Spišské Podhradie/Žehra 18. marca (TASR) – Zhruba desať kilometrov delí od seba Katedrálu sv. Martina nachádzajúcu sa v Spišskej Kapitule, ktorá je súčasťou Spišského Podhradia a Kostol sv. Ducha v obci Žehra. Hoci sú kostoly rozdielne, od roku 1993 sú oba zapísané v Zozname svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO ako súčasť súboru Levoča, Spišský hrad a pamiatky okolia.

Ako uviedla pre TASR sprievodkyňa z Informačného centra v Spišskom Podhradí Stanka Dzurillová, pre Katedrálu sv. Martina je typický mix rôznych umeleckých slohov. Návštevníci tu nájdu slohy od románskeho cez renesančný, gotický, barokový, manieristický až po neogotický. Katedrálu sv. Martina ako románsku baziliku začali stavať v roku 1245 ako trojloďový kostol.

Z románskej časti kostola sa podľa Dzurillovej zachovala časť severného múra s románskym portálom a s jedným úzkym románskym okienkom. Zachoval sa aj východný múr, na ktorom vidieť pôvodný románsky víťazný oblúk. Bohato profilovaný románsky portál je umiestnený uprostred medzi vežami. "Jeho stav je výsledkom reštaurovania kostola v 19. storočí. Súčasne s predsieňou a loďami baziliky sa postavila aj jedna veža. Druhú vežu dostavali po roku 1273, pričom jej výstavbou sa stavba románskej baziliky skončila," priblížila sprievodkyňa.

Prestavba baziliky, ktorá nepostačovala kapacitne, bola ukončená v druhej polovici 15. storočia. V roku 1465 sa stal spišským županom a majiteľom Spišského hradu palatín Imrich Zápoľský, ktorý chcel mať v blízkosti hradu aj pohrebnú kaplnku. Ako uviedla sprievodkyňa, začali ju stavať okolo roku 1493 a dokončená bola v roku 1499, keď bol v nej pochovaný Štefan Zápoľský. Priestor kaplnky sa spája s priestorom kostola dvoma otvorenými arkádami.

V kostole sa nachádza mnoho pôvodných súčastí. "Napríklad románska krstiteľnica, nástenná maľba korunovácie Karola Róberta z Anjou z roku 1317, drevené lavice z roku 1630, gotické oltáre, renesančné náhrobné kamene bratov Zápoľských, pohrebné štíty majiteľov Spišského hradu zo 17. storočia či vitrážové okná vyhotovené v Rakúsku v druhej polovici 19. storočia," vymenovala.

Za severným vchodom do katedrály je jedna z najstarších románskych plastík na Slovensku známa ako biely lev. Pomenovanie dostala vďaka tomu, že je zhotovená z travertínu. Pochádza z prelomu 12. a 13. storočia. V interiéri baziliky sa nachádza hlavný oltár z 15. storočia, ktorý bol v 19. storočí regotizovaný. Vzácne sú i neupravované bočné oltáre. Z roku 1478 pochádza Oltár Troch kráľov. Najstarším oltárom chrámu je Oltár Usnutia Panny Márie z roku 1470. Jediným kompletne zachovaným gotickým oltárom je Oltár Korunovania Panny Márie z rokov 1493-1499, umiestnený v Kaplnke Zápoľských. Posledným krídlovým oltárom je Oltár sv. Michala Archanjela z roku 1472. V chráme sú umiestnené ešte ďalšie tri oltáre.

Na vrchu v obci Žehra sa nachádza Kostol sv. Ducha, ku ktorému vedie 93 schodov z travertínu. História stavby siaha do roku 1245, dokončený bol v roku 1275, pričom išlo o malý ranogotický objekt. Koncom 13. storočia bola k západnému priečeliu pristavaná veža. Koncom 14. storočia bol vyzdobený freskami, v roku 1380 sa kostol zmenil na dvojloďový.

Vnútorné zariadenie kostola je podľa miestneho farára Antona Šuňavského väčšinou barokové. Hlavný oltár z roku 1656 je barokový, ovplyvnený neskorou gotikou. Návštevníkov kostola zaujme aj Morový oltár ako spomienka na epidémiu moru v rokoch 1644-1645. V interiéri sa nachádza aj pôvodná neskororománska krstiteľnica z 13. storočia a kazateľnica z druhej polovice 17. storočia. "Návštevníkov kostola zaujíma najmä najvzácnejšia freska, ktorou je Strom života. Na ploche štyroch metrov štvorcových je pomocou stromu zobrazený prelom Starého a Nového zákona," uviedol pre TASR farár. Freska pochádza zo 14. storočia. V súčasnosti sa podľa slov Šunavského reštauruje.

"Ide o kostol, ktorý je malý, ale nachádzajú sa v ňom vzácne fresky. Najstaršie maľby sú konsekračné kríže ešte z konca 13. storočia," povedal Šuňavský. V pôvodnom vchode do kostola sa nachádza freska nazývaná Golgota. Na stenách presbytéria sú zobrazené výjavy z pašiového cyklu. Po požiari v 15. storočí a postavení novej gotickej klenby na severnú stenu lode naniesli tenkú vrstvu omietky, čím zakryli o 100 rokov staršie fresky. Na tie pôvodné namaľovali tri rady nových fresiek. Po epidémii moru roku 1646 vrchnosť prikázala priestory dezinfikovať, a teda zabieliť. Fresky znovu odkryli až v 50. rokoch minulého storočia.