Škola nesie meno po slávnom skladateľovi, no v úspechoch jej žiaci nezaostávajú. Zaujímavosťou je, že známky operný spevák Daniel Čapkovič spieval na prijímačkách ZUŠ pápežskú hymnu.
Autor TASR
Trnava 30. januára (TASR) – Základná umelecká škola (ZUŠ) Mikuláša Schneidera Trnavského v Trnave má v tomto školskom roku 714 žiakov. Keby sa dalo, mala by ich však aj o niekoľko desiatok viac. Lebo zhruba toľko detí z Trnavy i okolia každoročne musí odmietnuť pre nedostatok priestorov. No aj napriek tomu sa radí medzi najväčšie školské zariadenia svojho druhu na Slovensku. A zároveň aj medzi najúspešnejšie.
Tejto skutočnosti výrazne napomáha postoj zriaďovateľa – mesta Trnava. Podľa riaditeľa ZUŠ Gabriela Kalapoša trnavská radnica patrí k tým, ktoré chápu význam a úlohu ZUŠ v systéme vzdelávania a dáva mu plnú podporu. "To podporuje náš rozvoj," povedal pre TASR.
ZUŠ v Trnave nie je žiadnou novovytvorenou inštitúciou s krátkou históriou. Prvá hudobná škola sa datuje už pred 182 rokmi, potom v roku 1934 sa o to pokúsil syn mestského trubača Ján Czarda, absolvent viedenského konzervatória. Prvopočiatky organizovanej hudobnej školy spadajú až do roku 1940, kedy Ľudovít Vaňous spolu s Martou Kissovou založili dvojtriednu súkromnú vzdelávaciu ustanovizeň.
Pri zakladaní im veľmi pomohol skladateľ Eugeň Suchoň, skladateľ Pavol Bagin zase pomohol presadiť, aby ju vzalo pod patronát mesto, a tak vznikla v Trnave v roku 1943 Mestská hudobná škola. V kronike ZUŠ sú zapísané mená riaditeľov Ľudovít Vaňous, Ervín Horáček, Rozália Arnoldová, Jindrich Richter, Ervín Blažek, Ján Hrčka, Gabriela Kleschtová, Bohuslav Smutný. Gabriel Kalapoš, známy v Trnave aj ako zbormajster viacerých úspešných speváckych zborov, školu vedie od roku 1999.
ZUŠ má v súčasnosti hudobný, literárno-dramatický a tanečný odbor. V roku 1991 sa od školy odčlenil výtvarný odbor a vznikla samostatná ZUŠ. V roku 1994 škola získala od ministerstva školstva certifikát o udelení čestného názvu ZUŠ Mikuláša Schneidera Trnavského.
"Niet vhodnejšej osobnosti na pomenovanie našej školy ako je tento skladateľ. Sú aj iní významní Trnavčania, ale jeho celý život i tvorba sa viažu k nášmu mestu, veď si dal pridať k svojmu menu prídomok Trnavský. A pôsobil takisto v školstve," povedal Kalapoš na otázku, či by si vedel predstaviť, že by škola niesla iné pomenovanie. Generácie školákov, ktoré desaťročia prechádzali a prechádzajú i teraz bránami školy, by iste skladateľovi Schneiderovi Trnavskému robili radosť.
Na tento rok dostala Základná umelecká škola (ZUŠ) Mikuláša Schneidera Trnavského z mestského rozpočtu 130.000 eur, aby sa mohla pustiť do rekonštrukcie strechy svojej budovy na Štefánikovej ulici v Trnave. ZUŠ v nej sídli už 42 rokov, no nesťahovala sa do nového, objekt slúžil dovtedy niekoľko desaťročí ako základná škola. Preto si postupom času vyžaduje zásadnejšie zásahy na udržanie dobrej kondície.
