Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Od začiatku 20. storočia sa čoraz výraznejšie uplatňovalo maliarske zobrazovanie mesta, uviedol kurátor výstavy, riaditeľ GJK Vladimír Beskid.
Autor TASR
Trnava 2. januára (TASR) – Trnavská Galéria Jána Koniarka (GJK) stavila pri svojej dlhodobej výstave v Koppelovej vile na tému storočia maliarskeho zobrazenia trnavských mestských zákutí a okolitej krajiny. Obraz Trnavy v čase 1920 – 2020 si možno pozrieť až do konca roka 2022. Informoval o tom kurátor výstavy, riaditeľ GJK Vladimír Beskid.
„Obraz slobodného kráľovského mesta Trnava v priebehu 17. až 19. storočia sa dochoval na početných mestských vedutách. No od začiatku 20. storočia sa čoraz výraznejšie uplatňovalo maliarske zobrazovanie mesta,“ uviedol Beskid.
Po vzniku samostatného Československa (1918) v medzivojnovom období zohrávajú výraznú rolu najmä českí umelci a učitelia, ktorí v Trnave našli pôsobisko. Medzi nimi vynikali komorné krajiny Jiřího Mandela, tiež mestské fragmenty a zákutia Svatopluka Havrlíka i energické podoby architektúr od Jaroslava Pacáka, osobitne u priemyselných stavieb. Zo slovenských umelcov najsilnejšie vyznievajú maliarske krajiny Štefana Polkorába.
„Predovšetkým dokumentárnu hodnotu majú dnes kresby a akvarely trnavského umelca a pedagóga Pavla Lukachicha či ilustratívne kresby uhľom českého grafika Karla Votlučku najmä v rokoch 1947 až 1952. Počas vojnových rokov za pozornosť stojí ojedinelý drevorez Ľuda Fullu Univerzitný kostol v Trnave (1941) a bohatá kolekcia kresebných štúdií a pastelov Jozefa Šturdíka,“ dodal Beskid.
Po druhej svetovej vojne sa v Trnave postupne sformovala skupina profesionálnych výtvarníkov. „Počas pobytu v našom meste (1948-68) Edita Ambrušová maľuje niekoľko plátien s mestskými pohľadmi a expresívnym podaním. Od 60. rokov 20. storočia tvorila trnavská skupina umelcov, ktorí prinášali početné mestské krajinomaľby,“ informoval kurátor. Patria k nim diela Jozefa Dóku staršieho, Emila Pauloviča či Júliusa Balogha. „Po zmene režimu v roku 1989 sa tento typ krajinomaľby či architektonického obrazu načas vytratil,“ konštatoval.
Po roku 2010 sa častejšie presadzujú digitálne tlače či fotografické záznamy. Od roku 2015 v rámci intervencií a performance vo verejnom priestore dvojica umelcov Cyril Blažo a Martin Kochan vytvorila rad ironických, vtipných či absurdných situácií v rámci sídlisk a mestskej periférie Trnavy. V roku 2017 predstavila sériu desiatich digitálnych printov dizajnérka Michaela Chmeličková. V rokoch 2015 až 2019 združenie Čierne diery vydalo sériu farebných risografií industriálnych pamiatok a architektúry 20. storočia s 30 motívmi Trnavy, medzi nimi grafické listy Trnavčanov Simony Čechovej, Miloslava Kučeru či Barbory Demovičovej.
„Mladá dvojica pod značkou Cisarove (Linda Cisárová - Adam Cisár) najnovšie vytvorila digitálnu sériu štyroch trnavských stavieb. To je zatiaľ posledné slovo k téme trnavských motívov v slovenskom výtvarnom prostredí,“ uzavrel Beskid.
„Obraz slobodného kráľovského mesta Trnava v priebehu 17. až 19. storočia sa dochoval na početných mestských vedutách. No od začiatku 20. storočia sa čoraz výraznejšie uplatňovalo maliarske zobrazovanie mesta,“ uviedol Beskid.
Po vzniku samostatného Československa (1918) v medzivojnovom období zohrávajú výraznú rolu najmä českí umelci a učitelia, ktorí v Trnave našli pôsobisko. Medzi nimi vynikali komorné krajiny Jiřího Mandela, tiež mestské fragmenty a zákutia Svatopluka Havrlíka i energické podoby architektúr od Jaroslava Pacáka, osobitne u priemyselných stavieb. Zo slovenských umelcov najsilnejšie vyznievajú maliarske krajiny Štefana Polkorába.
„Predovšetkým dokumentárnu hodnotu majú dnes kresby a akvarely trnavského umelca a pedagóga Pavla Lukachicha či ilustratívne kresby uhľom českého grafika Karla Votlučku najmä v rokoch 1947 až 1952. Počas vojnových rokov za pozornosť stojí ojedinelý drevorez Ľuda Fullu Univerzitný kostol v Trnave (1941) a bohatá kolekcia kresebných štúdií a pastelov Jozefa Šturdíka,“ dodal Beskid.
Po druhej svetovej vojne sa v Trnave postupne sformovala skupina profesionálnych výtvarníkov. „Počas pobytu v našom meste (1948-68) Edita Ambrušová maľuje niekoľko plátien s mestskými pohľadmi a expresívnym podaním. Od 60. rokov 20. storočia tvorila trnavská skupina umelcov, ktorí prinášali početné mestské krajinomaľby,“ informoval kurátor. Patria k nim diela Jozefa Dóku staršieho, Emila Pauloviča či Júliusa Balogha. „Po zmene režimu v roku 1989 sa tento typ krajinomaľby či architektonického obrazu načas vytratil,“ konštatoval.
Po roku 2010 sa častejšie presadzujú digitálne tlače či fotografické záznamy. Od roku 2015 v rámci intervencií a performance vo verejnom priestore dvojica umelcov Cyril Blažo a Martin Kochan vytvorila rad ironických, vtipných či absurdných situácií v rámci sídlisk a mestskej periférie Trnavy. V roku 2017 predstavila sériu desiatich digitálnych printov dizajnérka Michaela Chmeličková. V rokoch 2015 až 2019 združenie Čierne diery vydalo sériu farebných risografií industriálnych pamiatok a architektúry 20. storočia s 30 motívmi Trnavy, medzi nimi grafické listy Trnavčanov Simony Čechovej, Miloslava Kučeru či Barbory Demovičovej.
„Mladá dvojica pod značkou Cisarove (Linda Cisárová - Adam Cisár) najnovšie vytvorila digitálnu sériu štyroch trnavských stavieb. To je zatiaľ posledné slovo k téme trnavských motívov v slovenskom výtvarnom prostredí,“ uzavrel Beskid.
