Bojnice 11. decembra (TASR) - Majestátny a bez sporu romantický Bojnický zámok, ktorý nazývajú aj Perlou hornej Nitry, patrí medzi najnavštevovanejšie národné kultúrne pamiatky na Slovensku. V zámku, ktorý do súčasnej podoby, v štýle francúzskych zámkov na rieke Loire, nechal začiatkom minulého storočia prestavať posledný feudálny majiteľ bojnického panstva gróf Ján Pálfi, je sídlom Slovenského národného múzea - Múzea Bojnice. Jeho riaditeľom od roku 1989 je historik umenia, Ján Papco (1950). K umeniu, kultúre a histórii mal vždy blízko. Ako prvý začal v priestoroch zámku organizovať inscenované prehliadky, ktoré podstatnou mierou prispeli k tomu, že každoročne zámok navštívia státisíce domácich i zahraničných návštevníkov. Zisk zo vstupného múzeum využíva na postupnú rekonštrukciu zámku, reštaurovanie umeleckých pamiatok, organizovanie zaujímavých výstav. Okrem toho sa Papco od začiatku svojho pôsobenia na zámku venuje umeleckohistorickému výskumu. Je autorom viacerých publikácií a štúdií, ako je napríklad bilingválny katalóg Rakúsky barok a Slovensko (2003). V dvoch dieloch predstavil tvorbu takmer zabudnutého, ale významného stredoeurópskeho maliara Františka Antona Palka pod názvom Palkovské štúdie I. a II. (2010, 2014). Výsledkom jeho výskumu je aj zaujímavá monografia Záhada jedného obrazu (2012). Naposledy mu vyšla odborná publikácia, príručka, možno aj učebnica pre vysokoškolských študentov umeleckých smerov pod názvom Znalectvo umenia / umenie (?) znalectva.

V rozhovore, ktorý je súčasťou multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky odpovedá Ján Papco aj na otázky súvisiace s jeho prácou a osobným životom, ale hodnotí i súčasnosť a najmä sa zaoberá budúcnosťou Bojnického zámku.


-Život každého človeka ovplyvnili detské roky, prostredie v ktorom vyrastal. Čo vás najviac formovalo, ako ste sa dopracovali k vášmu celoživotnému záujmu a potom aj povolaniu?-

Detstvo som si užíval na šírej rovine pri sútoku riek Tople a Ondavy na dolnom Zemplíne. Mojím živlom bola odmalička voda so všetkým, čo k vode patrí. V lete sme sa kúpali, v zime korčuľovali a medzitým chytali ryby a drevo. Pečené ryby sme mali každý deň a drevo na kúrenie sme nikdy nekupovali. Hrubé konáre a kmene stromov, plávajúce po výdatných dažďoch na "veľkej vode", sme vyťahovali železnými hákmi na dlhých drevených drúkoch. Bola to užitočná a zároveň vzrušujúca robota.

V jeseni pasenie kráv na lúkach s hustými remízami, takými akurát na "schovky" a iné hry, až do západu slnka. Potom domov, prejsť učivo, popočúvať podmanivé zážitky starkých a spať. Ráno do školy, najprv do jednotriedky v Božčiciach, potom od šiesteho až po deviaty ročník do neďalekých Parchovian a po skončení základnej do Vranova nad Topľou na humanitnú vetvu SVŠ. Kreslené a maľované obrázky som začal vnímať ako umelecké diela v trinástich rokoch. Zasiahlo ma to ako čosi, čo dodnes nechápem. A odvtedy ma už nepustilo. Mama bola nešťastná, vraj čo zo mňa bude. V jej predstavách sa totiž obrázky spájali s podomovými obchodníkmi predávajúcimi predkreslené nástenky na vyšívanie.