Podľa slov riaditeľa ZUŠ Gabriela Kalapoša pri oprave rátajú aj so strešnou nadstavbou, ktorá by im trochu uvoľnila ruky. Už teraz využívajú v budove doslova každý kút, aby umožnili vyučovanie čo najväčšiemu počtu záujemcov. Tak zhruba pred štyrmi rokmi prestavali časti chodieb na nové triedy a v podkroví pred trinástimi rokmi vznikla koncertná sála.
Sálu škola využíva intenzívne, počas školského roka na prezentáciu zručností svojich študentov, raz do roka aj na vystúpenia účastníkov celoslovenskej súťaže Schneiderova Trnava. Podujatie je vlajkovou loďou trnavskej ZUŠ, dáva priestor na konfrontáciu umenia žiakov ZUŠ zo všetkých regiónov Slovenska v sólovej a komornej hre na husliach a v sólovej hre alebo štvorručnej hre na klavíri.
"Je to naša myšlienka, súťaž organizujeme od roku 2000 a vyhlasuje ju ministerstvo školstva. Vlani prišlo do Trnavy 243 detí," povedal Kalapoš pre TASR. Do súťaže sa s úspechom zapájajú aj domáci žiaci, ale nie je to jediná platforma, kde sa konfrontujú s inými školami. "Každý rok je to dlhý zoznam dobrých umiestnení našich žiakov na rôznych súťažiach podľa nástrojov. Rovnako spevákov, tanečníkov i literárno-dramatického odboru. Je to vždy dlhé čítanie," konštatoval so zadosťučinením Kalapoš.
Je to podľa jeho slov zásluha kvalitnej a sústredenej práce viac ako štyroch desiatok pedagógov ZUŠ, ktorí okrem hlavnej budovy pôsobia aj na pobočkách v obci Červeník a Trstín, a tiež v elokovaných triedach na troch základných školách v Trnave.
Časť žiakov trnavskej ZUŠ sa zúčastňuje okrem individuálnych hodín výučby aj na komornej hre rôznych zoskupení interpretov. "Cieľom našej školy je zapojiť do komornej hry čo najviac detí," povedal Kalapoš. Spoločná hra lepšie žiakov motivuje, je pre ne zábavnejšia a prináša im prospech. "Máme napríklad gitarové septeto, máme dixieland, máme dva sláčikové súbory Strunky a Pomlčky a ďalšie," dodal Kalapoš.
Chuť by bola aj na mnohé iné aktivity, avšak, ako povedal, úlohu tu zohráva vyťaženosť žiakov. Tí najšikovnejší, o ktorých je najväčší záujem, majú zväčša okrem ZUŠ aj iné záujmy ako šport a podobne. "Cítime potrebu detského speváckeho zboru, ktorý by pripravoval dorast pre zbory dospelých v Trnave, chýba nám dychový orchester tanečného charakteru," dodal Kalapoš. Súčasné osnovy vyťažujú žiakov i pedagógov, príklad by sme si podľa neho mohli zobrať z okolitých štátov, kde je to nastavené voľnejšie. "Zostáva nám veriť, že nová školská reforma zahrnie i túto otázku ZUŠ," povedal Kalapoš.
Sólista Opery Slovenského národného divadla (SND) Daniel Čapkovič sa na prijímačkách na štúdium spevu na Základnej umeleckej škole (ZUŠ) Mikuláša Schneidera Trnavského v Trnave prezentoval prednesom pápežskej hymny. Nevedel si totiž spomenúť na text žiadnej ľudovej piesne, s ktorou mali uchádzači na prijímacie skúšky prísť. Jeho kolega z opery SND Pavol Remenár študoval na ZUŠ hru na klavíri a "až tak veľmi tomu nedal", no chcel získať zručnosti kvôli hre na organ a violončelistka Silvia Šarköziová, vtedy Mihoková, najskôr pri hraní ani nedosiahla zo stoličky nohami na zem.
