Legendy domorodcov o lesných tvoroch a objavené kosti naznačujú, že hobiti žili tisícročia spolu s modernými ľuďmi. Svet pred niekoľkými tisícami rokov zahŕňal nie jeden, ale viacero ľudských druhov.
Bratislava 1. novembra (Teraz.sk) - V týchto dňoch uplynulo desať rokov od uverejnenia objavu kostí pravekého tvora na indonézskom ostrove Flores v časopise Nature. Spájal prevažne ľudské znaky s ľudoopími.
Tvor bol vysoký iba čosi vyše jedného metra. Nečudo, že v duchu vtedajšej populárnej vlny okolo filmovej trilógie Pán prsteňov, nakrútenej podľa fantasy románov anglického spisovateľa a jazykovedca z Oxford University J. R. R. Tolkiena (1892-1973), dostal prezývku hobit.
Celotelová umelecká rekonštrukcia pravdepodobného vzhľadu LB1Foto: Kredit foto: S. Plailly/E. Daynès
Zaslúžil sa o to jeden z objaviteľov, vlani zosnulý Michael Morwood, ktorý viedol tím s Peterom Brownom, obaja z University of New England v Armidale (štát Nový Južný Wales, Austrália). Vedecky ho pomenovali človek floreský, Homo floresiensis. Po zaradení do rodu Homo, hoci ako anomálnej línie, sa ale črtá nové, vzrušujúce vysvetlenie.
Kedy žili?
„Prototypový“ jedinec Homo floresiensis, označený LB1, žil pred 18.000 rokmi a bola to žena. V jaskyni Liang Bua („studená jaskyňa“) sa našli kosti dokopy až deviatich či desiatich jedincov. Bohužiaľ iba jediná lebka.
Vykopávky v jaskyni Liang Bua, ktoré objavili „hobitov“ Foto: Kredit foto: Mike Morwood
Datovanie ukázalo existenciu príslušných tvorov zhruba od doby pred 95.000 rokmi. Možno žili ešte pred 12.000-13.000 rokmi. To by zodpovedalo legendám miestnych domorodcov o lesných ľuďoch, podľa ktorých sa také tvory stále dali stretnúť ešte v ére holandskej kolonizácie Indonézie. Podobné príbehy však ťažko odlíšiť od zámeny s opicami a ľudoopmi a folklóru či poľovníckej respektíve rybárskej latiny.
Akí boli?
Napriek objemu mozgu na úrovni šimpanza (okolo 400 ccm) kosti „hobita“ vykazujú pestrú paletu anatomických znakov, zodpovedajúcich základnému plánu ľudského tela. To znamená, že ide o tvora zaraditeľného do rodu Homo. Do tohto rodu patrí náš druh Homo sapiens, ktorý sa vyvinul pred približne 200.000 rokmi v Afrike.
Lebka LB1 (vľavo) v porovnaní s lebkou typického jedinca z nášho druhu Homo sapiens Foto: Kredit foto: Peter Brown
A všetci jeho priami i nepriami predkovia, odvodení z prvého ľudského druhu v pravom zmysle slova, človeka vzpriameného, Homo erectus, v ľudovej terminológii opočloveka, ktorý sa doformoval pred asi dvoma miliónmi rokov, tiež v Afrike. Zadefinované boli aj viaceré staršie druhy Homo, takzvaní skorí Homo, to ale teraz nechajme bokom.
Hobitia senzácia
Nález vzbudil obrovskú pozornosť. Nielen vďaka chytľavej hobitej prezývke Homo floresiensis. Objavil sa aj negativistický názor, hlásajúci, že nejde o nič iné, ako o dedičnými defektmi poznamenaných bežných ľudí.
Snímka z otvorenia netradičnej stavby Hobitieho domu, ktorý za pomoci dobrovoľníkov postavilo občianske združenie SOSNA v Družstevnej pri Hornáde v okrese Košice – okolie. Inšpiráciou pri stavbe domu bola myšlienka Mahátma Gándhího, ktorý povedal, že dom by mal byť postavený z materiálu, ktorý sa dá získať v okruhu 20 km. Hobití dom bol postavený takmer výlučne z miestneho prírodného a odpadového materiálu. Družstevná pri Hornáde, 25. októbra 2014. Foto: TASR/František Iván
Väčšinovým pohľadom však ostalo, že ide o zvláštny druh pračloveka. Mohol sa vyvinúť zakrpatením opočloveka, Homo erectus, (tí mali proporcie blízke dnešným ľuďom) na ostrove s obmedzenými zdrojmi, ako sa to stáva zvieratám. Vrátane slonov. Respektíve, že je to aspoň tvor na ľudskej evolučnej línii.
