Bratislava 17. januára (TASR) – Zimná nočná obloha prináša množstvo pútavých objektov na pozorovanie. Okrem jasného Marsu na nej možno od 17. do 18. januára sledovať voľným okom aj „rande“ Venuše a Saturnu, teda tzv. konjunkciu. Neďaleko nich sa skrýva aj tretia planéta, Neptún, viditeľná už malým ďalekohľadom. TASR prináša textový výber najzaujímavejších informácií o Neptúne.

Neptún, Le Verierrova planéta, ôsma planéta je najvzdialenejšou plynnou planétou slnečnej sústavy a zároveň najvzdialenejšou planétou celej sústavy. Podľa amerického Národného ústavu pre letectvo a vesmír (NASA) je to jediná planéta sústavy, ktorú nemožno pozorovať voľným okom, ale je potrebný prinajmenšom binokulár alebo teleskop.

Dôvod, pre ktorý Neptún voľným okom nevidno, je jednoduchý – planéta je príliš ďaleko. Obieha vo vzdialenosti 4,5 miliardy kilometrov, teda asi 30 astronomických jednotiek. Jedna astronomická jednotka je vzdialenosť Zeme od Slnka, asi 150 miliónov kilometrov.

Takej veľkej vzdialenosti zodpovedá aj dĺžka jedného obehu okolo Slnka. Jeden neptúnsky rok trvá 60.190 pozemských dní – približne 165 pozemských rokov. Jeden neptúnsky deň (jedna rotácia okolo osi) trvá približne 16 hodín.

Neptún je spolu s Uránom (na rozdiel od Jupitera a Saturnu) klasifikovaný ako ľadový obor. Obrovské planéty tohto typu tvoria najmä prvky ťažšie ako vodík a hélium. Oba tieto prvky astrogeológia označuje ako „plyny“, kým všetky ostatné sú bez ohľadu na ich skupenstvo „ľady“. Podľa NASA tvorí Neptún malé kamenné jadro obalené vrstvou horúcej kvapaliny tvorenej ľadmi, ktorú pokrýva atmosféra tvorená najmä vodíkom, héliom a metánom. Neptún je najhustejší zo štvorice obrovských planét slnečnej sústavy, a ľady tvoria viac ako 80 percent jeho hmotnosti.

Hmotnosť Neptúnu dosahuje 17,15-násobok hmotnosti Zeme. Ôsma planéta má priemer na rovníku 51.118 kilometrov, Zem by sa doň zmestila štyri razy. Rotácia planéty spôsobuje, že má tvar splošteného sféroidu, jej priemer na rovníku je väčší ako na póloch. Vysoká hustota planéty spôsobuje, že rozdiel medzi priemerom na póloch a na rovníku nie je taký výrazný ako napríklad u Saturnu, ktorého hustota je nižšia ako hustota vody.

Neptún je z fotografií vyhotovených v roku 1989 sondou Voyager 2 známy svojou intenzívnou modrou farbou, ktorá je omnoho sýtejšia ako farba Uránu. Sýtejšia farba ale vznikla po úprave záberov tímom misie Voyager, ktorý chcel zdôrazniť kontrast medzi oblakmi a ďalšími výraznými prvkami. Opätovné spracovanie záberov v roku 2024 ukázalo, že rozdiel je v skutočnosti omnoho menší. Obe planéty namodro sfarbuje metán v ich atmosfére.

Modrá sa považuje za farbu pokoja, no atmosféra Neptúnu je veľmi búrlivá a Neptún je podľa NASA najveternejšou planétou slnečnej sústavy. Vetry na Neptúne vanú trojnásobne rýchlejšie ako na Jupiteri a až deväťnásobne rýchlejšie ako na Zemi – dokážu dosiahnuť rýchlosť až 2000 kilometrov za hodinu. Voyager 2 v roku 1989 zistil, že Neptún má svoju vlastnú „Veľkú červenú škvrnu“ známu z Jupitera. Obrovská búrka schopná pohltiť Zem dostala názov Veľká tmavá škvrna v súčasnosti už na Neptúne nevyčína, na rôznych miestach planéty sa však objavilo niekoľko ďalších búrok.

Silné vetry na Neptúne vanú aj napriek tomu, že sa planéta nachádza tak ďaleko od Slnka a v porovnaní so Zemou prijíma iba zlomok energie. Svetlo dopadajúce na Zem je až 900-násobne intenzívnejšie ako svetlo na Neptúne.

Okolo ôsmej planéty však nekrúžia iba nadzvukové vetry, ale aj prstence. Neptún má podľa NASA najmenej päť úplných a štyri neúplné prstence (prstencových oblúkov). Nie sú však také výrazné a dobre viditeľné ako prstence Saturnu. Vedci o nich predpokladajú, že sú relatívne mladé a nebudú existovať dlho. V smere od planéty do vesmíru sa nazývajú Galle, Leverrier, Lassell, Arago a Adams.

Spolu s prstencami okolo Neptúna krúžia aj mesiace. V súčasnosti je známych 16 mesiacov a všetky nesú mená menších morských bohov a nýmf z gréckej mytológie.

Najväčší mesiac Neptúna, Triton, je jediným mesiacom v slnečnej sústave, ktorý svoju planétu obieha retrográdne (proti smeru jej roátcie). Naznačuje to, že Triton bol kedysi samostatným telesom a planéta ho zachytila svojou gravitáciou. Mesiac 10. októbra 1846 objavil William Lassel iba 17 dni po objave planéty.

Aj samotný objav planéty je fascinujúci príbeh, v ktorom výraznú úlohu zohrala matematika. Neptún bol pre svoju obrovskú vzdialenosť od Slnka neviditeľný až do 19. storočia. Po objave Uránu astronómovia planétu pozorovali a zistili, že ich výpočty polohy planéty sa nezhodujú so skutočnou polohou. Rovnako zistili, že rýchlosť Uránu nie je konzistentná a že niekedy sa ľadový obor pohybuje rýchlejšie ako by sa mal. Vydedukovali z toho, že kdesi v temných končinách slnečnej sústavy sa skrýva ďalšia planéta. Urbain Le Verrier, francúzsky astronóm a matematik špecializujúci sa na nebeskú mechaniku, vypočítal polohu, kde by sa mala tajomná planéta ovplyvňujúca Urán nachádzať. Planétu Neptún 23. septembra 1846 objavil nemecký astronóm Johann Gottfried Galle. Nachádzala sa takmer presne na mieste vypočítanom Le Verrierom, odchýlka bola menej ako jeden stupeň. Le Verrier planéte vybral meno Neptún podľa rímskeho boha morí.

Ôsmu planétu pre jej odľahlosť dosiaľ priamo skúmala iba jediná sonda, Voyager 2, keď okolo nej mierila von zo slnečnej sústavy a v súčasnosti nie sú známe žiadne pripravované misie. Vedci nové poznatky o ľadovom obrovi získavajú pomocou ďalekohľadov na Zemi a vo vesmíre, napríklad Hubblovým vesmírnym ďalekohľadom (HST) alebo Vesmírnym ďalekohľadom Jamesa Webba (JWST).