Mýty Inuitov hovoria o Tunitoch či Sivullirmiutoch. Obidva výrazy znamenajú „prví obyvatelia“. Údajne boli obri, vyšší a mocnejší ako Inuiti. No z osád sa dali ľahko vyhnať.
Bratislava 22. novembra (Webmagazín) - Prvými ľuďmi na severe Nového sveta boli Paleoeskymáci. Tajomní ľudia kamennej doby osídlili nehostinný sever asi pred 5000 rokmi a štyritisíc rokov tam prežívali takmer v úplnej izolácii. V priebehu tohto obdobia sa im vyvinula natoľko rozmanitá kultúra, že to zmiatlo vedcov, ktorí pripísali hlavné varianty odlišným etnikám.
Najnovšie výskumy však ukazujú, že išlo o jediné etnikum, ktoré sa v období asi 700 rokov dozadu náhle stratilo. Hoci sa vedci snažili nájsť potomkov Paleoeskymákov a v niektorých prípadoch mali na základe kultúrnych podobností podozrenie, že na nich narazili, analýza DNA ukázala krutú skutočnosť: Celý národ zmizol a dnes už nikto nenesie genetický odkaz ľudí, ktorí pred tísíckami rokov kamennými zbraňami bojovali s nástrahami drsnej prírody ďalekého severu. Nie sú príbuzní so skoršími pôvodnými Američanmi, Indiánmi. Ale ani s Inuitmi (Eskymákmi), ktorí prišli až po nich.
Qajaa je trávou pokryté zmrznuté „smetisko“ v západogrónskom ľadovom fjorde Ilulissat. Našli sa tam artefakty, pokrývajúce obdobie od paleoeskymáckych kultúr po 19. storočie.Foto: Claus Andreasen
Prvými boli Paleoeskymáci
V časopise Science to oznámil 56-členný tím medzinárodný tím. Viedol ho Eske Willerslev z København Universitet (Dánsko). Prvým autorom článku bol jeho kolega Maanasa Raghavan. Okrem dánskych tvorili tím vedci z USA, Švédska, Kanady, Nemecka, Veľkej Británie, Estónska, Ruska a Grónska.
Základom bola analýza DNA. Jej vzorky získali od dnešných obyvateľov Grónska, arktickej Kanady, Aljašky, Aleutských ostrovov a Sibíri. Výsledky porovnali s genetickým materiálom izolovaným z pozostatkov najstarších známych migrantov do týchto oblastí.
Päťtisícročná história
V „novosvetskej“ Arktíde sa za 5000 rokov vystriedal rad kultúr. Napriek tamojšej drsnej klíme a celkovej nehostinnosti prostredia. Globálne otepľovanie teraz, nehľadiac na rad negatív, začína sprístupňovať donedávna „nezaujímavé“ priestory. Tomu zodpovedá oživený záujem arktických i ďalších krajín o prieskum a využitie miestnych zdrojov.
Odkiaľ prišli dávni Severania? Ako a kedy po sebe nasledovali ich migračné vlny? Kto sú ich dnešní potomkovia, ak nejakých majú? A napokon, koho vlastne treba považovať za pôvodných obyvateľov americkej Arktídy a Grónska?
Nový výskum doložil unikátnosť Paleoeskymákov. Zosobňovali zvláštnu migračnú vlnu zo Sibíri cez Beringov prieliv do Nového sveta. Severoamerickú Arktídu osídlili ako prví pred 5000 rokmi. Vyše 4000 rokov tam žili takmer izolovaní od ostatných populácií. Scénu opustili pred asi 700 rokmi. Približne vtedy sa z Aljašky na východ začali šíriť predkovia Inuitov.
Drevená soška, aké zhotovovali Inuiti z oblasti Beringovho mora, ktorí ich používali pri oslavách i náboženských rituáloch. Niekedy ale slúžili ako hračky pre deti. Foto: Kredit foto: Claus Andreasen
Tri kultúry Paleoeskimákov
Archeologické vykopávky prebiehajú v Arktíde od roku 1925. Vedci rozlišujú dve hlavné obdobia. Prvé zahŕňa všetky kultúry pred kultúrou Thule. Druhé samotnú túto kultúru, ktorá nahradila všetky skoršie. Vzišli z nej dnešní Inuiti na Aljaške, v Kanade a v Grónsku.
Skoršími boli saqqaqská čiže preddorsetská a dorsetská, majúca tri fázy. Dokopy predstavujú paleoeskymácku tradíciu. Vyznačovali sa špecifickými nástrojmi, zbraňami, odevmi, saňami a člnmi, obydliami i umením. Vyplývali z toho odlišné životné štýly i spôsoby obživy.
Po úvodnom osídlení Arktídy Paleoeskymákmi sa vyskytlo niekoľko období, keď nemala nijakých ľudských obyvateľov. Do Arktídy postupne preniklo viacero migračných vĺn. Jednak zo severovýchodnej Sibíri na Aljašku a ďalej na východ, jednak z južnejšieho Nového sveta.