Aj takéto majú zážitky jedny z rady osobností, ktoré svoje prvé krôčiky k hudbe, tancu či divadlu zažívali v Trnave na ZUŠ. Do tohto výpočtu patria napríklad hudobný skladateľ, dirigent, šéf Opery SND Pavol Bagin, básnici Ján Stacho a Jozef Mihalkovič, herci Soňa Valentová, Karol Čálik, Daniela Kuffelová, Kamil Mikulčík, Daniel Heriban, Dorota Nvotová, speváčky Mária Čírová a Dominika Mirgová, skladateľ Stanislav Hochel, svetoznámy violončelista Richard Vandra, baletný majster Dušan Nebyla, organista a pedagóg Peter Reiffers, lekár a moderátor Miloš Bubán, spisovateľ Jozef Heriban, režisér Jakub Nvota či svetoznámy operný spevák Štefan Kocán.
Danosti Daniela Čapkoviča pedagógov na prijímacích skúškach zaujali a tak mohol nastúpiť na prípravný kurz pre konzervatórium. Bol už vtedy študentom tretieho ročníka na trnavskej strednej dopravnej škole, keď sa definitívne rozhodol, kadiaľ má ísť jeho ďalšia životná cesta. „Rád na školu spomínam,“ povedal Čapkovič pre TASR.
Štúdium spevu nebolo jeho jediným pôsobením na ZUŠ, niekoľko rokov ako menší žiak navštevoval aj výtvarný odbor, ktorý bol vtedy súčasťou tejto školy. „Mám aj diplomy, napríklad zo súťaže Vesmír očami detí,“ dodal úspešný operný spevák. Súkromne chodil na klavír, pretože cítil potrebu zdokonaliť sa pre hru na organ v miestnom kostolnom zbore v Kátlovciach. Povedal, že je rád, keď teraz vidí pedagógov a žiakov trnavskej ZUŠ v hľadisku SND a so svojou učiteľkou klavíra je v kontakte doteraz.
Violončelistka Cigánskych diablov Silvia Šarköziová sa chcela pôvodne učiť hrať na husle. Avšak toto oddelenie už malo v čase jej nástupu na ZUŠ v Trnave naplnenú kvótu a tak malej druháčke ponúkli na výber iné nástroje. „Mne sa hneď zapáčilo violončelo, a teraz som rada, že sa mi tie vysnívané husle neušli,“ povedala pre TASR. Na začiatku štúdia bola šťúplym dievčatkom, tak musela mať aj menší hudobný nástroj.
"Nedosiahla som úplne zo stoličky na zem, tak som sa opierala len špičkami," zaspomínala. Chodila do triedy Františka Bílika a neskôr k Ladislavovi Rašlovi, na oboch rada spomína. Veľkú trému pociťovala malá Silvia pri školských koncertoch. "Aj keď som mala potlesk, ja som v hľadisku hľadala svojho otca. Až keď som videla, že súhlasne privrel oči, som si úspech naozaj vychutnala," uviedla. Jej otec – hráč na bicie, sa, ako dodala, naučil hrať na violončelo súbežne s ňou. "Cvičila som doma pod jeho dozorom, nakoniec si tento nástroj osvojil aj on," povedala.
Sólistu Opery SND Pavla Remenára, keď bol ešte žiakom základnej školy, vodili do Trnavy do ZUŠ pravidelne autobusom strýko alebo teta. "Bývali sme v Dolnom Dubovom, s malým prvákom musel niekto ísť. Okrem mňa ZUŠ-ku vtedy z našej dediny navštevoval aj Štefan Kocán a jeho brat Rasťo. Všetci traja sme hrali na klavír. A Dolnodubovčanka, teraz moja manželka Zuzka Bednárová sa tam vtedy učila hre na husle a jej brat Jozef, súčasný hovorca ministerstva kultúry, na akordeón," povedal Remenár pre TASR. Do ZUŠ-ky ho prihlásil otec a rovnako aj vybral pre svojho syna nástroj.
