil aj vtedajší veľvyslanec USA v SR Ralph Johnson. "Znepokojuje nás nedostatok tolerancie v SR, ak ľudia prejavia nesúhlas s vládnou politikou sú označovaní za protivlasteneckých a protislovenských," povedal Johnson. Upozornil tiež na spolitizovanie štátnej správy či chýbajúci zákon o používaní jazykov národnostných menšín.
"Nevidím nič, čo by vážne nasvedčovalo tomu, že sa seriózne pokračuje vo vyšetrovaní udalostí s jednoznačne politickým pozadím ako je únos syna prezidenta SR Michala Kováča, vražda Róberta Remiáša a výbuch pred domom Františka Gauliedera," uviedol ďalej vo svojom prejave o americko-slovenských vzťahoch. Zároveň dodal, že USA majú záujem na tom, aby Slovensko bolo členom Aliancie a naďalej sú ochotné v tomto smere Slovensku pomáhať.
Po parlamentných voľbách, ktoré sa konali 25. a 26. septembra 1998 nastúpila 30. októbra vláda premiéra Mikuláša Dzurindu. Ten navštívil 5. novembra toho istého roka sídlo NATO v Bruseli. Na stretnutí informoval generálneho tajomníka NATO Javiera Solanu, že jeho vláda je odhodlaná začať nové rokovania o vstupe SR do NATO.
Predseda slovenskej vlády Mikuláš Dzurinda sa v dňoch od 23. do 25. apríla 1999 zúčastnil na washingtonskom summite NATO, na ktorom bola Slovenská republika zaradená na zoznam kandidátskych krajín. O prijatí SR rozhodol summit Aliancie v Prahe 21. a 22. novembra 2002.
Noví kandidáti vrátane Slovenska sa oficiálne stali členmi Severoatlantickej aliancie 29. marca 2004. Pri tónoch slovenskej štátnej hymny vztýčili 2. apríla 2004 približne o 9.50 h na nádvorí pred bruselským sídlom NATO zástavu Slovenskej republiky.
Už päť rokov pred Slovenskom, 12. marca 1999, vstúpili do NATO Česká republika, Maďarsko a Poľsko. O ich prijatí rozhodol summit NATO v Madride (8. a 9. júla 1997), Slovensko však na ňom pozvánku do Aliancie nedostalo.
Po rozdelení Česko-Slovenskej Federatívnej Republiky 1. januára 1993 vstúpila SR do Severoatlantickej rady pre spoluprácu (NACC). V ďalšom roku pristúpila k programu Partnerstvo za mier (PfP). Vláda Vladimíra Mečiara (1994-1998) sa však stala terčom kritiky zahraničných partnerov najmä pre nedemokratické praktiky a pre kauzy ako únos prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho, smrť Róberta Remiáša, či zbavenie mandátu poslanca Františka Gauliedera, ktorý vystúpil z klubu Mečiarovho Hnutia za demokratické Slovensko.
Vstupu do NATO sa týkalo referendum, ktoré sa konalo 23. a 24. mája 1997. Stalo sa známym tiež ako "zmarené referendum". Tri otázky referenda navrhla Mečiarova vláda: 1. Ste za vstup SR do NATO? 2. Ste za rozmiestnenie jadrových zbraní na území SR? 3. Ste za rozmiestnenie vojenských základní na území SR?
Prezident SR Michal Kováč rozhodol o spojení referenda so štvrtou otázkou na základe petičnej akcie s podporou 521.000 podpisov: 4. Súhlasíte, aby prezidenta SR volili občania SR podľa priloženého návrhu ústavného zákona priamo? Na pokyn ministra vnútra Gustáva Krajčiho však boli vytlačené lístky iba s tromi otázkami a účasť na referende dosiahla 9,53 percenta, takže bolo neplatné.
Následne 8. a 9. júla 1997 summit NATO v Madride rozhodol, že na konzultácie o rozširovaní Aliancie budú v prvej vlne prizvané krajiny Poľsko, Maďarsko a Česká republika. Slovenská republika pozvánku nedostala. "Nijaká demokratická krajina, ktorá splní ciele zmluvy nebude vylúčená z procesu zvažovania," uviedol v tom čase generálny tajomník Aliancie Javier Solana. Konkrétne Slovensko však na summite spomenuté nebolo.
Vláda SR reagovala vyhlásením, podľa ktorého "plnoprávne členstvo v NATO zostáva prioritou zahraničnopolitickej orientácie SR".
Prezident Michal Kováč označil nepozvanie Slovenska za prehru celej krajiny a zároveň odmietnutie politiky súčasnej vládnej koalície. "Vinu na tom má nedostatočné uplatňovanie demokratických princípov pri spravovaní verejných záležitostí na Slovensku," vyjadril sa Kováč pre rakúsky denník Die Presse.
Na deficit demokracie v krajine upozornil aj vtedajší veľvyslanec USA v SR Ralph Johnson. "Znepokojuje nás nedostatok tolerancie v SR, ak ľudia prejavia nesúhlas s vládnou politikou sú označovaní za protivlasteneckých a protislovenských," povedal Johnson. Upozornil tiež na spolitizovanie štátnej správy či chýbajúci zákon o používaní jazykov národnostných menšín.
"Nevidím nič, čo by vážne nasvedčovalo tomu, že sa seriózne pokračuje vo vyšetrovaní udalostí s jednoznačne politickým pozadím ako je únos syna prezidenta SR Michala Kováča, vražda Róberta Remiáša a výbuch pred domom Františka Gauliedera," uviedol ďalej vo svojom prejave o americko-slovenských vzťahoch. Zároveň dodal, že USA majú záujem na tom, aby Slovensko bolo členom Aliancie a naďalej sú ochotné v tomto smere Slovensku pomáhať.
Po parlamentných voľbách, ktoré sa konali 25. a 26. septembra 1998 nastúpila 30. októbra vláda premiéra Mikuláša Dzurindu. Ten navštívil 5. novembra toho istého roka sídlo NATO v Bruseli. Na stretnutí informoval generálneho tajomníka NATO Javiera Solanu, že jeho vláda je odhodlaná začať nové rokovania o vstupe SR do NATO.
Predseda slovenskej vlády Mikuláš Dzurinda sa v dňoch od 23. do 25. apríla 1999 zúčastnil na washingtonskom summite NATO, na ktorom bola Slovenská republika zaradená na zoznam kandidátskych krajín. O prijatí SR rozhodol summit Aliancie v Prahe 21. a 22. novembra 2002.
Noví kandidáti vrátane Slovenska sa oficiálne stali členmi Severoatlantickej aliancie 29. marca 2004. Pri tónoch slovenskej štátnej hymny vztýčili 2. apríla 2004 približne o 9.50 h na nádvorí pred bruselským sídlom NATO zástavu Slovenskej republiky.
