Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
V roku 1934 Ilkovič sformuloval vzťah o závislosti medzi polarografickým difúznym prúdom, koncentráciou elektrolyzovaného roztoku a veličinami charakterizujúcimi kvapkovú ortuťovú elektródu.
Autor TASR
Šarišský Štiavnik/ Bratislava 18. januára (TASR) – Dnes uplynulo 110 rokov od narodenia fyzika, chemika a zakladateľa teoretickej polarografie Dionýza Ilkoviča.
Dionýz Ilkovič sa narodil 18. januára 1907 v Šarišskom Štiavniku v rodine gréckokatolíckeho kňaza. Po maturite na gymnáziu v Prešove študoval v Prahe na Fakulte strojníckej a elektrotechnickej na Českom vysokom učení technickom (České vysoké učení technické - ČVUT). Po roku prešiel na Prírodovedeckú fakultu Univerzity Karlovej(UK).
Po ukončení vysokoškolského štúdia pracoval niekoľko rokov u českého profesora, fyzikálneho chemika Jaroslava Heyrovského, nositeľa Nobelove ceny za chémiu z roku 1959. V roku 1934 Ilkovič sformuloval vzťah o závislosti medzi polarografickým difúznym prúdom, koncentráciou elektrolyzovaného roztoku a veličinami charakterizujúcimi kvapkovú ortuťovú elektródu. Tento vzťah opísal v sérii článkov a v jednom z nich ho vyjadril rovnicou, neskôr známou ako Ilkovičova rovnica. Tento článok sa stal najcitovanejším článkom slovenského autora v oblasti fyzikálnej chémie. Vedecké štúdie základného významu, zaradené do monografie Polarografie (1940), Dionýza Ilkoviča zaradili medzi svetových klasikov elektrotechnickej metódy polarografie.
V tom období sa venoval aj lietaniu, neskôr bol predsedom Slovenského národného aeroklubu. Dva roky (1937-1938) pracoval v elektrotechnickom ústave na Sorbonne v Paríži (Francúzsko), potom bol v Prahe stredoškolským profesorom. Po príchode do Bratislavy v roku 1940 sa venoval prevažne pedagogickej práci a zveľaďovaniu Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT, dnes Slovenská technická univerzita - STU), kde bol profesorom fyziky a súčasne prednášal aj na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave.
Bol iniciátorom založenia Matematického a Fyzikálneho ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV). Vo vlastnej bádateľskej práci sa zaoberal problémami teoretickej fyziky - termodynamikou, elektrodynamikou, teóriou relativity a jadrovou fyzikou. Je autorom viacerých vedeckých monografií a vysokoškolských učebníc, v ktorých na vysokej odbornej úrovni osvetlil najnáročnejšie partie fyziky a fyzikálnej chémie.
Vedec Dionýz Ilkovič zomrel 3. augusta 1980 v Bratislave. Za svoje zásluhy získal viacero významných ocenení, ako sú napríklad titul Doctor honoris causa Univerzity Komenského, Čestná Heyrovského plaketa Československej akadémie vied (ČSAV) či Medaila J. A. Komenského. Jeho meno nesú niektoré významné aktivity ako nadácia na podporu mladých talentovaných študentov alebo čestná plaketa udeľovaná za významné vedecké výsledky dosiahnuté vo fyzike.
Dionýz Ilkovič sa narodil 18. januára 1907 v Šarišskom Štiavniku v rodine gréckokatolíckeho kňaza. Po maturite na gymnáziu v Prešove študoval v Prahe na Fakulte strojníckej a elektrotechnickej na Českom vysokom učení technickom (České vysoké učení technické - ČVUT). Po roku prešiel na Prírodovedeckú fakultu Univerzity Karlovej(UK).
Po ukončení vysokoškolského štúdia pracoval niekoľko rokov u českého profesora, fyzikálneho chemika Jaroslava Heyrovského, nositeľa Nobelove ceny za chémiu z roku 1959. V roku 1934 Ilkovič sformuloval vzťah o závislosti medzi polarografickým difúznym prúdom, koncentráciou elektrolyzovaného roztoku a veličinami charakterizujúcimi kvapkovú ortuťovú elektródu. Tento vzťah opísal v sérii článkov a v jednom z nich ho vyjadril rovnicou, neskôr známou ako Ilkovičova rovnica. Tento článok sa stal najcitovanejším článkom slovenského autora v oblasti fyzikálnej chémie. Vedecké štúdie základného významu, zaradené do monografie Polarografie (1940), Dionýza Ilkoviča zaradili medzi svetových klasikov elektrotechnickej metódy polarografie.
V tom období sa venoval aj lietaniu, neskôr bol predsedom Slovenského národného aeroklubu. Dva roky (1937-1938) pracoval v elektrotechnickom ústave na Sorbonne v Paríži (Francúzsko), potom bol v Prahe stredoškolským profesorom. Po príchode do Bratislavy v roku 1940 sa venoval prevažne pedagogickej práci a zveľaďovaniu Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT, dnes Slovenská technická univerzita - STU), kde bol profesorom fyziky a súčasne prednášal aj na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave.
Bol iniciátorom založenia Matematického a Fyzikálneho ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV). Vo vlastnej bádateľskej práci sa zaoberal problémami teoretickej fyziky - termodynamikou, elektrodynamikou, teóriou relativity a jadrovou fyzikou. Je autorom viacerých vedeckých monografií a vysokoškolských učebníc, v ktorých na vysokej odbornej úrovni osvetlil najnáročnejšie partie fyziky a fyzikálnej chémie.
Vedec Dionýz Ilkovič zomrel 3. augusta 1980 v Bratislave. Za svoje zásluhy získal viacero významných ocenení, ako sú napríklad titul Doctor honoris causa Univerzity Komenského, Čestná Heyrovského plaketa Československej akadémie vied (ČSAV) či Medaila J. A. Komenského. Jeho meno nesú niektoré významné aktivity ako nadácia na podporu mladých talentovaných študentov alebo čestná plaketa udeľovaná za významné vedecké výsledky dosiahnuté vo fyzike.
