Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
V roku 1934 Ilkovič sformuloval vzťah o závislosti medzi polarografickým difúznym prúdom, koncentráciou elektrolyzovaného roztoku a veličinami charakterizujúcimi kvapkovú ortuťovú elektródu.
Autor TASR
Bratislava 3. augusta (TASR) – V pondelok 3. augusta uplynulo 35 rokov od úmrtia fyzika, chemika a zakladateľ teoretickej polarografie Dionýza Ilkoviča.
Je viacero skutočností, ktorými sa natrvalo zapísal do slovenskej vedy, ale spomedzi nich je najvýznamnejšia jeho účasť pri zakladaní polarografie, dnes významnej súčasti analytickej chémie, pod vedením profesora Jaroslava Heyrovského, neskoršieho nositeľa Nobelovej ceny za chémiu (1959). Ilkovičove mimoriadne zásluhy vynikajú aj v oblasti rozvoja slovenského technického vysokého školstva a Slovenskej akadémie vied (SAV).
Dionýz Ilkovič sa narodil 18. januára 1907 v Šarišskom Štiavniku v rodine gréckokatolíckeho kňaza. Po maturite na gymnáziu v Prešove študoval v Prahe na Fakulte strojníckej a elektrotechnickej na Českom vysokom učení technickom (ČVUT). Po roku prešiel na Prírodovedeckú fakultu Univerzity Karlovej (UK).
Po ukončení vysokoškolského štúdia pracoval niekoľko rokov u profesora Jaroslava Heyrovského. V roku 1934 Ilkovič sformuloval vzťah o závislosti medzi polarografickým difúznym prúdom, koncentráciou elektrolyzovaného roztoku a veličinami charakterizujúcimi kvapkovú ortuťovú elektródu. Tento vzťah opísal v sérii článkov a v jednom z nich ho vyjadril rovnicou, neskôr známou ako Ilkovičova rovnica: id = 708 n D1/2 m3/2 t1/6 c). Tento článok sa stal najcitovanejším článkom slovenského autora v oblasti fyzikálnej chémie. Vedecké štúdie základného významu, zaradené do monografie Polarografie (1940), Dionýza Ilkoviča zaradili medzi svetových klasikov elektrotechnickej metódy polarografie.
V tom období však nebol iba "vedeckým suchárom", venoval sa lietaniu, neskôr bol predsedom Slovenského národného aeroklubu. Dva roky (1937-1938) pracoval v elektrotechnickom ústave na Sorbonne v Paríži (Francúzsko), potom bol v Prahe stredoškolským profesorom. Po príchode do Bratislavy v roku 1940 sa venoval prevažne pedagogickej práci a zveľaďovaniu Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT, dnes STU), kde bol profesorom fyziky a súčasne prednášal aj na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave. Bol iniciátorom založenia Matematického a Fyzikálneho ústavu SAV. Vo vlastnej bádateľskej práci sa zaoberal problémami teoretickej fyziky - termodynamikou, elektrodynamikou, teóriou relativity a jadrovou fyzikou. Je autorom viacerých vedeckých monografií a vysokoškolských učebníc, v ktorých na vysokej odbornej úrovni osvetlil najnáročnejšie partie fyziky a fyzikálnej chémie.
Vedec Dionýz Ilkovič zomrel 3. augusta 1980 v Bratislave.
Za svoje zásluhy získal viacero významných ocenení, ako sú napríklad titul Doctor honoris causa Univerzity Komenského, Čestná Heyrovského plaketa ČSAV či Medaila J. A. Komenského. Jeho meno nesú niektoré významné aktivity ako nadácia na podporu mladých talentovaných študentov alebo čestná plaketa udeľovaná za významné vedecké výsledky dosiahnuté vo fyzike.
Je viacero skutočností, ktorými sa natrvalo zapísal do slovenskej vedy, ale spomedzi nich je najvýznamnejšia jeho účasť pri zakladaní polarografie, dnes významnej súčasti analytickej chémie, pod vedením profesora Jaroslava Heyrovského, neskoršieho nositeľa Nobelovej ceny za chémiu (1959). Ilkovičove mimoriadne zásluhy vynikajú aj v oblasti rozvoja slovenského technického vysokého školstva a Slovenskej akadémie vied (SAV).
Dionýz Ilkovič sa narodil 18. januára 1907 v Šarišskom Štiavniku v rodine gréckokatolíckeho kňaza. Po maturite na gymnáziu v Prešove študoval v Prahe na Fakulte strojníckej a elektrotechnickej na Českom vysokom učení technickom (ČVUT). Po roku prešiel na Prírodovedeckú fakultu Univerzity Karlovej (UK).
Po ukončení vysokoškolského štúdia pracoval niekoľko rokov u profesora Jaroslava Heyrovského. V roku 1934 Ilkovič sformuloval vzťah o závislosti medzi polarografickým difúznym prúdom, koncentráciou elektrolyzovaného roztoku a veličinami charakterizujúcimi kvapkovú ortuťovú elektródu. Tento vzťah opísal v sérii článkov a v jednom z nich ho vyjadril rovnicou, neskôr známou ako Ilkovičova rovnica: id = 708 n D1/2 m3/2 t1/6 c). Tento článok sa stal najcitovanejším článkom slovenského autora v oblasti fyzikálnej chémie. Vedecké štúdie základného významu, zaradené do monografie Polarografie (1940), Dionýza Ilkoviča zaradili medzi svetových klasikov elektrotechnickej metódy polarografie.
V tom období však nebol iba "vedeckým suchárom", venoval sa lietaniu, neskôr bol predsedom Slovenského národného aeroklubu. Dva roky (1937-1938) pracoval v elektrotechnickom ústave na Sorbonne v Paríži (Francúzsko), potom bol v Prahe stredoškolským profesorom. Po príchode do Bratislavy v roku 1940 sa venoval prevažne pedagogickej práci a zveľaďovaniu Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT, dnes STU), kde bol profesorom fyziky a súčasne prednášal aj na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave. Bol iniciátorom založenia Matematického a Fyzikálneho ústavu SAV. Vo vlastnej bádateľskej práci sa zaoberal problémami teoretickej fyziky - termodynamikou, elektrodynamikou, teóriou relativity a jadrovou fyzikou. Je autorom viacerých vedeckých monografií a vysokoškolských učebníc, v ktorých na vysokej odbornej úrovni osvetlil najnáročnejšie partie fyziky a fyzikálnej chémie.
Vedec Dionýz Ilkovič zomrel 3. augusta 1980 v Bratislave.
Za svoje zásluhy získal viacero významných ocenení, ako sú napríklad titul Doctor honoris causa Univerzity Komenského, Čestná Heyrovského plaketa ČSAV či Medaila J. A. Komenského. Jeho meno nesú niektoré významné aktivity ako nadácia na podporu mladých talentovaných študentov alebo čestná plaketa udeľovaná za významné vedecké výsledky dosiahnuté vo fyzike.
