Bratislava 21. februára (TASR) - Vo svete vedy sa počas uplynulého týždňa objavilo viacero zaujímavých správ. Trauma z detstva môže poznačením spermií ovplyvniť deti, egyptské múmie majú príjemný pach a sánka nového predchodcu človeka má 1,4 milióna rokov. TASR prináša týždňový súhrn zaujímavých udalostí a poznatkov zo sféry vedy, techniky a výskumu.

Múmie starovekých Egypťanov voňajú sladko, korenisto a drevito, uvádza nová štúdia. Vedci na skúmanie deviatich mumifikovaných tiel využili okrem elektronických zariadení aj služby "trénovaných ľudských čuchačov".

Olfaktorická (čuchová) stránka bola pre starovekých Egypťanov veľmi dôležitá. Mnohí reštaurátori považujú pach múmií aj po 5000 rokoch za príjemný, pretože mumifikujúci použili živice a oleje z borovice, cédra či borievky.

Štúdiu vypracoval medzinárodný tím odborníkov zo Spojeného kráľovstva, Slovinska a Egypta. Výsledky 14. februára publikoval vedecký časopis The Journal of the American Chemical Society.

Autori štúdie elektronickými prístrojmi vykonali plynovú chromatografiu s hmotnostnou spektrometriou a olfaktometriou (GC-MS-O), mikrobiologickú analýzu a historický a reštaurátorský výskum a následne pachy hodnotila skupina ľudských "čuchačov". Zameriavali sa na aspekty ako je kvalita, intenzita a príjemnosť pachov.

Z výsledkov štúdie vyplýva, že pach možno použiť na neinvazívnu analýzu tiel, vedci však zároveň chcú zistiť chemické zloženie látok uvoľňovaných múmiami, aby návštevníkom múzeí mohli ponúknuť bohatší a intenzívnejší zážitok z návštevy.

Vysoká miera stresu v detstve môže zmenou expresie epigenetických markerov poznačiť spermie mužov a ovplyvniť tak ich deti, uvádza nová štúdia.

Novú štúdiu zverejnenú 3. januára vo vedeckom žurnále Molecular Psychiatry vypracoval medzinárodný tím vedcov pôsobiacich na univerzitách vo Fínsku, Dánsku a Francúzsku. Vedci skúmali epigenetiku mužských pohlavných buniek mužov vystavených v detstve vysokej miere stresu.

Epigenetika je vedecký odbor a poddruh genetiky, študuje mechanizmy regulujúce expresiu (prejavovanie sa) génov. Zmena expresie génov neznamená zmenu DNA, iba zmenu ich čítania. Ak je gén aktívny (zapnutý), ovplyvňuje tvorbu proteínov a molekúl, ak je neaktívny (vypnutý), nemá na ich tvorbu žiadny vplyv, hoci je v DNA prítomný.

Na meranie stresu v detstve vedci použili Stupnicu traumy a disasociácie (TADS). Analýza odhalila, že spermie mužov s vysokým skóre v dotazníku mali iný epigenetický profil ako spermie mužov s nízkym skóre. Zostalo to tak aj po zohľadnení ďalších faktorov, ako je požívanie alkoholu alebo fajčenie, ktoré epigenóm tiež ovplyvňujú.

Zistenie dokazuje perzistenciu epigenetických zmien aj napriek tomu, že stresory sa odohrali pred niekoľkými desiatkami rokov.

Vedci objavili na juhu Afriky 1,4 milióna rokov starú sánku dosiaľ neznámeho predka človeka, uvádza nová štúdia. Nález patrí do rodu prezývaného Luskáčik.

Sánku objavili v roku 1949 v jaskyni Swartkrans približne 32 kilometrov od mesta Johannesburg a do depozitára bola uložená pod označením SK 15. Skúmal ju medzinárodný tím vedcov z Francúzska, Juhoafrickej republiky (JAR), Nemecka a Číny, výsledky štúdie zverejnilo marcové číslo vedeckého časopisu Journal of Human Evolution.

Kosť bola pôvodne považovaná za pozostatok predka človeka známeho ako človek pracujúci (Homo ergaster). Autorov štúdie však zaujala, pretože vyzerala "príliš zvláštne na (príslušníka rodu) Homo" – je extrémne hrubá.

Vedci skúmali aj vnútornú štruktúru zubov v sánke, presnejšie časť dentínu (zuboviny), ktorý formuje tvar zuba a tvorí väčšinu tkanív koreňa, krčka a korunky zuba. Analýza odhalila, že dentín nezodpovedá žiadnemu príslušníkovi rodu Homo a že fosíliu nezanechal Homo ergaster. Tvary sánky a zubov poukazujú na to, že sánka patrila "luskáčikovi" z rodu Parantrop.

Dosiaľ boli známe tri druhy hominidov z rodu Parantrop Skúmaná fosília – sánka i zuby – je však v porovnaní s inými druhmi patriacimi do tohto rodu výrazne menšia, vedci preto predpokladajú, že ide o nový druh, ktorý mohol uprednostňovať mäkšiu stravu. Nový druh bol pomenovaný Paranthropus capensis.