Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Pre slovenských gajdošov, ale aj Slovensko zápis do zoznamu znamená veľkú popularitu.
Autor TASR
Oravská Polhora 7. decembra (TASR) - Celý svet nám v tejto chvíli začal závidieť, pretože nikomu sa do Zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO nepodarilo gajdy dostať, len nám Slovákom. Navyše, prešli ako jediné v prvom čítaní. Vyjadril pre TASR radosť zo zápisu slovenských gájd do zoznamu UNESCO prvý cechmajster Cechu slovenských gajdošov Ľubomír Tatarka.
"Pre nás to znamená veľkú popularitu. Ja som veľmi rád, že aj ľudia na Slovensku sa konečne preberú a začnú sa o gajdy zaujímať. Pretože takmer nik nevie, že neboli len v Škótsku alebo Česku. Množstvo ľudí sa so mnou dokonca háda, že na Slovensku sme taký nástroj nikdy nemali," uviedol. Na územie Slovenska sa síce dostali v dávnej minulosti, no ešte pred 100 až 150 rokmi boli na našom území podľa Tatarku spoločne s píšťalkou jediným hudobným nástrojom. V živote bežných ľudí, roľníkov, remeselníkov či pastierov predstavovali každodennú súčasť.
Za obrovský nedostatok považuje cechmajster skutočnosť, že pastierskym nástrojom, medzi ktoré sa radia i gajdy, nie je na Slovensku venovaný takmer žiadny priestor. "Je mi do plaču z toho, že deti pomaly ani nevedia, aký to je nástroj. Prečo sa nevenuje žiadny priestor tradičnej kultúre, napríklad v umeleckých školách? Nik sa tým nezaoberá, naše tradície zatracujeme," opísal sklamanie Tatarka. Práve popularizácia vďaka zápisu do zoznamu UNESCO podľa neho môže pomôcť aj pri šírení osvety medzi mládežou. "Veľkým problémom je u nás to, že mladí ľudia sa nevedia zabávať spevom a hraním, nevedia sa zabaviť spontánne. To je to, čo chcem naučiť aj svojich žiakov, aby hrali od srdca, aby stále nepozerali do zošita na noty," prezradil prvý cechmajster Cechu slovenských gajdošov.
Správny gajdoš by mal byť podľa Tatarku extrovert, ktorý si v sekunde získa masy. "Je potrebné vedieť prečítať náladu ľudí, musí si získať ich pozornosť a musí ich vždy rozveseliť. Určite je to človek šarmantný," vysvetlil s tým, že gajdoši boli vždy upravení ľudia, ktorí mali pútavé kroje a príjemný vzhľad.
"Pre nás to znamená veľkú popularitu. Ja som veľmi rád, že aj ľudia na Slovensku sa konečne preberú a začnú sa o gajdy zaujímať. Pretože takmer nik nevie, že neboli len v Škótsku alebo Česku. Množstvo ľudí sa so mnou dokonca háda, že na Slovensku sme taký nástroj nikdy nemali," uviedol. Na územie Slovenska sa síce dostali v dávnej minulosti, no ešte pred 100 až 150 rokmi boli na našom území podľa Tatarku spoločne s píšťalkou jediným hudobným nástrojom. V živote bežných ľudí, roľníkov, remeselníkov či pastierov predstavovali každodennú súčasť.
Za obrovský nedostatok považuje cechmajster skutočnosť, že pastierskym nástrojom, medzi ktoré sa radia i gajdy, nie je na Slovensku venovaný takmer žiadny priestor. "Je mi do plaču z toho, že deti pomaly ani nevedia, aký to je nástroj. Prečo sa nevenuje žiadny priestor tradičnej kultúre, napríklad v umeleckých školách? Nik sa tým nezaoberá, naše tradície zatracujeme," opísal sklamanie Tatarka. Práve popularizácia vďaka zápisu do zoznamu UNESCO podľa neho môže pomôcť aj pri šírení osvety medzi mládežou. "Veľkým problémom je u nás to, že mladí ľudia sa nevedia zabávať spevom a hraním, nevedia sa zabaviť spontánne. To je to, čo chcem naučiť aj svojich žiakov, aby hrali od srdca, aby stále nepozerali do zošita na noty," prezradil prvý cechmajster Cechu slovenských gajdošov.
Správny gajdoš by mal byť podľa Tatarku extrovert, ktorý si v sekunde získa masy. "Je potrebné vedieť prečítať náladu ľudí, musí si získať ich pozornosť a musí ich vždy rozveseliť. Určite je to človek šarmantný," vysvetlil s tým, že gajdoši boli vždy upravení ľudia, ktorí mali pútavé kroje a príjemný vzhľad.