Jeden i druhý pohľad vyvoláva otázniky. Pri desaťročnom výročí „hobitov“ sa nad nimi, tiež v časopise Nature, zamyslel jeden z v tomto kontexte najpovolanejších, paleoantropológ Chris Stringer z Natural History Museum v Londýne (Veľká Británia). Prikláňa sa k záveru, že nejde o dedičnými defektami či inou chorobu zdeformovaného Homo sapiens. Navrhuje však iné riešenie ako „ostrovné zakrpatenie“ Homo erectus. Časť jeho pohľadu sa diskutovala už krátko po objave „hobitov“. Vtedajšiu menšinovú alternatívu teraz doplnil o nové poznatky.
Predľudská stopa
Domnieva sa, že známe fakty najlepšie ladia s hypotézou, že Homo floresiensis nie je potomkom Homo erectus. Či už priamo zakrpateným, alebo nepriamo cez dedičným efektom zdeformovaného Homo sapiens. Má staršieho predka. Niektorý druh australopiteka, akéhosi predčloveka. To boli podľa odborného konsenzu tvory na ľudskej línii medzi evolučným rozchodom s predkami šimpanzov, čo sa podľa genetických údajov stalo pred 6-8 miliónmi rokov, a vznikom rodu Homo pred 2-2,5 miliónmi rokov. Všetko sa to udialo v Afrike.
Najznámejším príkladom australopiteka je približne spolovice zachovaná kostra označená Lucy. Patrila žene - aj pri australopitekoch je už výstižnejšie hovoriť o žene a mužovi ako o samici a samcovi - z druhu australopitek afarský. Žila pred približne 3,2 miliónmi rokov. Meno dostala po známej pesničke Beatles Lucy in the Sky with Diamonds. Tá v roku 1974 často znela táborom objaviteľov v údolí etiópskej rieky Havaš.
Voskové figuríny členov skupiny The Beatles, zľava Georgea Harrisona, Paula McCartneyho, Ringa Starra a Johna Lennona, ako na slávnej fotografii z Abbey Road, v Múzeu voskových figurín Madame Tussauds v New Yorku 14. júna 2012.Foto: TASR/AP
Najmladšie dosiaľ známe kosti australopitekov boli datované do doby pred približne jedným miliónom rokov. Patrili príslušníkom ich masívnejšie stavanej vetvy, takzvaným robustným australopitekom. (Lucyin druh patril naopak medzi jemnejšie stavaných, gracílnych.)
Preto sa myslelo, že všetci australopitekovia zmizli zhruba v tom čase z evolučnej scény. A ani sa vážnejšie neuvažovalo o ich predchádzajúcej migrácii mimo Afriky, určite pre to neboli dôkazy. Prebehli iba diskusie, ktoré ich spájali s niektorými znakmi praľudí spred 1,8 milióna rokov, ktorých pozostatky sa našli v gruzínskom Dmanisi. Tí ale zjavne boli Homo.
Znovuobjavenie stratených?
Objav z Floresu môže podľa Chrisa Stringera znamenať, že nám dosiaľ unikala veľmi podstatná vec. Australopitekovia mohli z Afriky migrovať do Ázie dávno pred príslušníkmi rodu Homo.
Spoluvedúci výskumu Peter Brown dokumentuje lebku LB1Foto: Kredit foto: Peter Brown
Samozrejme sa ďalej vyvíjali, čím nadobudli viac „Homo-znakov“, ktoré teraz vidíme na floreských „hobitoch“. To, že nám až do nálezov v Liang Bua unikala celá veľká vetva ľudského rodostromu, azda prekvapuje. Fosílny záznam má však medzery, nielen pri praľuďoch. Zachovanie kostí závisi od veľa faktorov. Napokon, Ázia stále ešte nie je po paleoantropologickej stránke ani zďaleka tak dobre preskúmaná ako Európa a Afrika.
Svedčia o tom nedávne objavy dosiaľ neznámych ľudských druhov. Denisovanov na južnej Sibíri, predbežne pomenovaných podľa jaskyne, kde sa našli príslušné fosílie. Ich dedičstvo prežíva v DNA najmä ázijských a melanézskych etník. Boli súčasníkmi Homo sapiens a neandertálcov. A v južnej Číne sa našli kosti, ktoré poukazujú na existenciu ďalšieho druhu, pomenovaného Jelení ľudia, podľa hlavnej loveckej koristi. Tiež to boli súčasníci Homo sapiens, ale žili bližšie k našej dobe. Azda ešte v ére prvých poľnohospodárov.
Svet pred niekoľkými desaťtisícami až tisícami rokov tak zahŕňal nie jeden, ako dnes, ale viacero ľudských druhov. Plne v duchu scenérie, ktorú tak farbisto vykreslil J. R. R. Tolkien.
