Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Mníchovská dohoda je príkladom, ako sa pod zámienkou ustupovania agresorovi v snahe zachrániť mier k mieru nedospelo.
Autor TASR
Praha 30. septembra (TASR) - Mníchovská dohoda je príkladom, ako sa pod zámienkou ustupovania agresorovi v snahe zachrániť mier k mieru nedospelo. Naopak, vyústilo to do najväčšieho vojnového konfliktu 20. storočia. V súvislosti s výročím podpisu tohto dokumentu to uviedol vedúci oddelenia pre zahraničnú spoluprácu na českom ministerstve zahraničných vecí Ivan Dubovický. Podľa českého rezortu diplomacie ústupky nefungovali v roku 1938 a nefungovali by ani teraz na Ukrajine, informuje spravodajkyňa TASR v Prahe.
"Ukrajina nesmie skončiť rovnako ako Československo po podpísaní Mníchovskej dohody. Akékoľvek ústupky agresorovi ho posilňujú, sú faktickým odkladaním jeho ďalších agresívnych vojen," uviedol rezort, ktorý novinárom umožnil nazrieť do svojho archívu, kde sa nachádzajú mnohé dôležité historické dokumenty. Podľa ministerstva je dôležité o vtedajších udalostiach hovoriť, lebo podobné signály ako vtedy Nemecko teraz vysiela Rusko.
Vývoj posledných dní pred podpisom Mníchovskej dohody bol podľa historikov rezortu diplomacie veľmi dramatický. Požiadavky Adolfa Hitlera voči Československu postupne narastali a vyvrcholili podpisom dohody, ktorá namiesto zaručenia mieru v Európe viedla k druhej svetovej vojne.
"Základnou devízou, ktorú malo Československo za tú svoju obetu získať, teda bezpečnostné garancie všetkých štyroch veľmocí, ktoré sa v Mníchove stretli, k tomu nikdy nedošlo," zdôraznil Dubovický.
Názory historikov a interpretácia vtedajších udalostí je podľa neho rôzna. "Ani dnes sa historici nezhodnú, na akej strane bola väčšia vina. Bola to zrada západných spojencov? Bola to vina Eduarda Beneša? Mal pristúpiť? Mal sa československý národ vojensky postaviť na odpor alebo nemal? Tieto diskusie sa tu vedú od roku 1938 – od podpisu Mníchovskej dohody," povedal Dubovický.
Jedna z možností výkladu je podľa neho poučenie do súčasnosti, či má zmysel agresorovi ustupovať, keď sa vtedy ústupkami mier v Európe nezachránil. "Je otázka, či sa skutočne máme dôsledne agresorovi postaviť na odpor alebo či za cenu nejakých ústupkov niečo dosiahneme. Pre nás je Mníchovská dohoda jasným dôkazom toho, že žiaden mier sa v Európe zachrániť nepodarilo," dodal.
Na druhú stranu však podotkol, že teritoriálne ústupky nemusia vždy viesť k tak tragickej udalosti, akou bola druhá svetová vojna. "Máme príklady, že Československo samo postúpilo časť svojho územia na východe Sovietskemu zväzu Stalinovi a k žiadnej vojne to neviedlo," doplnil. Je podľa neho potrebné vedieť, aké sú realistické možnosti, a zvažovať všetky faktory. Pripomenul v tejto súvislosti slová českého prezidenta Petra Pavla, ktoré povedal minulý týždeň v New Yorku, že Ukrajina musí byť ohľadom svojich vojnových cieľov realistická a prijať, že časť územia by mohla aspoň dočasne zostať pod ruskou kontrolou.
Mníchovská dohoda bol dokument, ktorý 30. septembra 1938 podpísali zástupcovia Nemecka, Spojeného kráľovstva, Francúzska a Talianska a na základe ktorého bolo Československo donútené odstúpiť Nemecku pohraničné územie osídlené prevažne Nemcami.
(spravodajkyňa TASR Barbora Vizváryová)
"Ukrajina nesmie skončiť rovnako ako Československo po podpísaní Mníchovskej dohody. Akékoľvek ústupky agresorovi ho posilňujú, sú faktickým odkladaním jeho ďalších agresívnych vojen," uviedol rezort, ktorý novinárom umožnil nazrieť do svojho archívu, kde sa nachádzajú mnohé dôležité historické dokumenty. Podľa ministerstva je dôležité o vtedajších udalostiach hovoriť, lebo podobné signály ako vtedy Nemecko teraz vysiela Rusko.
Vývoj posledných dní pred podpisom Mníchovskej dohody bol podľa historikov rezortu diplomacie veľmi dramatický. Požiadavky Adolfa Hitlera voči Československu postupne narastali a vyvrcholili podpisom dohody, ktorá namiesto zaručenia mieru v Európe viedla k druhej svetovej vojne.
"Základnou devízou, ktorú malo Československo za tú svoju obetu získať, teda bezpečnostné garancie všetkých štyroch veľmocí, ktoré sa v Mníchove stretli, k tomu nikdy nedošlo," zdôraznil Dubovický.
Názory historikov a interpretácia vtedajších udalostí je podľa neho rôzna. "Ani dnes sa historici nezhodnú, na akej strane bola väčšia vina. Bola to zrada západných spojencov? Bola to vina Eduarda Beneša? Mal pristúpiť? Mal sa československý národ vojensky postaviť na odpor alebo nemal? Tieto diskusie sa tu vedú od roku 1938 – od podpisu Mníchovskej dohody," povedal Dubovický.
Jedna z možností výkladu je podľa neho poučenie do súčasnosti, či má zmysel agresorovi ustupovať, keď sa vtedy ústupkami mier v Európe nezachránil. "Je otázka, či sa skutočne máme dôsledne agresorovi postaviť na odpor alebo či za cenu nejakých ústupkov niečo dosiahneme. Pre nás je Mníchovská dohoda jasným dôkazom toho, že žiaden mier sa v Európe zachrániť nepodarilo," dodal.
Na druhú stranu však podotkol, že teritoriálne ústupky nemusia vždy viesť k tak tragickej udalosti, akou bola druhá svetová vojna. "Máme príklady, že Československo samo postúpilo časť svojho územia na východe Sovietskemu zväzu Stalinovi a k žiadnej vojne to neviedlo," doplnil. Je podľa neho potrebné vedieť, aké sú realistické možnosti, a zvažovať všetky faktory. Pripomenul v tejto súvislosti slová českého prezidenta Petra Pavla, ktoré povedal minulý týždeň v New Yorku, že Ukrajina musí byť ohľadom svojich vojnových cieľov realistická a prijať, že časť územia by mohla aspoň dočasne zostať pod ruskou kontrolou.
Mníchovská dohoda bol dokument, ktorý 30. septembra 1938 podpísali zástupcovia Nemecka, Spojeného kráľovstva, Francúzska a Talianska a na základe ktorého bolo Československo donútené odstúpiť Nemecku pohraničné územie osídlené prevažne Nemcami.
(spravodajkyňa TASR Barbora Vizváryová)
