V 19. storočí navštevovala renesančný kaštieľ i rodina ruského klasika Puškina.
Autor TASR
Brodzany 10. januára (TASR) - Umelci z Rakúska, Nemecka či Ruska, šľachta, ako i rodina Alexandra Sergejeviča Puškina, sa stretávala v 19. storočí v renesančnom kaštieli, dnes Slovanskom múzeum A. S. Puškina v Brodzanoch v okrese Partizánske. Majiteľmi tejto pôvodom kúrie, ktorú obopína rozľahlý park, boli postupom rokov Brodzianskovci, Forgáchovci, Kvaššayovci či Voglovci z Friesenhofu.
"Prvá zmienka o kaštieli je z konca 14. storočia, z roku 1391. Kaštieľ však nebol v takejto podobe ako dnes, bola to len kúria - menšia stavba, ktorá patrila Brodzianskovcom. Stavba menila majiteľov, významnou rodinou boli Kvaššayovci, ktorí ho získali v druhej polovici 17. storočia a z kúrie urobili kaštieľ aj s obrannou funkciou," uviedla k začiatku histórie dominanty Brodzian kurátorka múzea Alexandra Lukáčová.
Kvaššayovci vlastnili kaštieľ do 40.rokov 19. storočia, keď ho predali rakúskemu šľachticovi Gustavovi Friesenhofovi, ktorý bol diplomatom a pracoval pre Habsburgovcov. "Prišiel sem so svojou prvou ženou Natáliou Zagriašskou, ruskou aristokratkou, a so synom Gregorom, neskorším zakladateľom slovenskej meteorológie. Keď Natália zomrela, Gustáv si zobral jej sesternicu a staršiu sestru Puškinovej manželky Alexandru Gončarovovú, s ňou mal dcéru Natáliu," pokračovala Lukáčová.
Natália sa napriek nesúhlasu rodiny vydala za baróna Oldenburga. "Obaja boli filantropi, v Brodzanoch založili nemocnicu, útulok pre starých a chorých ľudí, Natália zriadila školu, poštu, nacvičovala divadlo, dychovku. Spolu s ľuďmi realizovala dožinky, majálesy. Postavila dve továrne, v jednej sa vyrábali tehly, v druhej škrob. Rýchlo však ovdovela, upla sa na ľudí v dedine. Mala záľubu v umelcoch, bola ich mecénka, teda v Brodzanoch žili na jej trovy literáti, maliari, hudobníci. Chovala tiež leonbergery, tie v Brodzanoch, ako aj vo Viedni, na jej druhom sídle mali vlastný cintorín, ten v obci bol medzi prvými na Slovensku. Rovnako posledné miesto odpočinku mali aj jej kone," priblížila Lukáčová.
Svojim blízkym tiež postavila hrobku na kopci za dedinou v neogotickom slohu, neďaleko hrobky je letohrádok, mala tam planetárium, maľovala tam. Zomrela v roku 1937 s veľkými finančnými problémami a do kaštieľa sa nasťahoval jej vnuk. "Potom prišiel koniec vojny, vnuk emigroval, kaštieľ bol schátraný, vyrabovaný. V 60. a 70. rokoch 20. storočia tu už potom boli aktivity spraviť múzeum Puškina. Hoci tu nikdy nebol, len sestra jeho manželky s deťmi," podotkla kurátorka.
Dolná expozícia múzea venovaná literatúre bola z hygienických dôvodov zrušená, v hornej môžu návštevníci vidieť rodinné salóny, pamiatky, ktoré súvisia s Puškinom, jeho manželkou, osobné veci Alexandry Gončarovovej či herbár z 30. rokov 19. storočia. Vedľa múzea sa tiež nachádza knižnica, ktorú dal postaviť Gustav Friesenhof v 19. storočí výlučne pre svoje knihy a Natália Oldenburgová tam mala ateliér. Park zrevitalizovali Friesenhofovci, najvzácnejšími stromami sú tam približne 160-ročné platany.
"Prvá zmienka o kaštieli je z konca 14. storočia, z roku 1391. Kaštieľ však nebol v takejto podobe ako dnes, bola to len kúria - menšia stavba, ktorá patrila Brodzianskovcom. Stavba menila majiteľov, významnou rodinou boli Kvaššayovci, ktorí ho získali v druhej polovici 17. storočia a z kúrie urobili kaštieľ aj s obrannou funkciou," uviedla k začiatku histórie dominanty Brodzian kurátorka múzea Alexandra Lukáčová.
Kvaššayovci vlastnili kaštieľ do 40.rokov 19. storočia, keď ho predali rakúskemu šľachticovi Gustavovi Friesenhofovi, ktorý bol diplomatom a pracoval pre Habsburgovcov. "Prišiel sem so svojou prvou ženou Natáliou Zagriašskou, ruskou aristokratkou, a so synom Gregorom, neskorším zakladateľom slovenskej meteorológie. Keď Natália zomrela, Gustáv si zobral jej sesternicu a staršiu sestru Puškinovej manželky Alexandru Gončarovovú, s ňou mal dcéru Natáliu," pokračovala Lukáčová.
Natália sa napriek nesúhlasu rodiny vydala za baróna Oldenburga. "Obaja boli filantropi, v Brodzanoch založili nemocnicu, útulok pre starých a chorých ľudí, Natália zriadila školu, poštu, nacvičovala divadlo, dychovku. Spolu s ľuďmi realizovala dožinky, majálesy. Postavila dve továrne, v jednej sa vyrábali tehly, v druhej škrob. Rýchlo však ovdovela, upla sa na ľudí v dedine. Mala záľubu v umelcoch, bola ich mecénka, teda v Brodzanoch žili na jej trovy literáti, maliari, hudobníci. Chovala tiež leonbergery, tie v Brodzanoch, ako aj vo Viedni, na jej druhom sídle mali vlastný cintorín, ten v obci bol medzi prvými na Slovensku. Rovnako posledné miesto odpočinku mali aj jej kone," priblížila Lukáčová.
Svojim blízkym tiež postavila hrobku na kopci za dedinou v neogotickom slohu, neďaleko hrobky je letohrádok, mala tam planetárium, maľovala tam. Zomrela v roku 1937 s veľkými finančnými problémami a do kaštieľa sa nasťahoval jej vnuk. "Potom prišiel koniec vojny, vnuk emigroval, kaštieľ bol schátraný, vyrabovaný. V 60. a 70. rokoch 20. storočia tu už potom boli aktivity spraviť múzeum Puškina. Hoci tu nikdy nebol, len sestra jeho manželky s deťmi," podotkla kurátorka.
Dolná expozícia múzea venovaná literatúre bola z hygienických dôvodov zrušená, v hornej môžu návštevníci vidieť rodinné salóny, pamiatky, ktoré súvisia s Puškinom, jeho manželkou, osobné veci Alexandry Gončarovovej či herbár z 30. rokov 19. storočia. Vedľa múzea sa tiež nachádza knižnica, ktorú dal postaviť Gustav Friesenhof v 19. storočí výlučne pre svoje knihy a Natália Oldenburgová tam mala ateliér. Park zrevitalizovali Friesenhofovci, najvzácnejšími stromami sú tam približne 160-ročné platany.