Bratislava 15. januára (TASR) – Zimná nočná obloha prináša množstvo pútavých objektov na pozorovanie. Okrem jasného Marsu v opozícii na nej možno od 17. do 18. januára sledovať voľným okom aj „rande“ Venuše a Saturnu. Neďaleko nich sa skrýva aj tretia planéta, Neptún, viditeľná už malým ďalekohľadom. TASR prináša textový výber najzaujímavejších informácií o Venuši.

Venuša, Zornica, či Večernica je jedným z najjasnejších objektov na nočnej oblohe. Po Merkúre je druhou planétou slnečnej sústavy v poradí od Slnka, ktoré obieha vo vzdialenosti 67 miliónov kilometrov – približne 0,45 astronomickej jednotky.

Planéta patrí rovnako ako ostatné planéty vnútornej časti slnečnej sústavy medzi terestrické (Zemi podobné) planéty. Venuša býva označovaná za dvojča Zeme, pretože jej priemer je takmer rovnaký ako priemer domovskej planéty ľudstva – americký Národný ústav pre letectvo a vesmír (NASA) udáva jeho hodnotu 12.104 kilometrov, približne 95 percent priemeru Zeme.

Dni sú na Venuši zvláštne. Pozemšťanom by sa na jej povrchu zdalo, že Slnko vychádza na západe a zapadá na východe. Dôvodom tohto zvláštneho pohybu je opačná rotácia Venuše v porovnaní so Zemou a zvyšnými planétami slnečnej sústavy. Dôvod tejto zvláštnosti sa vedcom zatiaľ nepodarilo objasniť, no ako najpravdepodobnejšia sa podľa televízie BBC zdá byť teória, podľa ktorej do Venuše v ranom štádiu vzniku slnečnej sústavy vrazilo teleso rovnakej alebo porovnateľnej veľkosti a náraz spôsobil zmenu smeru otáčania mladej planéty.

Okrem dní sú na Venuši zvláštne aj roky. Jeden venušiansky deň (jedna rotácia okolo osi) je dlhší ako jeden venušiansky rok (jeden obeh okolo Slnka) – venušiansky deň trvá 243 pozemských dní, venušiansky rok iba 225 dní.

Dôvodom môže byť podľa štúdie Stephena Kanea z Kalifornskej univerzity hustá atmosféra planéty a silné vetry vanúce na jej povrchu, ktoré pôsobia ako brzda a spomaľujú rotáciu Venuše okolo vlastnej osi. Ak by Venuša atmosféru nemala, rýchlosť rotácie planéty okolo osi by podľa Kanea po čase vzrástla a vyrovnala by sa rýchlosti obehu okolo Slnka. Vznikla by tak viazaná rotácia, ktorá spôsobuje, že obežnice sú k obiehanému objektu vždy otočené len jednou a tou istou stranou, napríklad ako Mesiac k Zemi alebo Merkúr k Slnku.

Hustá atmosféra je charakteristický a najvýraznejší prvok Venuše, ktorý úplne znemožňuje pozorovanie jej povrchu. Silné vetry nie sú jediná nástraha povrchu. Husté oblaky kyseliny sírovej zachytávajú teplo zo Slnka, skleníkový efekt ho násobí a teplota povrchu Venuše preto dosahuje až 464 stupňov Celzia. To je viac ako je potrebné na roztavenie olova, píše NASA.

Silným vetrom a vysokou teplotou sa nástrahy spojené s hustou venušianskou atmosférou nekončia. Atmosférický tlak na povrchu Venuše je približne 9,2 megapascalu – 93-násobne vyšší ako tlak pôsobiaci na pozemšťana na rovníku Zeme stojaceho na brehu mora. Na dosiahnutie rovnakého tlaku na Zemi je potrebné ponoriť sa v mori do hĺbky asi 900 metrov.

Aby toho nebolo málo, venušianska atmosféra je pre ľudí nedýchateľná. Až 96,5 percenta tvorí oxid uhličitý a 3,5 percenta dusík, zvyšné chemické prvky sú prítomné iba v stopových množstvách.

Napriek všetkým nepriaznivým podmienkam vedci objavili vo svetelnom spektre Venuše fosfán – bezfarebnú, horľavú a veľmi jedovatú chemickú zlúčeninu, ktorú na Zemi vytvárajú výhradne živé mikroorganizmy. Objav sa podaril prostredníctvom Vesmírneho ďalekohľadu Jamesa Clerka Maxwella (JCMT) na Havaji a následne ho potvrdila ešte citlivejšia sústava rádioteleskopov ALMA v Čile.

Ak sa na Venuši vyvinul život, zrejme to nebolo na "pekelnom" povrchu planéty, ale vysoko v jej hustých oblakoch, kde teplota a tlak dosahujú pre život prijateľnejšie hodnoty. Objav fosfánu však nie je definitívnym potvrdením existencie života na Venuši, na to bude potrebný ešte ďalší výskum.

Skúmanie Venuše je však náročná úloha. Napriek tomu, že astronómovia planétu pozorujú už tisíce rokov od čias starovekých Sumerov, ľudstvo o nej stále vie relatívne málo. Planétu v roku 1610 po prvý raz pozoroval florentský polyhistor Galileo Galilei svojím teleskopom. Ani on však nedokázal preniknúť cez vrstvu hustých oblakov zahaľujúcich planétu. V mysliach ľudí sa vyrojilo množstvo predstáv o Venuši, napríklad že sa pod oblakmi skrýva svet pokrytý dažďovými pralesmi prekypujúci exotickým životom a možno aj inteligentnými obyvateľmi. Mýlili sa.

O Venuši napriek tomu vzniklo množstvo literárnych diel, napríklad román Druhá planéta od Jany Plauchovej alebo literárny cyklus Amtor (zvaný aj Venušiansky cyklus) od Edgara Ricea Burroughsa, ktorý je autorom nielen cyklu o Tarzanovi, ale aj rozsiahleho cyklu lietarárnych diel o Marse.

Venuša bola v 60. rokoch predmetom intenzívneho vedeckého záujmu najmä zo strany vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Záujem po odhalení nehostinných podmienok panujúcich na planéte postupne upadal, no v súčasnosti sa opäť obnovuje – Európska vesmírna agentúra (ESA) plánuje spoločne s NASA vyslať k Venuši misiu EnVision, ktorá radarom presne zmapuje povrch planéty. NASA ale v rokoch 2028 až 2030 plánuje vyslať k Venuši hneď dve misie. Sonda DaVinci zostúpi na povrch planéty a bude skúmať jej atmosféru, kým VERITAS bude z obežnej dráhy analyzovať jej emisivitu, topografiu a spektroskopiu. Aké nové poznatky prinesú, ukáže čas.