Pátranie po telesných pozostatkoch dávnych obyvateľov severného Grónska.Foto: Kredit foto: Carsten Egevang
Ucelená genetika
Nová analýza DNA preukázala, že všetky spomenuté paleoeskymácke kultúry vytvorilo jedno a to isté etnikum. Nenašli sa však nijaké znaky jeho blízkej príbuznosti s nositeľmi neskoršej kultúry Thule. Tieto dve skupiny sa očividne nepremiešavali.
Paleoeskymáci však neboli ani potomkami domorodých Američanov. Z DNA vyplýva, že zo Sibíri zamierili do Nového sveta a Arktídy najmenej tri nezávislé migrácie. Prvou boli predkovia dnešných Indiánov, druhou Paleoeskymáci a treťou predkovia Inuitov.
Genetika teraz rozriešila aj istú dlho sa vlečúcu polemiku. Obyvatelia východného pobrežia Grónska a kanadskí Sadlermiuti z ostrova Southampton v Hudsonovom zálive (vymreli až v roku 1902) nepredstavovali prežívajúcich Paleoeskimákov - Dorseťanov. U oboch skupín išlo o Inuitov. Ibaže boli nositeľmi kultúrnych znakov netypických pre ich etnikum, pripomínajúcich dorsetské.
Výskum zreteľne doložil, že zistená časová premenlivosť nástrojov a životných štýlov, zvyčajne vysvetľovaná migráciami, nemusí odrážať príchod nových ľudí. Paleoeskymáci prežili takmer izolovaní vyše 4000 rokov. V priebehu tohto obdobia sa im vyvinula natoľko rozmanitá kultúra, že to zmiatlo vedcov, ktorí pripísali hlavné varianty odlišným etnikám.
Výstižne to zhrnul Maanasa Raghavan: „V zásade tu máme do činenia s dvomi po sebe nasledujúcimi migračnými vlnami geneticky odlišných skupín, ktoré vstúpili do novosvetskej Arktídy, aby z nich napokon vzišli tri zreteľne rozlíšiteľné kultúrne jednotky.“
Pokročilejší Inuiti
Ani nové genetické analýzy však neukázali, či sa odchod Paleoeskymákov zo scény časovo zhodoval so začiatkom kolonizácie Arktídy predkami Inuitov. Tí prekročili Beringov prieliv pred asi 1000 rokmi a pred 700 rokmi vstúpili do Grónska. Nikto z vedcov však nepochybuje, že predkovia Inuitov boli technologicky vyspelejší ako Paleoeskymáci. Týkalo sa to najmä loveckých zbraní a metodík lovu na rôzne morské živočíchy, nástrojov a člnov.
Samotné mýty Inuitov hovoria o ich predchodcoch Tunitoch či Sivullirmiutoch. Obidva výrazy znamenajú „prví obyvatelia“. Takmer určite išlo o Paleoeskymákov. Údajne boli obri, vyšší a mocnejší ako Inuiti. No z osád sa dali ľahko vyhnať. Nahradenie paleoeskymáckej kultúry inuitskou sa v Arktíde odohralo niekedy v rozmedzí rokov 1300 až 1400.
Životné prostredie Inuitov zatiaľ zostáva napriek otepľovaniu v zásade rovnaké ako pred stáročiami. Foto: Kredit foto: Carsten Egevang
Konečne pokrok
Tím Eskea Wilersleva tak vyriešil viaceré základné otázky arktickej archeológie, o ktorých sa vedci sporia už takmer 100 rokov. Predovšetkým: Paleoeskymáci a Neoeskymáci čiže Inuiti sú dve geneticky odlišné skupiny ľudí. Hoci obe majú korene na severovýchodnej Sibíri. Paleoeskymáci zostali vo východnej Arktíde izolovaní tisíce rokov. Počas tohto pobytu sa nijako významne nemiešali s inými etnikami, ani s Indiánmi, ani neskôr s Inuitmi.
A ani s nórskymi Vikingami, ktorí na vyše 400 rokov, od konca 10. do 15. storočia, osídlili juhozápad Grónska. Mali tam dve zoskupenia osád a osamelých fariem. V južnejšom, hoci nazvanom Východné, bývalo asi 4000 ľudí, v severnejšom, nazvanom Západné, približne 1000. Ako prvé zaniklo koncom 14. storočia Západné, pravdepodobne po ozbrojenom strete s Inuitmi, postupujúcimi Grónskom na juh. Nórska kolonizácia Grónska v konečnom dôsledku neuspela. Zanikla kvôli viacerým faktorom. Rozhodlo ochladenie klímy takzvanou Malou ľadovou dobou. Drsnejším miestnym podmienkam sa lepšie prispôsobili Inuiti.
Hlavné zdroje: Science z 29.8. 2014; Komuniké University of Copenhagen z 28.8. 2014
