New York 16. septembra (TASR) - Medzinárodný deň ochrany ozónovej vrstvy, pripadajúci na 16. septembra, je od roku 1995 príležitosťou, aby si ľudstvo uvedomovalo nevyhnutnosť jej ochrany a jej význam pre život. V roku 2017 si svet pripomenie najmä 30. výročie podpísania Montrealského dohovoru o zákaze používania chemických látok poškodzujúcich ochrannú ozónovú vrstvu.

Vedci Američan Frank Sherwood Rowland (1927-2012) a pôvodom Mexičan Mario José Molina-Pasquel Henríquez (nar. 1943) začali v roku 1974 ako prví biť na poplach, keď v odbornom článku publikovanom v časopise Nature varovali pred hroziacim zmiznutím ozónovej vrstvy.

Podľa týchto chemikov sa vrstva chrániaca Zem pred nebezpečnou zložkou slnečného žiarenia mala pod vplyvom činností človeka "stratiť" o 75 rokov. Rowland s Molinom a holandským chemikom Paulom Josefom Crutzenom získali v roku 1995 Nobelovu cenu za chémiu.

Začiatok 80. rokov 20. storočia ukázal, že odborníci mali v predpovedi pravdu: vtedy prvýkrát spozorovali nad pólmi Zeme diery v ozónovej vrstve. Nad Antarktídou chýbalo približne 70 percent ochranného plynu a nad Arktídou zhruba 30 percent.

Na svete sa rozvinulo úsilie za zachovanie ozónovej vrstvy, v dôsledku čoho bol 16. septembra 1987 v kanadskom meste Montreal podpísaný protokol o zákaze používania chemických látok poškodzujúcich ochrannú ozónovú vrstvu. Dokument dostal názov Montrealský protokol a je vykonávajúcim materiálom k Viedenskému dohovoru o ochrane ozónovej vrstvy z roku 1985.

Cieľom protokolu bolo spomaliť až zastaviť ubúdanie ozónovej vrstvy postupným znižovaním výroby a používania látok, ktoré ju narúšajú. Viedenský dohovor o ochrane ozónovej vrstvy vstúpil do platnosti 22. septembra 1988. V roku 2009 sa Viedenský dohovor stal prvým univerzálne ratifikovaným dokumentom.

Valné zhromaždenie OSN v decembri 1994 prijalo rezolúciu č. 49/114, v ktorej stanovilo, aby sa deň podpísania Montrealského protokolu pripomínal na celom svete ako Medzinárodný deň ochrany ozónovej vrstvy. Deje sa tak od roku 1995.

Slovenská republika je zmluvnou stranou Viedenského dohovoru i Montrealského protokolu (od 28. mája 1993) a všetkých jeho dodatkov.

Ozónová vrstva sa vyskytuje vo výške 10-50 kilometrov nad povrchom Zeme. Ozón vo vrstve, ak by sa skoncentroval, by predstavoval "obal" s hrúbkou tri milimetre.

Ozón (O3) pohlcuje v stratosfére ultrafialové žiarenie typu C a oslabuje vplyv ultrafialového žiarenia typu B. Zvýšený prienik ultrafialového žiarenia typu B cez ozónovú vrstvu ohrozuje zdravie človeka (zvýšený výskyt rakoviny kože či zápal očných spojiviek), negatívne pôsobí aj na ekosystémy (znížený rast zelených rastlín a narúša potravinový reťazec v oceánoch).

Vedci v ostatných desaťročiach potvrdili, že ozónu v stratosfére ubúdalo v dôsledku rozvoja civilizácie. Znižovanie ozónu ovplyvňovali plyny a látky, ktoré sa používali ako chladiace médium v chladničkách a klimatizačných zariadeniach, ako plyny v kozmetických aerosólových prípravkoch či ako zmes v hasiacich prístrojoch.

Viedenský dohovor o ochrane ozónovej vrstvy a jeho Montrealský protokol neskôr rozšírili doplnky, ktoré nesú názvy podľa miesta prijatia: Londýnsky protokol (5. júla 1990), Kodanský protokol (22. novembra 1992), Montrealský (15.-17. septembra 1997) a Pekinský (9. februára 2001).

Na 28. schôdzi strán Montrealského dohovoru bol 15. októbra 2016 v Kigali v Rwande schválený Doplnok z Kigali; v tomto čase prebieha ratifikačný proces. Doplnok by mal vstúpiť do platnosti 1. januára 2019 s podmienkou, že ho ratifikovalo najmenej 20 krajín Montrealského protokolu.