Po skončení strednej školy som sa vydal na druhý koniec Slovenska, do Bratislavy. Najprv na pohovory a potom ako riadny študent dejín umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. V roku 1973 som sa oženil a nastúpil ako odborný pracovník do múzea v Bojnickom zámku. No nezostal som tam natrvalo. Nedlho po vojenčine som odišiel do stavebnej firmy Priemstav v Prievidzi "vyvetrať si hlavu". Najprv som pracoval ako robotník a po čase som sa stal náborovým pracovníkom. A keď mi "hrozilo", že sa stanem vedúcim doškoľovacieho strediska pre kádrové rezervy, zdvihol som kotvy a opäť odišiel do Bratislavy. V Ľudovoumeleckom družstve Detva som sa stal vedúcim výtvarno-vývojového pracoviska pre ľudovú umeleckú výrobu. Zotrval som tam v príjemnom kolektíve do roku 1981, keď som sa rozhodol, že sa dám na "voľnú nohu" a doma budem maľovať obrázky na skle. Boli to úžasné časy. Ekonomická a kreatívna sloboda. Jednoducho spokojný život v práci i kruhu rodiny. Ako hovoria vojaci: "Velím si sám a velím si dobre".

Opäť však prišla zmena. Spomenuli si na mňa v zámku, kam som sa vrátil na plný úväzok v roku 1986. Najprv ako odborný pracovník, potom ako vedúci dokumentácie a neskôr vedúci pre hlavnú činnosť. No a po revolúcii som to dotiahol na riaditeľa múzea, kde som doteraz. S malou prestávkou, keď ma v roku 2002 pozvali za generálneho riaditeľa SNM v Bratislave, kde mi zverili organizáciu a marketing vládou dotovanej megavýstavy "Európa okolo roku 1000".


-Ako ste sa vlastne dostali k práci v múzeu?-

Múzeom v detstve bol pre mňa kostol. Oltáre, sochy, architektúra, zamestnávali moju pozornosť aj počas omše. Koľkokrát som nevedel, čo bolo na kázni, keď ma doma skúšali. Najbližšie múzeá a galérie boli ďaleko, v Prešove a Košiciach. Vždy, keď sme tam išli kúpiť nové šaty, tak som rýchlo "zdúchol", nechal rodičov nakupovať a sám som chodil po chodbách múzea od jedného obrazu k druhému. A do Bojníc? Tam som múzeum takpovediac "vyženil", keď som sa po svadbe presťahoval do susednej Prievidze. Moja manželka Ľubka totiž pracovala v zámku. Dozvedel som sa, že tam historika umenia nemajú, dal som si žiadosť a prijali ma.


-Čo ste dovtedy vedeli o Bojnickom zámku?-

Takmer nič. Bojnický zámok som videl prvýkrát z vlaku, keď som cestoval na vohľady z Bratislavy do Prievidze. Silueta ma zaujala, ibaže mi pripadala akási plochá. Toľko ospevovanú Zlatú sálu som spoznal až na vlastnom sobáši. A vryla sa mi do pamäti kvôli jednému "trapasu". Pážatko nám recitovalo, ako nevesta drží v ruke kyticu a my sme až vtedy zistili, že gerbery dovezené z Bratislavy, sme zabudli doma v pivnici, aby nezvädli. Kvôli hanbe sa mi všetko pred očami zahmlilo. Takmer nič si nepamätám...


-Práca múzejníka vás teda zaujala, pretože ste časom prišli s novými nápadmi, realizovali ste zaujímavé projekty, ktoré Bojnický zámok pre návštevníkov mimoriadne zatraktívnili...-

