Washington/Ženeva 8. januára (TASR) – Trpasličia planéta Pluto, v minulosti najmenšia a najvzdialenejšia planéta slnečnej sústavy, mohla získať svoj najväčší mesiac Cháron po vzájomnej ľahkej zrážke a období spoločnej rotácie pripomínajúcej postavičku snehuliaka, uvádza nová štúdia. TASR informuje na základe správy žurnálu Nature Geoscience a denníka The Guardian.

Pluto vo februári 1930 objavil americký astronóm Clyde Tombaugh. Deviatou planétou slnečnej sústavy bolo viac ako 76 rokov, do augusta 2006, keď ho Medzinárodná astronomická únia (IAU) zmenou definície planéty degradovala na trpasličiu planétu. Rozpútala tým búrku emócií zo strany fanúšikov Pluta a dodnes trvajúcu diskusiu širokej i odbornej verejnosti o tom, či Pluto je, alebo nie je planétou.

Konsenzus však podľa britského denníka nepanuje ani v otázke vzniku Pluta a Chárona. Vedci na základe doterajších modelov predpokladali, že Cháron vznikol, keď do Pluta narazilo veľké teleso. The Guardian píše, že to mohlo vyzerať, ako keď sa v lávovej lampe spoja bubliny a neskôr sa zas rozpoja - a toto odpojené teleso, ktoré ostalo na obežnej dráhe Pluta, bol Cháron. Rovnaký predpoklad v súčasnosti platí aj pre vznik nášho Mesiaca, ktorý podľa vedcov zrejme vznikol po náraze telesa veľkosti Marsu do Zeme.

Medzinárodný tím vedcov z USA a Švajčiarska však túto verziu vzniku Pluta spochybňuje v novej štúdii, ktorú 6. januára zverejnil vedecký žurnál Nature Geoscience.

Autori štúdie namietajú, že doteraz používaný model bol vytvorený pre veľké objekty ako galaxie a obrovské (plynné) planéty pohybujúce sa vysokými rýchlosťami. Ten pre vysoké rýchlosti predpokladá, že objekty sa budú správať ako tekutiny, a pre ich zloženie zanedbáva jeden z parametrov – pevnosť. Autori štúdie však tvrdia, že tento parameter zásadne mení správanie objektov veľkosti trpasličích planét, pretože sa pohybujú výrazne nižšími rýchlosťami.

Cháron a Pluto tvoria horniny a ľad, nie prach a plyny ako galaxie či obrovské planéty podobné Jupiteru, takže na tlak nereagujú ako tekutiny, uvádza vedúca štúdie Dr. Adeene Dentonová Arizonskej univerzity.

Vedci sa preto domnievajú, že Pluto a Cháron do seba narazili, istý čas rotovali ako jedno teleso pripomínajúce snehuliaka a neskôr sa od seba odtrhli. Obe telesá si po oddelení zachovali viac-menej rovnaký tvar ako pred zrážkou, no zrejme si vymenili časť materiálu, dodáva štúdia.

"Pluto pred zrážkou rýchlo rotovalo a keďže väčšina Chárona leží mimo zóny spoločnej rotácie, (Pluto) odtlačilo Cháron preč. Ten sa potom začal pomaly vzďaľovať,“ dodáva Dentonová.

Vedkyňa uviedla, že na potvrdenie alebo vyvrátenie teórie, podľa ktorej Pluto a jeho menšie mesiace vznikli z trosiek kolízie, je potrebný ďalší výskum. Upozornila však, že zrážka Pluta a Chárona mohla ovplyvniť geologický vývoj niekdajšej deviatej planéty slnečnej sústavy, pretože by mohla ovplyvniť potenciálnu existenciu podpovrchových oceánov na Plute.

Pri kolíziách telies sa kinetická energia mení na iné formy energie, napríklad na teplo. To sa nielen uvoľňuje do okolia, ale aj ukladá v telese a môže napríklad roztopiť ľad v jeho vnútri, čím pod povrchom planéty môže vytvoriť oceán kvapalnej vody.

"Náraz vytvorí v Plute množstvo tepla, ktoré pri oddeľovaní sa Chárona ešte narastá. Môže to odštartovať novú geologickú éru, ktorej výsledkom je povrch pozorovaný sondou New Horizons v roku 2015," opísala teóriu vedkyňa.

"Osem z desiatich najväčších pozorovaných objektov v Kuiperovom páse má podobne veľkú obežnicu ako Cháron. Je preto možné, že k ľahkým nárazom a zachyteniam telies na obežnej dráhe dochádzalo v Kuiperovom páse počas vzniku slnečnej sústavy často," dodáva Dentonová.