Jakarta 24. októbra (TASR) - Kto raz počul príbeh o výbuchu sopky Krakatoa z roku 1883, už naň nezabudne. Táto erupcia sopky v Sundskom prielive medzi indonézskymi ostrovmi Jáva a Sumatra je piatou najsilnejšou v dejinách Zeme - tou najmasívnejšou bol pravdepodobne výbuch supervulkánu Toba pred asi 74.000 rokmi, ale výbuch Krakatoy vytvoril vôbec najhlasnejší zvuk, aký bol kedy presne zmeraný. Zároveň mala táto erupcia veľmi významný vplyv na svetové počasie a ovplyvnila teplotu na celej planéte na niekoľko rokov - na severnej pologuli sa ochladilo o 1,2 stupňa Celzia.

V roku 1883, 20. mája, sa Krakatoa na rovnomennom ostrove prebudila po 200-ročnom spánku. Jej dunenie bolo počuť do vzdialenosti 500 kilometrov. Menšie sopečné výbuchy trvali tri mesiace.

Katastrofa nastala v nedeľu 26. augusta. Ozval sa strašný rev a z útrob Zeme vyletel 17 kilometrov vysoký stĺp pary. Celý ostrov sa zakrátko zahalil do plameňov a dymu. Výbuch bol viac ako 10.000-krát silnejší než výbuch spôsobený atómovou bombou zhodenou na japonskú Hirošimu. Ostrov s rozlohou okolo 30 kilometrov štvorcových sa triasol od základov. Pri výbuchu sa odtrhol vrchol sopky a k oblohe vystrelili obrovské balvany, na pobrežie padal dážď popola a žeravých splodín.

Ostrov praskol a rozpadol sa, takmer dve jeho tretiny sa zosunuli do vody a strhli so sebou aj časť morského dna. More sa valilo na rozžeravené zemské útroby a v početných výbuchoch sa znovu vracalo naspäť, ako píše Ladislav Švihran v knihe Rozmarná zemeguľa.

Stĺp pár a sopečných splodín vystrelil až do výšky 50 kilometrov (Vezuv vybuchol najviac do výšky desať kilometrov). Hluk Krakatoy bolo už počuť do vzdialenosti 5000 kilometrov - v Austrálii a na Mauríciu. Tlaková vlna sedemkrát obehla zemeguľu.

Vyvrhnutý sopečný materiál sa usadzoval v okruhu 36 kilometrov, ale až tretina z neho zostala v podobe jemného prachu niekoľko rokov v ovzduší. Prach spôsoboval, že východy a západy Slnka boli desivo krvavočervené a trvalo to niekoľko mesiacov. Slnko a Mesiac dostali modrý až zelenkastý nádych.

Odborníci prišli so zaujímavosťou, že obraz Výkrik svetoznámeho nórskeho maliara Edvarda Muncha znázorňoval práve tento úkaz. Výbuch sopky inšpiroval aj českého spisovateľa Karla Čapka pri písaní románu Krakatit.

V tú osudnú nedeľu dopoludnia bolo more rozvírené a vznikli vlny cunami vysoké 30-40 metrov. Hnali sa na pobrežie a ničili všetko, čo im stálo v ceste: zomrelo vyše 36.000 ľudí (podľa niektorých zdrojov až 120.000), zničili najmenej 165 miest a vážne poškodili ďalších asi 130 miest. Svetové podnebie bolo ovplyvnené niekoľko nasledujúcich rokov.

Zanikla aj sopka Krakatoa. Ležala totiž priamo nad zlomom medzi dvoma litosférickými doskami - eurázijskou a indoaustrálskou, ktoré na seba narážajú.

V okolí sopky trvala po výbuchu noc tri dni, pretože z krátera sa dostalo do ovzdušia 45 km3 popola, ktorý zatemnil oblasť v okruhu 440 km.

Neskôr v 20. rokoch 20. storočia sa začal na mieste pôvodného sopečného kráteru vytvárať nový vulkán a na počesť pôvodnej hory sa nazýva Anak Krakatau, čiže "dieťa Krakatoy".

V roku 2005 boli v prestížnom časopise Nature zverejnené výsledky analýzy výskumu, ktorý sa zaoberal vplyvmi výbuchu Krakatoy. Pomocou 12 najmodernejších klimatických modelov bolo dokázané, že otepľovanie oceánu a vzostup morskej hladiny v priebehu 20. storočia boli značne ovplyvnené výbuchom sopky Krakatoa z roku 1883.

Preukázalo sa, že sopečné katastrofy podobné Krakatoe majú veľmi dlhodobý účinok a musia sa brať do úvahy aj pri analýzach vplyvu človeka na globálnu klímu.