Mojou prvou významnejšou akciou na zámku, krátko po nástupe do múzea, bola autorská výstava: "Umenie 19. a začiatku 20. storočia". Prekvapila starších kolegov v zámku i mňa samého. V tom čase sa nevedelo, čo všetko sa ukrýva v regáloch v provizórnom depozitári múzea. Po mojom druhom príchode do zámku som pokračoval v "objaviteľských" aktivitách, tentokrát z obdobia baroka. Práca ma tak bavila, že už v sobotu som sa tešil, kedy príde pondelok a ja opäť budem medzi obrazmi. Ale potom prišla funkcia riaditeľa a musel som sa začať pozerať na múzeum a zámok vcelku. Teda aj s prevádzkovými, stavebnými, ekonomickými a mnohými inými problémami. Bolo to obdobie, keď sa štátne dotácie do múzeí krátili. Peňazí sa nedostávalo a vyvstala otázka, ako ďalej. Či zredukujeme stav pracovníkov, alebo vymyslíme niečo, aby sa v nových podmienkach každý uplatnil. Tak som vymyslel nočné prehliadky so strašidlami, neskôr aj úspešný Medzinárodný festival duchov a strašidiel, Rozprávkový zámok, Šľachtické Vianoce, Valentín na zámku a ďalšie inscenované akcie. Paralelne sme rozvinuli okolo záhad v zámku masívne marketingové kampane, ktoré upriamili pozornosť a vzbudili zvedavosť reálnych i potenciálnych návštevníkov zámku. Určite si verejnosť pamätá na záhadné slzy grófa Pálfiho, ktoré vytekali z jeho sarkofágu, ale aj objavené legendy a zaujímavosti z histórie zámku. No a, samozrejme, bol to návrat vzácneho Bojnického oltára z Prahy a jeho umiestnenie na pôvodné miesto v zámockej kaplnke. V poslednom období to bolo rozsvietenie zreštaurovaného obrovského barokového lustra. To všetko prispelo k tomu, že ľudia opakovane prichádzali do Bojníc, pretože tu našli vždy niečo nové. A tržby zo vstupného i z dovtedy nebývalých prenájmov zámockých priestorov priamo v národnej kultúrnej pamiatke, sľubne narastali.


-Ako sa tieto aktivity a stúpajúca návštevnosť prejavili?-

Financovanie múzea a zámku sa dostalo na takú úroveň, že štátny príspevok v rozpočte múzea dnes predstavuje symbolických približne 13 percent. Z toho inscenované akcie prispievajú do rozpočtu múzea asi jednou štvrtinou a niekedy až jednou tretinou. Možno si to málokto uvedomuje, no tí, čo v súvislosti s Bojnickým zámkom strašia daňových poplatníkov, by o týchto základných faktoch v kultúre mali vedieť.


-Môžete teda prezradiť, koľko peňazí ste takto získali a ako sa za ten čas sa zmenil zámok?-

Z finančných prostriedkov, ktoré utŕžime na vstupnom a prenájmoch, investujeme značnú časť do obnovy zámku. Keby sme to mali vyčísliť, tak za posledných dvadsať rokov to je približne štyri milióny eur. Pravidelní návštevníci, ktorých nie je málo, si to iste všimli. Za uvedené obdobie sme urobili cestu do zámku, chodníky, kamenný múr nad hradnou priekopou, múriky v jazierku, kované ploty a zábradlia, zrekonštruovali sme park, Rentmajstrovské krídlo, obnovili konské schody, fasády, terasy, žľaby, zreštaurovali maľby v strednom hrade, drevené okná, podlahy, kovové články na vežiach, modernizovali sme osvetlenie točitej veže, parku, Huňadyho sály a vykonali množstvo iných prác v rámci bežnej a pravidelnej údržby zámku a jeho areálu. Ak by som tieto práce mal vyhodnotiť, tak musím povedať, že ešte v roku 2001 sme vykonali technický audit celej pamiatky. Záver bol taký, že ak sa do desiatich rokov nezačne s generálnou rekonštrukciou zámku, objekt bude treba pre zlý technický stav, kvôli bezpečnosti návštevníkov, uzavrieť. Aby k tomu nedošlo, museli sme napnúť všetky sily a po trase prehliadky sme zrekonštruovali, podľa možnosti všetko, čo ohrozovalo návštevníkov zámku. Okrem iného, opravili sme rozpadajúce sa murivo, strechy, dažďové zvody a iné. A, samozrejme, popri tom prebiehala revitalizácia expozícií, reštaurovanie zbierok.