Spevu sa začal venovať až na gymnáziu v zbore Cantica nova a potom na pedagogickej fakulte v zbore Comenius, odkiaľ jeho kroky viedli ďalej. Na ZUŠ dostal základy, na ktorých stavia dodnes. "Občas ma napríklad pozvú zahrať do Dubového na organ," dodal Remenár. Rád si spomína si na svoju klavírnu pedagogičku Martu Schultzovú.
Tejto skutočnosti výrazne napomáha postoj zriaďovateľa – mesta Trnava. Podľa riaditeľa ZUŠ Gabriela Kalapoša trnavská radnica patrí k tým, ktoré chápu význam a úlohu ZUŠ v systéme vzdelávania a dáva mu plnú podporu. "To podporuje náš rozvoj," povedal pre TASR.
ZUŠ v Trnave nie je žiadnou novovytvorenou inštitúciou s krátkou históriou. Prvá hudobná škola sa datuje už pred 182 rokmi, potom v roku 1934 sa o to pokúsil syn mestského trubača Ján Czarda, absolvent viedenského konzervatória. Prvopočiatky organizovanej hudobnej školy spadajú až do roku 1940, kedy Ľudovít Vaňous spolu s Martou Kissovou založili dvojtriednu súkromnú vzdelávaciu ustanovizeň.
Pri zakladaní im veľmi pomohol skladateľ Eugeň Suchoň, skladateľ Pavol Bagin zase pomohol presadiť, aby ju vzalo pod patronát mesto, a tak vznikla v Trnave v roku 1943 Mestská hudobná škola. V kronike ZUŠ sú zapísané mená riaditeľov Ľudovít Vaňous, Ervín Horáček, Rozália Arnoldová, Jindrich Richter, Ervín Blažek, Ján Hrčka, Gabriela Kleschtová, Bohuslav Smutný. Gabriel Kalapoš, známy v Trnave aj ako zbormajster viacerých úspešných speváckych zborov, školu vedie od roku 1999.
ZUŠ má v súčasnosti hudobný, literárno-dramatický a tanečný odbor. V roku 1991 sa od školy odčlenil výtvarný odbor a vznikla samostatná ZUŠ. V roku 1994 škola získala od ministerstva školstva certifikát o udelení čestného názvu ZUŠ Mikuláša Schneidera Trnavského.
"Niet vhodnejšej osobnosti na pomenovanie našej školy ako je tento skladateľ. Sú aj iní významní Trnavčania, ale jeho celý život i tvorba sa viažu k nášmu mestu, veď si dal pridať k svojmu menu prídomok Trnavský. A pôsobil takisto v školstve," povedal Kalapoš na otázku, či by si vedel predstaviť, že by škola niesla iné pomenovanie. Generácie školákov, ktoré desaťročia prechádzali a prechádzajú i teraz bránami školy, by iste skladateľovi Schneiderovi Trnavskému robili radosť.
Vlajkovou loďou ZUŠ je súťaž Schneiderova Trnava
Na tento rok dostala Základná umelecká škola (ZUŠ) Mikuláša Schneidera Trnavského z mestského rozpočtu 130.000 eur, aby sa mohla pustiť do rekonštrukcie strechy svojej budovy na Štefánikovej ulici v Trnave. ZUŠ v nej sídli už 42 rokov, no nesťahovala sa do nového, objekt slúžil dovtedy niekoľko desaťročí ako základná škola. Preto si postupom času vyžaduje zásadnejšie zásahy na udržanie dobrej kondície.
Podľa slov riaditeľa ZUŠ Gabriela Kalapoša pri oprave rátajú aj so strešnou nadstavbou, ktorá by im trochu uvoľnila ruky. Už teraz využívajú v budove doslova každý kút, aby umožnili vyučovanie čo najväčšiemu počtu záujemcov. Tak zhruba pred štyrmi rokmi prestavali časti chodieb na nové triedy a v podkroví pred trinástimi rokmi vznikla koncertná sála.