-Priblížte, čo všetko v súčasnosti zámok ponúka návštevníkom?-

Je to predovšetkým samotné "genius loci" zámku. Krása, pokoj, čaro. Sám pre seba som to zhrnul do troch "Vé", teda Výtvarnosť, Vizuálnosť a Výpravnosť. Výtvarnosť, to znamená, že zámok napriek svojmu neoslohovému eklekticizmu je vynikajúcou architektúrou. Tvary, línie, stavebný materiál už ani nemôžu byť lepšie usporiadané na obmedzenom priestore travertínovej kopy nad Bojnicami. Vizuálnosť zámku je o očiam lahodiacom splývaní kultúrnej pamiatky s malebným okolím. A za Výpravnosťou sa zasa skrýva čaro romantickej imaginácie, ktorá prebúdza našu zvedavosť a umožňuje nám cestovať v čase, z prítomnosti do minulosti a naopak. V neposlednom rade vo vnútri zámok ponúka starožitnosťami zariadené sály a komnaty. V expozícii a depozitároch evidujeme totiž viac než šesť tisíc umeleckých zbierkových predmetov. Novinkou v ponuke múzea je exkluzívna expozícia gotiky v Päťbokej veži a trblietajúci sa barokový luster v rozľahlej Huňadyho sále. A pre návštevníkov aj prekvapenie na záver. Vápencová jaskyňa s jazierkami a hradnou studňou. Ja stále verím, že aj s tajnou chodbou, vedúcou z ústia studne zasypanej veľkými balvanmi, niekde za hradby mesta.


-Návštevníci, ktorí prejdú trasou prehliadky, si určite uvedomujú, že zámok má oveľa väčší priestor, ďalšie miestnosti. Čo sa deje za múrmi zámku, kam návštevníci nechodia?-

Čaruje sa tam. Reštaurátori v reštaurátorských ateliéroch vdychujú život poškodeným obrazom, sochám, nábytku, historickým hodinám. Historici umenia ich vo svojich pracovniach skúmajú a učia ich, prostredníctvom lektorov, komunikovať s návštevníkmi. Aby prezradili, čomu slúžili, kto sa im tešil a kto ich vytvoril. Dokumentátori zabezpečujú ich evidenciu, ekonómovia v kanceláriách účtujú a triedia peniažky. Aby bolo aj na platy, aj na energie, na opravy, výstavy, kostýmy pre dvorné dámy, strašidlá, ochranné pomôcky, pracovné odevy, náradie... Upratovačky, údržbári a záhradníci sa vo svojich pracovniach prezliekajú, aby sa mohli venovať opravám, čistote a prácam v parku. V skladoch sa vydáva materiál, v archíve, knižnici a depozitároch sa spravujú dokumenty, odborné knihy, vedecké časopisy a už spomínané umelecké predmety, ktoré požičiavame aj iným múzeám, príležitostne sa vystavujú a pripravujú do našej expozície. Jednoducho, celý servis, kreativita, riadenie, administratíva, plánovanie a poklady múzea sú za múrmi, kde návštevníci nemôžu mať prístup.


-Spomínali ste najnovší prírastok, zreštaurovaný obrovský barokový luster.-

Začiatkom 90. rokov minulého storočia sme na povale Bojnického zámku našli v sutine pripravenej na odvoz množstvo drevených úlomkov neurčeného predmetu, ktoré sme po identifikácii vyhodnotili ako súčasti osvetľovacieho telesa, barokového lustra. Dali sme ich zreštaurovať a narodil sa nám dvojetážový luster s dvadsiatimi ramenami, sto desiatimi svietidlami, o celkových rozmeroch vyše troch metrov na šírku i výšku. Potom sme zreštaurovaný luster inštalovali na špeciálnom nosníku v Huňadyho sále v rámci jej rekonštrukcie a modernizácie osvetlenia. Luster totiž má značnú hmotnosť - okolo 600 kilogramov. V "Huňadičke", najväčšej miestnosti na zámku, ho návštevníci, ale aj i svadobčania či účastníci rôznych podujatí obdivujú ako výnimočný skvost, ktorý tejto rozľahlej sále dodal lesk a monumentálnosť.


-Prečo sa potom z lustra stala taká veľká kauza?-

Lebo niekomu asi prekážalo, že sme barokový luster zreštaurovali. Asi sme ho mali nechať tak, aby jeho úlomky upadli do zabudnutia a možno aj niekde inde. Inak si to neviem vysvetliť. Tak, ako neviem pochopiť, ako mohla kontrolórka "zistiť", že barokový luster nebol zreštaurovaný a ako keby ani neexistoval. Bez ohľadu na dokumentáciu, doklady a najmä na to, že fyzicky sa nachádza v Huňadyho sále. Namiesto poriadnej kontroly sa vyrobila mediálna a politická kampaň s nenávistnou a pomstychtivou zápletkou. Písalo sa o fiktívnych objednávkach, faktúrach, na tlačovkách sa mávalo papiermi, do ktorých nikto ani nepozrel. Pretože, keby sa pozrel, tak by zistil, že v tých papieroch sú aj písomné vyjadrenia kurátorky a dokumentátorky k správe o kontrole, ktoré potvrdzovali, že luster bol riadne zapožičaný na reštaurovanie, riadne zreštaurovaný, riadne vrátený a riadne zaevidovaný. A potom sa kontrolórka, ktorá ku kauze prispela podstatnou mierou, čudovala, keď vládny audit všetky jej kriminalizované "zistenia" odmietol a, naopak, preukázal, že práve ona, kontrolórka, pochybila a viackrát porušila zákon o kontrole. No aby z toho akosi vyšla, vyhlásila vládny audit za zmanipulovaný. A jej kolegyňa ho dokonca verejne označila nielen za zmanipulovaný, ale vraj aj podplatený. A ich politickí tútori to, žiaľ, odklepli.


-Ako takáto situácia zasiahla do práce a života na zámku?-

Nuž ako? Nie tak, ako očakávali osnovatelia tejto kauzy. Že všetko na zámku sa zrúti, rozvráti a niekto príde a šmahom ruky dá všetko do poriadku. Činnosť na zámku pokračovala ako predtým, návštevníci sa kochali zámkom a jeho expozíciami, ako dovtedy. Ani pracovníci, ktorí najlepšie vedia posúdiť, čo je pravda a čo lož, sa nenechali zastrašiť a bez zneistenia pokračovali v práci. I keď teraz už s novou skúsenosťou. Keď na vlastné oči a uši sa presvedčili, čoho sú niektorí ľudia z pomsty schopní a kam až dokážu s nenávisťou zájsť.


-Na čom pracujete v súčasnosti?

Po vydaní spomínanej publikácie o znalectve, pripravujem jej pokračovanie pod názvom Atribucionizmus / prepísaná história obrazov. Ak prvá bola o teórii a rôznych metódach znalectva pri rozpoznávaní nepodpísaných obrazov, druhá bude praktickejšia, bude o jednej metóde, atribúciách obrazov. To znamená o spôsobe pripisovania obrazov k menám určitých autorov na základe ich príznačných, takzvaných signifikantných markantov.


-Ako však vašu prácu zosúlaďujete s rodinou?-

Mám fantastickú rodinu. Manželku, ktorá v múzeu pracovala ešte skôr ako ja, deti i nevesty. Máme sa veľmi radi, rozumieme si. Je to veľký dar, keď človek príde domov, ako do vyhriateho hniezda. Deti sú síce preč z domu, no každý deň si telefonujeme, alebo "skajpujeme". Čítajú moje texty, povzbudia ma, požartujeme a tešíme sa, že je to tak. S manželkou si vystačíme sami. Možno v dnešnej dobe to bude znieť nabubrelo, no nikdy nám nie je dosť, byť stále spolu...