Sálu škola využíva intenzívne, počas školského roka na prezentáciu zručností svojich študentov, raz do roka aj na vystúpenia účastníkov celoslovenskej súťaže Schneiderova Trnava. Podujatie je vlajkovou loďou trnavskej ZUŠ, dáva priestor na konfrontáciu umenia žiakov ZUŠ zo všetkých regiónov Slovenska v sólovej a komornej hre na husliach a v sólovej hre alebo štvorručnej hre na klavíri.
"Je to naša myšlienka, súťaž organizujeme od roku 2000 a vyhlasuje ju ministerstvo školstva. Vlani prišlo do Trnavy 243 detí," povedal Kalapoš pre TASR. Do súťaže sa s úspechom zapájajú aj domáci žiaci, ale nie je to jediná platforma, kde sa konfrontujú s inými školami. "Každý rok je to dlhý zoznam dobrých umiestnení našich žiakov na rôznych súťažiach podľa nástrojov. Rovnako spevákov, tanečníkov i literárno-dramatického odboru. Je to vždy dlhé čítanie," konštatoval so zadosťučinením Kalapoš.
Je to podľa jeho slov zásluha kvalitnej a sústredenej práce viac ako štyroch desiatok pedagógov ZUŠ, ktorí okrem hlavnej budovy pôsobia aj na pobočkách v obci Červeník a Trstín, a tiež v elokovaných triedach na troch základných školách v Trnave.
Časť žiakov trnavskej ZUŠ sa zúčastňuje okrem individuálnych hodín výučby aj na komornej hre rôznych zoskupení interpretov. "Cieľom našej školy je zapojiť do komornej hry čo najviac detí," povedal Kalapoš. Spoločná hra lepšie žiakov motivuje, je pre ne zábavnejšia a prináša im prospech. "Máme napríklad gitarové septeto, máme dixieland, máme dva sláčikové súbory Strunky a Pomlčky a ďalšie," dodal Kalapoš.
Chuť by bola aj na mnohé iné aktivity, avšak, ako povedal, úlohu tu zohráva vyťaženosť žiakov. Tí najšikovnejší, o ktorých je najväčší záujem, majú zväčša okrem ZUŠ aj iné záujmy ako šport a podobne. "Cítime potrebu detského speváckeho zboru, ktorý by pripravoval dorast pre zbory dospelých v Trnave, chýba nám dychový orchester tanečného charakteru," dodal Kalapoš. Súčasné osnovy vyťažujú žiakov i pedagógov, príklad by sme si podľa neho mohli zobrať z okolitých štátov, kde je to nastavené voľnejšie. "Zostáva nám veriť, že nová školská reforma zahrnie i túto otázku ZUŠ," povedal Kalapoš.
Operný spevák D. Čapkovič spieval na prijímačkách ZUŠ pápežskú hymnu
Sólista Opery Slovenského národného divadla (SND) Daniel Čapkovič sa na prijímačkách na štúdium spevu na Základnej umeleckej škole (ZUŠ) Mikuláša Schneidera Trnavského v Trnave prezentoval prednesom pápežskej hymny. Nevedel si totiž spomenúť na text žiadnej ľudovej piesne, s ktorou mali uchádzači na prijímacie skúšky prísť. Jeho kolega z opery SND Pavol Remenár študoval na ZUŠ hru na klavíri a "až tak veľmi tomu nedal", no chcel získať zručnosti kvôli hre na organ a violončelistka Silvia Šarköziová, vtedy Mihoková, najskôr pri hraní ani nedosiahla zo stoličky nohami na zem.
Aj takéto majú zážitky jedny z rady osobností, ktoré svoje prvé krôčiky k hudbe, tancu či divadlu zažívali v Trnave na ZUŠ. Do tohto výpočtu patria napríklad hudobný skladateľ, dirigent, šéf Opery SND Pavol Bagin, básnici Ján Stacho a Jozef Mihalkovič, herci Soňa Valentová, Karol Čálik, Daniela Kuffelová, Kamil Mikulčík, Daniel Heriban, Dorota Nvotová, speváčky Mária Čírová a Dominika Mirgová, skladateľ Stanislav Hochel, svetoznámy violončelista Richard Vandra, baletný majster Dušan Nebyla, organista a pedagóg Peter Reiffers, lekár a moderátor Miloš Bubán, spisovateľ Jozef Heriban, režisér Jakub Nvota či svetoznámy operný spevák Štefan Kocán.