-Ovplyvnila kauza návštevnosť múzea?-

Našťastie, nie. Ďalej pripravujeme pre návštevníkov zaujímavé podujatia, teraz napríklad prebiehajú Vianoce na zámku, o ktoré je každoročne značný záujem. Od začiatku roka navštívilo zámok už 205 tisíc ľudí, čo je asi o desaťtisíc viac ako vlani.


-Pozrime sa však do budúcnosti. Myslíte aj v ďalších rokoch na návštevníkov? Aké sú vaše vízie o Bojnickom zámku a múzeu?-

Sú o inej, novej generácii komunikácie múzea s návštevníkmi v zámku. Už na tom pracujeme. Začína to charakterovým parkom v okolí zámku. V súčasnosti sa pripravuje scénosled nápadov, čo sa všetko v parku udeje v rámci jeho výtvarného dotvorenia. Bude v ňom drobná plastika, okrúžkované exotické dreviny, stromy, z ktorých sa návštevník dozvie, odkiaľ pochádzajú a čím sú charakteristické. Aj v prepojení na historické udalosti a osobnosti zámku. Napríklad, ginko dvojlaločné je charakteristické tým, že v jeseni mu listy opadnú z noci na ráno. Tak, ako Ján Zápoľský prišiel z noci na ráno o Bojnický zámok v boji s Ferdinandom I. o uhorskú kráľovskú korunu. Ale je tam aj približne 700-ročná Lipa kráľa Mateja.

V priekope bude relaxačná pochôdzková zóna s dreveným náradím, prostredníctvom ktorého sa návštevníci, rodiny s deťmi, prenesú do čias, keď rytierom bol človek bez bázne a hany. Namiesto malej "kumbálovej" pokladne už budúci rok vznikne v západnom krídle polyfunkčné prostredie, kde si návštevníci kúpia lístky, suveníry, pohrajú sa s informáciami o zámku, občerstvia sa kávou, čajom alebo nealko nápojmi a uvidia aj vzácne starožitnosti z depozitu. Nebudú čakať na prehliadku vonku ako v súčasnosti.

V strednom hrade už budúci rok pribudne nová expozícia na terase, medzi točitým schodiskom a mramorovou sálou. Tam návštevníci uvidia útroby doteraz zasypaného gotického hradu s lapidáriom, kde budú vystavené zreštaurované torzá predmetov, ktoré sme našli v sutinách. Francúzsky park, v trase, kadiaľ prechádzajú všetci návštevníci, získa nové romantické osvetlenie, kulisu pre nočné prehliadky. Nové osvetlenie plánujeme pre celý zámok. Pripravená štúdia počíta s viacerými režimami. Od statického, ktoré vyrysuje detaily zámku, až po dynamické, keď sa na múroch a vežiach zámku budú odohrávať inscenované podujatia ako v kine. Revitalizované expozície, spájajúce modernosť s históriou, sa budú návštevníkom prihovárať prostredníctvom najnovších informačných technológií. Lektori už nebudú hovoriť, čo gróf Pálfi so zámkom zamýšľal. Povie to on sám a jeho príbuzní, ako v rozhlasovej a televíznej inscenácii. O strašidlách na zámku sa už nebude iba hovoriť. Návštevníkom sa skutočne zjavia prostredníctvom hologramov a povedia, čo robia na zámku. Ale bude toho omnoho viac...


-Nebude vám potom predsa len ľúto odchádzať? S akým pocitom sa chystáte rozlúčiť s úlohou kastelána?-

Neviem. Možno už na druhý deň zabudnem, že som na zámku robil. Pretože doma ma bude čakať množstvo roboty, ktorú som počas "kastelánčenia" zanedbal. Záhrada, ovocné stromy, búdky pre vtáčiky a životodarný hmyz, maľovanie obrázkov na skle, dokončenie novely s názvom „Okolica", o návratoch, odchodoch a príchodoch do rodného kraja z prostredia, kde som prežil svoj zaujímavý pracovný a rodinný život...