Danosti Daniela Čapkoviča pedagógov na prijímacích skúškach zaujali a tak mohol nastúpiť na prípravný kurz pre konzervatórium. Bol už vtedy študentom tretieho ročníka na trnavskej strednej dopravnej škole, keď sa definitívne rozhodol, kadiaľ má ísť jeho ďalšia životná cesta. „Rád na školu spomínam,“ povedal Čapkovič pre TASR.
Štúdium spevu nebolo jeho jediným pôsobením na ZUŠ, niekoľko rokov ako menší žiak navštevoval aj výtvarný odbor, ktorý bol vtedy súčasťou tejto školy. „Mám aj diplomy, napríklad zo súťaže Vesmír očami detí,“ dodal úspešný operný spevák. Súkromne chodil na klavír, pretože cítil potrebu zdokonaliť sa pre hru na organ v miestnom kostolnom zbore v Kátlovciach. Povedal, že je rád, keď teraz vidí pedagógov a žiakov trnavskej ZUŠ v hľadisku SND a so svojou učiteľkou klavíra je v kontakte doteraz.
Violončelistka Cigánskych diablov Silvia Šarköziová sa chcela pôvodne učiť hrať na husle. Avšak toto oddelenie už malo v čase jej nástupu na ZUŠ v Trnave naplnenú kvótu a tak malej druháčke ponúkli na výber iné nástroje. „Mne sa hneď zapáčilo violončelo, a teraz som rada, že sa mi tie vysnívané husle neušli,“ povedala pre TASR. Na začiatku štúdia bola šťúplym dievčatkom, tak musela mať aj menší hudobný nástroj.
"Nedosiahla som úplne zo stoličky na zem, tak som sa opierala len špičkami," zaspomínala. Chodila do triedy Františka Bílika a neskôr k Ladislavovi Rašlovi, na oboch rada spomína. Veľkú trému pociťovala malá Silvia pri školských koncertoch. "Aj keď som mala potlesk, ja som v hľadisku hľadala svojho otca. Až keď som videla, že súhlasne privrel oči, som si úspech naozaj vychutnala," uviedla. Jej otec – hráč na bicie, sa, ako dodala, naučil hrať na violončelo súbežne s ňou. "Cvičila som doma pod jeho dozorom, nakoniec si tento nástroj osvojil aj on," povedala.
Sólistu Opery SND Pavla Remenára, keď bol ešte žiakom základnej školy, vodili do Trnavy do ZUŠ pravidelne autobusom strýko alebo teta. "Bývali sme v Dolnom Dubovom, s malým prvákom musel niekto ísť. Okrem mňa ZUŠ-ku vtedy z našej dediny navštevoval aj Štefan Kocán a jeho brat Rasťo. Všetci traja sme hrali na klavír. A Dolnodubovčanka, teraz moja manželka Zuzka Bednárová sa tam vtedy učila hre na husle a jej brat Jozef, súčasný hovorca ministerstva kultúry, na akordeón," povedal Remenár pre TASR. Do ZUŠ-ky ho prihlásil otec a rovnako aj vybral pre svojho syna nástroj.
Spevu sa začal venovať až na gymnáziu v zbore Cantica nova a potom na pedagogickej fakulte v zbore Comenius, odkiaľ jeho kroky viedli ďalej. Na ZUŠ dostal základy, na ktorých stavia dodnes. "Občas ma napríklad pozvú zahrať do Dubového na organ," dodal Remenár. Rád si spomína si na svoju klavírnu pedagogičku Martu Schultzovú.